Nežná revolúcia v našom meste: Do Popradu prišla oneskorene, takto prebiehala
17.november sa aj 26 rokov od najnežnejšej revolúcie v našich dejinách stále nevymazal nikomu z pamäti. Na Nežnú revolúciu si spomínajú aj samotní Popradčania. Ako to teda pred takmer tromi desiatkami rokov u nás vyzeralo?
Do nášho mesta prišla Nežná revolúcia s niekoľko dňovým oneskorením. „To hlavné sa odohrávalo v Prahe, potom v Bratislave. U nás bola informovanosť akosi pozadu, nikto tu nevedel, čo sa deje. My sme potom z Prahy priviezli materiály, ktoré sa začali šíriť aj medzi Popradčanmi,“ spomína na udalosti spred 26 rokov jedna z hlavných postáv revolúcie v našom meste Igor Ľudma.
Prišli tisíce
Na pondelok 27.novembra bol v Poprade zvolaný politický protestný štrajk organizovaný novovzniknutým Občianskym diskusným fórom založeným deň predtým. Vtedy už ľudia pochopili, že v našej republike sa začína lámať chlieb a tak vyšli do ulíc. Presne na poludnie sa v podnikoch rozozvučali sirény, roztrúbili sa klaksóny áut, autá rozsvietili svetlá, zvonili zvony.
„Najväčší míting sa mal konať na zimnom štadióne, čakali sme, že príde pár ľudí, ale keď sme videli, aké davy prichádzajú, tak sme na poslednú chvíľu vybavili futbalový štadión. A ten sa úplne zaplnil," ozrejmil Ľudma s tým, že prišlo približne päť až desaťtisíc ľudí, najmä študentov, či robotníkov z fabrík. V rukách držali transparenty s nápismi ako „Chceme slobodu“, „Žiadne násilie“, „Sme za socializmus, ale s ľudskou tvárou“, a pod.
Pridávali sa všetci
Na štadióne dostali slovo i predstavitelia straníckych, štátnych, odborových a telovýchovných organizácií, ako aj miestnych a okresných iniciatív. Podľa Ľudmu dokonca mnohí mali snahu spontánne sa vyjadriť. Štrajk skončil o 14-tej hodine. Ešte v ten deň si aktivisti občianskych aktivít na zasadnutí v Spišskej Sobote voľbou utvorili Okresné koordinačné centrum občianskych fór. Vzniklo koordinačné centrum a miestne koordinačné centrum Verejnosti proti násiliu. Umiestnené bolo v budove obchodného strediska Výkrik na sídlisku Juh.
Okrem hlavného mítingu sa menšie konali každý večer na trávnatej ploche pod balkónom dnešného súdu. „Tento trávnik sa dennodenne zapĺňal. Slovo tu pravidelne dostávali rôzne osobnosti z Bratislavy, Košíc alebo z Prahy,“ objasnil Ľudma. Mítingy však, podľa neho, boli jedna vec, druhou boli návštevy fabrík, kde sa rozprávalo s robotníkmi, odvolávalo sa vedenie. Ľudia z koordinačného centra chodili po celom okrese. "Postupne sa pridávali všetci. Podniky od tých najväčších po najmenšie. A tiež školy. Mnohí do toho išli s obavami, že by represia mohla prísť až neskôr, mali však všetkého už plné zuby,“ uzavrel Igor Ľudma.
foto: ilustračné