Popradská skupina, čo si za komunistov užila svoje. Líder kapely Adriel: Celý čas nás sledovali!

• Začínali ste ešte v roku 1974. Za socializmu ste však verejne hrať nemohli. Prečo?

V tom čase boli potrebné prehrávky pred kultúrnou komisiou. Každá kapela jednoducho musela spĺňať určité parametre, ktoré sme my nespĺňali. Na prehrávkach sme neprešli, pretože sme boli kresťanská kapela a naše texty prokresťanské. A to s ich ideológiou absolútne neladilo. Vieme, že nás mali podchytených. Celý čas nás sledovali a keby sme hrali vo väčšom meradle, tak by nás stopli alebo zabásli. Čiže my sme hrávali len v kostoloch a na súkromných akciách.

• Len v Poprade?

Vystupovať sme mohli po celom Slovensku, ale len na pôde cirkvi a koncert musel byť vždy ohlásený dopredu. Ak nebol, tak sme išli do rizika my alebo zbor, ktorý nás pozval.

• Čo ste hrali?

Hrali sme rockovú hudbu, čiže sme sa od iných kapiel neodlišovali, len naše texty boli zamerané na kresťanstvo. Boli sme klasická rocková kapela, akurát sme boli všetci v kapele veriaci, takže sme tomu prispôsobili aj texty. Človek vždy spieva to, čo cíti.

• Koľko vás bolo v kapele?

To sa menilo. Pred 89-tym sa u nás vystriedalo veľmi veľa ľudí. V rokoch 1984 až 1989 sme hrávali najviac. V tom období sme boli vždy traja až štyria.

• Išlo vo vašom prípade o čisto mužskú kapelu alebo ste mali aj nejakú speváčku?

Vždy sme sa držali hesla „dievča v kapele, rozpad kapely“. Neskôr sme však pochopili, že speváčka by sa nám predsa len zišla. A práve po tom 89-tom prišiel prelom. Začal som písať veci, ktoríésa hodili na ženský hlas a odvtedy sme ich mali celkom dosť. Zakaždým sa nám však stalo, že každá žena, ktorá k nám prišla hrať, bola slobodná a do pol roka, roka sa vydala do zahraničia a odišla. Čo sa týka spevu, jedna z našich speváčok to dotiahla tak ďaleko, že v Amerike na Svetovom pohári v hokeji spievala slovenskú hymnu.

• Boli ste špecifická kapela, mali ste aj špecifické publikum? A čo fanynky? (úsmev)

Naše publikum bolo špecifické. Na všetky koncerty chodilo za nami. Keď sme hrali v Bratislave, tak sa tam zliezlo celé západné Slovensko, keď sme hrali v Košiciach, tak prišiel celý východ. A jasné, boli aj fanynky. (úsmev) Ale to je samozrejmé, že dievčatá sú viac nadšené pre určitú vec. Keď sa im páči nejaká muzika, tak sú ochotné urobiť viac ako chlapci, v tom zmysle návštev koncertov. Tie dievčatá boli ochotné vycestovať za nami do Brna, do Prahy, kdekoľvek.

• Podarilo sa vám nahrať aj nejaký album?

Z dôvodov, ktoré som spomínal, sme za socializmu do štúdia ísť nemohli. Čiže sme nahrali len nejaké štyri demáče v tajných štúdiách. Potom sme však na jednom festivale v Prahe vyhrali nahrávanie v profesionálnom štúdiu a v 1991 sme nahrali prvý oficiálny album s názvom Nepodpisuj krvou. No a v roku 1996 nám vyšiel druhý album, ktorý sa volal Zachráňme si kožu.

• Čiže po tom 89-tom prišiel zlom?

Určite. Otvorili sa možnosti, skončila sa cenzúra a my sme mohli hrať, kde sme chceli. Vzniklo množstvo festivalov, ďalšie televízie, rádiá. Vytvorila sa konkurencia. A začali sme hrávať naozaj veľa. Spojili sme sa s jednou českou a s jednou nemeckou kapelou (J.M.C. a Kidron) a až do roku 2005 sme robili šnúry po celom Česko-Slovensku. Hrali sme tak 30 – 40 koncertov ročne. Nebolo to síce nič svetoborné, pretože boli kapely, ktoré hrali aj dvesto koncertov za rok, ale na to, že my sme boli amatéri a neživili sme sa tým, to bolo celkom slušné.

• Prečo ste skončili?

Zostarli sme. (úsmev) Do kapely sme nabrali mladých dobrých hudobníkov, ktorí za ten čas u nás dozreli a začali hrávať v iných projektoch, pretože boli naozaj dobrí. Napríklad Michal Šimko, ktorý dnes hrá s Petrom Lipom či s Janou Kirchnerovou, Matúš Karabin hrajúci dnes v Starmanii alebo Roman Jež, ktorý teraz hrá v poľskej kapele Wawele. Čiže tí chlapci sa chceli živiť muzikou a už bolo ťažké skĺbiť ich projekty s nami, preto tie koncerty išli dole. Po roku 2005, ako sme skončili spomínané veľké šnúry, sme hrávali tak desať koncertov za rok, potom päť a teraz posledné dva, tri roky hráme jeden, dva koncerty.

• Takže ešte ste definitívnu bodku za hudbou nedali…

Tak, ešte sme to úplne nepochovali. Raz za čas sa stretneme a na nejakej akcii niečo zahráme, ale už je náročné dať to dokopy.

• No a na záver by sa určite hodila nejaká pikoška… (úsmev)

Tak napríklad počas tej koncertnej šnúry, ktorá sa volala Česko-slovenská Rockpublika, ktorú sme mali od Čiech, cez Moravu až na východ Slovenska, sa nám stala jedna úsmevná príhoda. Hrali sme predposledný koncert v Bardejove. Sála, kde sme mali hrať, mala štyristo miest na sedenie. Po celom meste boli veľké pútače na náš koncert, dokonca lístky boli aj v predpredaji, čo u nás nebolo zvykom. Tak sme si vraveli, že určite bude dobrá účasť. Keď sme prišli, vrátnička nám povedala, že musíme počkať, lebo organizátori išli po ďalších dvesto stoličiek. My sme boli nažhavení, tešili sme sa, že bude plno ľudí, že asi predali veľa lístkov v predpredaji. Stále sme nakúkali spoza plenty, ale stále tam nikto nebol. Keď sme začali hrať, bolo tam dvanásť ľudí. Šesťsto stoličiek a dvanásť ľudí. (úsmev) Dodnes sa na tom smejeme. Nevieme, čo sa vtedy stalo.