Hlava v smútku lesníkov: Lykožrút si robí čo chce, zelenú nestratili len Tatry

Po Tatrách padla aj Orava

Dnes je stav lesov alarmujúci nielen v Tatrách, ale už aj na Orave. Lykožrútom napadnuté stromy pribúdajú každým dňom. Len Štátne lesy TANAP-u na území vo svojej správe momentálne odhadujú rozsah podkôrnikovej kalamity v oravskej časti národného parku na približne 20 000 metrov kubických.

„V minulosti v tejto časti Tatier neboli takmer žiadne bezzásahové zóny, čiže bolo možné aktívne pristupovať k ochrane lesa plošne takmer na celom území s výnimkou Kotlového žľabu a Osobitej, čo sú relatívne malé plochy. V roku 2014, keď padla kalamita Žofia, Štátna ochrana prírody SR v oblasti Roháčov, ale nielen tam, vytvorila veľké bezzásahové územia, kde nie je možné robiť aktívnu ochranu lesa. Ostalo tu ležať drevo, ktoré sa stalo semeniskom a potravinovou základňou pre rozmnoženie lykožrúta do doteraz nebývalých rozmerov. Ďalšie státisíce kubíkov vetrovej kalamity ostali ležať aj za hrebeňom v liptovskej časti Tatier, odkiaľ sa chrobák dostal vzdušnými prúdmi až sem. Začalo sa to šíriť ako oheň a výsledkom je, že ďalej už nedokážeme garantovať tú zelenú Oravu, čo bol náš cieľ po masívnom rozpade lesov v centrálnej časti Tatier,“ konštatoval Peter Líška, riaditeľ Štátnych lesov TANAP-u.

Nezvratný stav

Stav lesov je kritický vo všetkých troch oravských ochranných obvodoch. Suché stromy pribúdajú nielen na štátnych pozemkoch, s lykožrútom zápasia aj neštátni vlastníci lesa. „Situácia je alarmujúca, doslova až katastrofálna, lebo prežívame jeden z ďalších extrémne suchých rokov. Za krátky čas nám spadlo obrovské množstvo zrážok, ktoré les nestihol zachytiť, takisto teploty nenahrávali nám, ale chrobákovi. Vyzerá to tak, že rovnako ako vlani dokážu vývoj dokončiť až štyri generácie lykožrúta, pričom doteraz to boli maximálne dve. Myslím si, že boj s chrobákom sme už prehrali,“ povedal Ján Šuvada, vedúci ochranného obvodu Habovka. Podobné ťažkosti majú aj v ochrannom obvode Zverovka. Podľa vedúceho Juraja Majerčáka sa situácia z týždňa na týždeň zhoršuje.

„V Roháčskej doline máme veniec starých, 180 až 220-ročných porastov, ktorý nám úplne odchádza. Kondične lepšie sú na tom 50 až 60-ročné porasty, no bol by to veľký problém, keby sa nám dostal chrobák aj do nich,“ priznal Juraj Majerčák.

Na otázku, či sa dá situácia ešte zvrátiť, odpovedal: „Určite to závisí aj od toho, aká bude zima, či nám príroda pomôže alebo nie. Aj tento rok mrazy boli a nestalo sa to, čo sme si zbožne priali. Ak aj odídu porasty, ktoré majú svoju vekovú zrelosť, optimistické by bolo, keby sa nám podarilo ochrániť aspoň tie mladšie, aby sa nestalo, že holiny budú všade.“

„Momentálne les vyzerá ako šachovnica, časť tvorí les, ktorý ešte bojuje z posledných síl, no veľké plochy zaberajú holiny. Zďaleka síce pôsobia zeleno, sú to však miesta, kde je plocha vyčistená a nastupuje tam prirodzené zmladenie. Musím povedať, že vo veľkom nám pomáha aj príroda. Kde to ide, tak ten zostávajúci les, s ktorým citlivo robíme, nám dá predtým ako odumrie ešte semeno, horšie je to na veľkých plochách zasiahnutých kalamitou, kde musíme umelo vnášať sadenice. Snažíme sa to robiť viac v prospech listnáčov, lebo zdá sa, že smrek to má na Orave spočítané,“ uzavrel Ján Šuvada.