Riaditeľ popradského gymnázia Vladimír Lajčák: Viesť školu je náročnejšie ako futbalový tím

• Možno nie každý vie, že v minulosti ste boli profesionálnym futbalistom. Uveďte nás teda trošku do obrazu. Najskôr bol futbal, potom škola alebo to išlo paralelne?

Išlo to paralelne. Na strednej škole som hral futbal za dorast, potom som sa dostal do A mužstva Starej Ľubovne, ktoré vtedy hralo tretiu najvyššiu súťaž. Stále som ale hľadal, čím sa chcem v živote stať. Zhodou okolností som sa raz ako stredoškolák dostal na Fakultu telesnej výchovy a športu v Bratislave a to prostredie mi veľmi zaimponovalo. Tak som si o tej škole zistil viac a uistil som sa, že je to škola, akú by som chcel absolvovať, škola, ktorej absolvovanie mi umožní zamestnanie, ktoré ma bude baviť. Uspel som na prijímacích skúškach a po piatich rokoch som vyštudoval aprobáciu telesná výchova – občianska náuka. Popri tom som stále hral futbal a dostal som sa až do prvej celoštátnej česko-slovenskej ligy. Takže šport a štúdium u mňa išli vždy akosi paralelne.

• Myšlienky na profesionálny futbal, ktorým by ste sa mohli živiť ste nemali? Ťahalo vás to k skôr k štúdiu, ku vzdelaniu?

Doma som bol vždy vedený k úcte ku vzdelaniu a bolo samozrejmé, že pôjdem študovať. No a keď som sa rozhodol pre učiteľstvo, tak rodičia to celkom kvitovali. Mamka bola učiteľka, otec takisto pedagóg na vysokej škole, takže moje rozhodnutie prijali s potešením. Štúdium vždy bolo prednejšie.

• Ako sa potom ďalej vyvíjala vaša kariéra športovca?

Veľmi nádejne. Žiaľ, práve v čase keď som bol prvoligovým hráčom Interu Bratislava, tak som pri autohavárii utrpel ťažký úraz. Chvalabohu, podarilo sa mi vrátiť aj do školy, aj do športu, ale moja výkonnosť už nikdy nebola taká ako predtým. Takže som potom pôsobil len vo výkonnostnom futbale a aj do Popradu ma „kúpili“ ako futbalistu.

• Ako ste sa potom dostali k trénerstvu?

Postupne. Súvisí to s tým, že nemám šťastie na popradský futbal. Keď som sem prišiel, tak sa dobrý oddiel začal rozpadať. Za socializmu sme boli v podstate profesionálnymi hráčmi, aj keď sme boli zamestnaní niekde v podnikoch, uvoľňovali nás na šport. No a keď sa popradský futbal dostal do problémov, začal som si hľadať adekvátne zamestnanie – dovtedy som bol vedený ako robotník v „tryskárni“ vo Vagónke. Podarilo sa mi zamestnať sa vo Svite na strednom odbornom učilišti ako učiteľ. Tam som potom začal hrávať a tam im aj ponúkli miesto hrajúceho trénera. Mal som vysokú trénerskú kvalifikáciu a keď som dovŕšil určitý vek, tak som kontinuálne prešiel z hráča na trénera.

• Čo bolo ďalej?

Zo Svitu som potom odišiel na Fakultu telesnej výchovy a športu (FTVŠ UK), kde som vyhral konkurz na miesto odborného asistenta na katedre teórie a didaktiky športu a dva roky som tam vyučoval. Potom ale prišlo rozhodovanie, kde s manželkou chceme žiť. Ona sa do Bratislavy nechcela vrátiť, tak som sa ja vrátil do Popradu. Ponúkli mi tu miesto na strednej priemyselnej škole, takže som znova začal fungovať ako stredoškolský učiteľ. Pôsobil som tam dvadsaťjeden rokov, jedenásť rokov ako učiteľ a potom desať rokov ako zástupca riaditeľa školy.

• Dnes ste riaditeľom gymnázia. Učíte ešte vôbec?

Ak má škola toľko tried ako naša, tak riaditeľ učí tri hodiny.

• Stíhate to ešte všetko?

Stíham. Musím povedať, že na učenie sa teším, lebo to je najkrajšia časť toho všetkého. Tá úradnícka práca, ktorá sa týka riaditeľovania, ma až tak neteší.

• Čo teda bolo vašim detským snom? Vedeli ste už v detstve, že by ste mohli byť učiteľom alebo vás to ťahalo skôr k tomu športu?

Keď sme žili v Poprade a otec bol vedúci dopravy vo Vagónke, tak ma brával do fabriky. Imponovalo mi toto prostredie, takže moja prvá túžba bola stať sa strojným inžinierom. Avšak v súvislosti s tým, že som bol aktívnym športovcom a že prišlo „osudové stretnutie“ s FTVŠ, prišla radikálna zmena. Učiteľstvo ma našťastie vždy bavilo a tešilo. No a neprestalo ma baviť dodnes.

• Čo považujete za náročnejšie – viesť školu alebo futbalový tím?

Náročnejšia je škola, futbalový tím však emocionálnejší.

• Popradský futbal sa začína pomaly zviechať. Ako ho vidíte vy a ako to bude podľa vás pokračovať?

Čo sa týka futbalu v našom meste, tak som dnes vyložene šťastný človek. Intenzívne som mu venoval päť rokov a boli to veľmi zlé časy pre futbal v Poprade. Našťastie, vďaka serióznosti futbalistov i ľudí, ktorí sme okolo neho robili, sme ustáli to, že sa oddiel prakticky rozpadol. Napriek absencii organizačnej štruktúry i financií sme postupne zvyšovali výkonnosť a stali sme sa tak zaujímavými pre silných ľudí, ktorí sa rozhodli do futbalu vstúpiť. Tým sa otvára nová etapa pre popradský futbal, ktorá by mala byť úplne najlepšia v jeho histórii.

• Takže vyzerá to tak, že bude popradský futbal profesionálnym a hráči i tréner profesionálmi?

Neviem, či ja budem profesionálnym trénerom, zatiaľ tento problém nie je na stole, takže to neriešim. Ale všetko nasvedčuje tomu, že v tomto roku by sa mal oddiel sprofesionalizovať a hráči, ktorí budú mať záujem, by mali podpísať profesionálne zmluvy. Čiže klub by mal urobiť ďalší výrazný krok dopredu.

• Keby ale bola možnosť stať sa profesionálnym trénerom, uvažovali by ste o tom, že skončíte na mieste riaditeľa školy?

Je to všetko veľmi hypotetické. Nechcem teraz skončiť na mieste riaditeľa školy, napriek tomu, že sa škole veľmi darí, nepovažujem ešte svoju prácu za dokončenú. Že by sa mi chcelo profesionálne sa etablovať vo futbale, to asi nie. Na druhej strane však v oddiele určite chcem ostať na takej pozícii, aby som naďalej ovplyvňoval ďalší športový vývoj klubu.

• Keby ste sa predsa len rozhodli odísť, nebolo by vám za prácou pedagóga ľúto?

Určite áno. Celý život som pedagóg a je to práca, ktorá ma dodnes baví. Aj keď práca riaditeľa má aj horšie stránky. Raz mi istý skúsený riaditeľ povedal „Každé rozhodnutie, ktoré urobíš, naštve 90 % ľudí“ a to je realita, s ktorou musí riaditeľ počítať. Ale to, čo mi dobíja baterku, sú šikovní a nadaní žiaci, ktorí v škole sú, a s ktorými sa aj po skončení školy rád stretávam. Mnohí boli alebo sú našimi spolupracovníkmi a partnermi a keď sa do školy vracajú a my vidíme, že sa im darí v štúdiu i práci, tak to je ako pre učiteľov aj pre riaditeľa obrovské zadosťučinenie.

• Ako teda dnes vnímate dnešných žiakov? Sú horší, ale možno inteligentnejší ako v minulosti?

Nie sú inteligentnejší, ale nie sú ani horší. Našťastie pôsobím na škole, ktorú navštevujú špičkoví žiaci, čiže vzorka je pozitívna. Ale sú možno pohodlnejší, čo sa týka získavania vedomostí do hĺbky, ľahký prístup k informáciám, žiaľ povrchným, ich zvádza k tomu, že používajú technológie a berú fakty ako hotové. Trošku mi chýba bádateľstvo v nich a chuť vniknúť do podstaty problému. Ale na druhej strane sú oveľa lepšie jazykovo vybavení ako to bolo za našich čias, sú možno sebavedomejší a vedia sa lepšie predávať. Našťastie môžem konštatovať, že naši žiaci nie sú horší ako pred desiatimi, dvadsiatimi, tridsiatimi rokmi.

• Ako celkovo vnímate školstvo u nás na Slovensku?

Vnímam ho ako systém, ktorý sa rúti do záhuby a strhne so sebou celé Slovensko. Tento systém je nastavený úplne zle a napriek výmenám ministrov za všetkých vlád a napriek všetkým pekným rečiam systém zlyháva v jednej základnej veci, a to, že stratil svoju expertnosť. Niekedy boli dvojročné učebné odbory a maliar, ktorý ich skončil, vedel maľovať. Boli odbory trojročné a ľudia, ktorí ich skončili, boli odborníkmi vo svojej profesii a dobre vychovanými ľuďmi. Gymnazisti boli všestranne a hlboko rozhľadení mladí ľudia. Dnes sú školy, ktoré dávajú maturitné vysvedčenia pologramotným. Neviem si predstaviť, ako chce tento štát v budúcnosti fungovať, je malý, slabý, ekonomicky závislý, bez surovín a jediné, čo ho reálne drží nad vodou sú schopní, pracovití a vzdelaní ľudia. Preto by mali opúšťať školy stále vzdelanejší a serióznejší absolventi, je to však naopak, školy opúšťajú vo veľkej miere menej vzdelaní a menej motivovaní ľudia. Síce majú maturitu, ale nerozumejú svojmu odboru, nemajú základné pracovné návyky a nechcú sa vzdelávať. Mladí ľudia strácajú úctu k vzdelaniu a nevidia žiadnu výhodu v tom, že budú vzdelanejší ako ostatní. Existuje síce určité percento, povedzme 15 – 20%, ktorí sú k vzdelaniu vedení v rodine a pre ktorých je škola a učenie prirodzene dôležité. Ďalšia skupina detí rýchlo prichádza na to, že ak nemajú v záhrade ropný vrt, tak im neostáva iné, ako sa vzdelávať a presadiť sa v živote svojou expertnosťou. Ale to je žiaľ menšina dnešnej mladej generácie. Chvalabohu, na našom gymnáziu pracujeme so žiakmi, ktorí motivovaní sú, ale to nie je vzorka celého školstva. Viem, s čím sa stretávajú moji kolegovia na iných typoch škôl, často je to úplná ignorancia vzdelávania. Rútime sa do záhuby a namiesto toho, aby ministri riešili tieto fundamentálne problémy, tak sa vybíjajú na nepodstatných veciach.

• V novembrových voľbách ste sa stali poslancom. Je určite veľmi náročné skĺbiť prácu riaditeľa, učiteľa, trénera, poslanca. Ostáva vám vôbec ešte nejaký čas na osobný život, rodinu, koníčky?

Momentálne som obetoval svoj osobný život aj svoje koníčky povinnostiam. Poslanectvo nebolo motivované tým, že by som mal nejakú potrebu púšťať sa do nových vecí. Skôr som chcel, školstvo i šport riešiť v širšom kontexte. Mám na to, myslím, dosť skúseností, nechcem v mestskom zastupiteľstve hovoriť do všetkých vecí, lebo nie som „expert na všetko“, ale čo sa týka školstva, športu, kultúry, voľného času a každodenného života občanov, mám k tomu čo povedať. Budem pracovať v komisii školstva a športu a už teraz s kolegami poslancami riešime konkrétne veci, týkajúce sa tejto oblasti. Nebudem sa púšťať do problematík, ktorým nerozumiem, lebo reálne nemám čas sa im seriózne venovať, veci, v ktorých pracujem celý život, ma však predpokladám, nebudú stáť toľko času. Verím, že budem pomáhať oblasti môjho záujmu v meste zlepšovať. Ak budeme dobre pracovať s mládežou, ak bude mať mládež vzťah k tomuto mestu, tak nebudeme musieť riešiť vandalizmus, opilectvo a podobné veci. A to sú moje ciele v dlhodobejšom horizonte.

• A čo konkrétne by ste možno zo svojej praxe chceli preniesť do mesta?

Minulý rok sme v škole rozbehli projekt „Poprad je tvoje mesto“, ktorý chcem dať do širšej mierky a preniesť ho do celého školstva v Poprade. Jeho cieľom má byť od malička budovať vzťah k mestu, pretože si myslím, že vzťah k rodine, k mestu a k štátu sú veci, ktorými má školstvo vybaviť deti. A aj v tomto ,mimochodom, školstvo zlyháva. Myslím si, že od malička musíme deti viesť k úcte k svojmu mestu, k tomu, aby poznali jeho históriu, geografické a ekonomické fakty, aby si vážili to, čo urobili predchádzajúce generácie. Aby sa zapájali do jeho skrášľovania a zlepšovania. Ak je naše mesto v rámci Slovenska už teraz najkrajšie a je porovnateľné s európskymi mestami, tak musíme budovať aj hrdosť, aká je v Európe štandardná. Vo vyspelejších krajinách sú ľudia hrdí na svoje mesto a robia všetko pre to, aby prekvitalo. To isté chcem, aby sme nastavili aj tu.

• Takže aj vy ste hrdý Popradčan…

Som hrdý Popradčan. Žil som tu síce na etapy, ale celkovo tu žijem skoro štyridsať rokov a i toto mesto sme si s manželkou vedome vybrali, keď sme sa rozhodovali, kde chceme po skončení vysokej školy žiť. A môžem konštatovať, že sme si vybrali veľmi dobre.

• Ktoré miesta máte v Poprade najradšej? Kam sa najradšej utiekate?

Ja si čistím hlavu behom. Kým som býval na sídlisku, vždy som rád vybehol popri trati do lesa na Dubinu, tam som mal niekoľko obľúbených trás. Dnes zase behávam na druhej strane, mesta, lebo bývam vo Veľkej, takže pri behu mám nádherný výhľad na Tatry. A to sa mi vždy v Poprade páčilo, že stačili štyri minúty a človek bol v prírode. Tá vždy pomôže človeku zrelaxovať.

• Takže práve beh je váš spôsob vypnutia od všetkého alebo sa venujete ešte niečomu?

Je to beh, lebo má svoje čaro. Je to taká moja čistička hlavy. Okrem toho sú to samozrejme aj Tatry, ale na tie mi teraz ostáva menej času. Ale ak mám povedať čo mám v tomto meste rád a na čo som zároveň hrdý, tak je to zrenovovaná Spišská Sobota, jej námestie a Tatranská galéria. To sú miesta, na ktoré posielam alebo beriem hostí a priateľov. Nech sú vo svete akokoľvek scestovaní, tak ich zaujmú a som presvedčený, že sa nimi Poprad môže pýšiť.