Maguráčik spieval a tancoval v Bielorusku
Posledný školský víkend a začiatok prázdnin si kežmarský Maguráčik spestril výletom do neznámych končín, do krajiny zvanej Bielorusko. Na pozvanie organizátorov z mesta Dubrovno sa zúčastnil na jubilejnom 20. ročníku festivalu Dneperské hlasy.
Štyridsať členov súboru so svojimi vedúcimi absolvovalo dvadsaťhodinovú cestu, ktorú skomplikovala len niekoľkohodinová pauza na poľsko – bieloruských hraniciach v Breste. Dobré diaľničné úseky a cesty po rovinatej krajine nás vcelku rýchlo priviedli do cieľa – do Dubrovna.
Malé mestečko s počtom okolo deväťtisíc obyvateľov leží na známej rieke Dneper. Tu sa už po dvadsiatykrát stretli nositelia tradičnej kultúry z rôznych štátov. Okrem slovenského Maguráčika a domácich to boli súbory z Estónska, Litvy, Lotyšska, Poľska, Rumunska, Ruska, Ukrajiny a Turecka. Celkovo dvadsať kolektívov prinieslo do Bieloruska pestrú škálu tradičnej kultúry rôznych regiónov Európy.
Sobotňajší bohatý program sa napriek daždivému počasiu uskutočnil podľa plánu. Účastníci si uctili pamiatku padlých v druhej svetovej vojne pri veľkom pamätníku v Ribalkine a potom sa stretli na otváracom ceremoniáli, ktorého súčasťou bola dojímavá vzájomná výmena chleba podľa tradičného slovanského zvyku. Krátky sprievod k Dnepru s púšťaním venčekov priateľstva ešte viac umocnil družnú atmosféru ceremoniálu.
Ďalšou zaujímavosťou bolo odovzdávanie krojovaných bábik, ktoré zaplnili výstavné priestory mestského úradu v Dubrovne. Stenu úradu pokryl aj „koberec sveta“, zostavený z vyšívaných prestieraní z jednotlivých krajín.Tu sa dostalo vedúcim zúčastnených kolektívov aj slávnostného prijatia. Program pokračoval vystúpením súborov v okolitých obciach. Maguráčik sa predstavil v dedinke Jakubava celovečerným predstavením. Polnočná večera bola bodkou za náročným sobotňajším programom.
Nedeľňajšie upršané ráno neveštilo nič dobré a prinášalo obavy o záverečný deň festivalu. Hodinu pred poludním sa však vyčasilo a program sa naplnil do bodky. Ceremoniál sadenia stromčekov v javorovej aleji na námestí a krátky sprievod na miestny futbalový štadión boli dôstojným oživením festivalu. Nasledoval záverečný galaprogram všetkých účastníkov s poďakovaním jednotlivým súborom. Organizátori im odovzdali spomienkové predmety a symboly festivalu s pozvánkami na jeho ďalší ročník.
Maguráčik, napriek tomu, že bol jediným zahraničným účastníkom v kategórii detí, zanechal veľmi dobrý dojem a potvrdil, že tradičná kultúra Slovenska nepozná vekové rozdiely.
Za výbornú propagáciu a reprezentáciu tradičného umenia v podobe zvykov, piesní a tancov našich predkov patrí všetkým členom súborov úprimné poďakovanie.
Text a foto: Juraj Švedlár
