Pavol Gašper Rôzne

Leniví Rómovia. Alebo aj belosi?

Stretol ma na ceste do práce. Asi dvadsaťpäťročný, oblečený do teplákovej súpravy, oholený, čierne kučery, tmavá pleť. Zamieril ku mne so smutným prosebným pohľadom. Netreba vysokú školu, aby človek pochopil, čo bude nasledovať.

Ilustračný obrázok k článku Leniví Rómovia. Alebo aj belosi?
Foto: Pavol Gašper

Bol som rozhodnutý nič mu nedať, ale nedalo mi obísť ho bez povšimnutia. Denne stretáme žobrákov a bezdomovcov. Podľa toho, koho stretnú, sú lepšie alebo horšie oblečení, čistí alebo smradľaví, triezvi alebo aj nie celkom. Niekedy žobrú o desať centov, inokedy o dvadsať eúr. Ale jedno majú spoločné: nikdy im nie je dosť. Na ulici ma oslovil vyše sedemdesiatročný starec. Keď chcel niečo povedať, zapchal si vývod na krku. Zarastený, trochu zapáchajúci. Nemal nikoho, len sestru v Ružomberku. Zobral som ho na stanicu a cestou som si vypočul, koľko ďalších potrieb má a keď som mu šiel kúpiť lístok, chcel aj spiatočný a potom ešte dvadsať eúr na mestskú dopravu v Ružomberku. A že nemusím čakať, kým príde vlak – on nasadne aj sám. Vedel som, že ma dostal. Pred očami sprievodkyne som ho vtlačil do rýchlika a prosil som ju, aby mu lístok cvakla hneď po odchode – taký sa už nedal vrátiť. Neskôr mi priateľ povedal, že je od nich z dediny a takto si zarába už roky. Ožran. – Beloch. Inokedy som otcovi štyroch detí – sám mám šesť – urobil nákup na večeru. Keď sme prechádzali samoobsluhou, vycítil štedrosť a začal do košíka klásť najdrahšie potraviny. Aj mrazenú hus. To som už musel korigovať. Po čase sa mi dostalo do uší, že v jeden večer mali cigáni z tej časti mesta, z ktorej bol on, bašavel. Spili sa z pálenky a okeny, ktorú si kúpili za nákup, čo vrátil jeden otec štyroch detí. V to ráno, keď ma stretol ma na ceste do práce spomenutý asi dvadsaťpäťročný tmavý chlap, vypočul som si historku o tom, že tomu chlapovi leží chlapec na popáleninovom v Šaci a veľmi by ho chcel ísť pozrieť. Tento ma nedostal. Ale svedomie mi nedalo, aby som mu nekúpil aspoň niečo na zjedenie. Ja raňajkujem rožok s maslom alebo so syrom, možno trochu zeleniny a pohár mlieka alebo čaju. Jemu sa žiadala najdrahšia saláma – aspoň pol kila a k tomu ešte niečo na zahryznutie. Keby aspoň za desať eúr a prípadne niečo do rezervy. Odbil som ho s tým, že keď ja zarábam na svoju rodinu, na štát, ktorý mi zoberie viac ako polovicu a ešte aj na neho, musí mu byť dobré to, čo je dobré mne. Poznáte tie smutné tváre zo staníc a spred kostolov. To za komunistov nebolo. Ani za Hitlera. Oba tieto režimy mali v sebe niečo zvrátené, ale s lenivcami sa vysporiadali. My tu denne znášame citové vydieranie a v rozpakoch sa snažíme vyhnúť návalu „potrieb“. Pritom by stačilo zabezpečiť jednoduchú prácu pre tých, ktorí sú v núdzi. To nemusí byť nutne vecou štátu. Pomôcť môže aj charita alebo komerčné firmy. A potom stačí na staniciach a pred kostolmi vyvesiť tabule: „Centrum núdzovej práce: Ulica číslo Kto NECHCE pracovať, nech ani neje.“ Určite by sa dalo takto zabezpečiť aj zrušenie podstatnej časti dávok v núdzi a mnohých ďalších sociálnych dávok. Ale to je osobitná téma. Môj priateľ je bývalý bezdomovec. Keď som ho stretol prvý raz, bol špinavý a smradľavý na povracanie. Niekto ho pozval ku kresťanom, tak to prišiel vyskúšať. „Ak sú naozaj kresťania, príjmu ma aj takého,“ povedal si. Ja som mal vtedy na sebe najkrajší oblek, bielu košeľu a obľúbenú červenú kravatu. Dal som sa sním do reči. Dnes má prácu, usporiadal si vzťahy so synom, chodí čistý a oholený, je vzorný v práci. Keď ma zbadá, z diaľky na mňa zažiaria jeho žltkasté poredšie zuby – a potom sa priateľsky objímeme. To on ma naučil, že bezdomovcovi netreba dať peniaze. Povzbudzujem každého, kto má pochybnosti, či môže byť užitočný, nech sa pozrie na ""Nicka Vujčiča.„:https://www.youtube.com/watch?…

Zdroj: Dnes24.sk
Najčítanejšie v regióne
Najčítanejšie na Dnes24.sk
Magazín
Najčítanejšie v regióne
Najčítanejšie zo Slovenska
SLEDUJTE NÁŠ INSTAGRAM