Šesť detí je pre Pavla Gašpera šesť veľkých radostí: Čas si nájde na každé z nich

• Ste šťastne ženatý, bývate v dvojgeneračnom byte na popradskom sídlisku Juh a s manželkou máte šesť detí. Mnohí sú zaskočení práve toľkými deťmi, keď v dnešnej dobe už dve považujeme pomaly za neriešiteľný problém. Čo pre vás znamená veľká rodina?

Deti sú pre nás tým najcennejším čo máme a šesť detí je pre nás šesť radostí. Vôbec to nevnímame ako starosť alebo príťaž. Máme ich radi a veľmi sa z nich tešíme. Veľa ľudí sa ma najmä v ostatnom období pýta, či sa to dá zvládnuť. Môžem povedať len toľko, že keď sú deti svojimi rodičmi milované, nič nie je problémom. Deti našu lásku cítia, cítia že im rodičia poskytujú podporu, venujú im svoj čas a tak im v zásade nerobí problém, koľko ich je. Keď sú v rodine dobré vzťahy, tak sa všetko dá zvládnuť. Spolu s manželkou sme chceli, aby mali naše deti krásne detstvo a ešte krajšie spomienky. Osvedčili sa nám odporúčania skúsených ľudí, obsiahnuté aj v literatúre, že je veľmi dobré, keď rodičia, alebo aspoň jeden z nich, trávi čas individuálne s jedným dieťaťom, kedy má rodiča len pre seba. Je to síce náročnejšie na čas, ale je to kvalitne a veľmi efektívne využitý čas pre deti aj pre rodičov. Nám sa tak podarilo chápať potreby každého z nich aj individuálne a viac sa vieme priblížiť k ich problémom.

• Ani deti však nedokážu žiť len z lásky. Na fungovanie rodiny potrebujeme peniaze, aby sme uspokojili všetky rodičovské potreby a hlavne potreby detí, najmä ak sa mamka venuje napĺňaniu základných potrieb tých najmenších…

Určite to nebolo jednoduché, ale naša rodina, povedal by som, zažíva zázraky a až doposiaľ sme mali dosť na všetko. Naučili sme sa ekonomicky žiť a ekonomicky správať. Nerozhadzovať, kde nemusíme a šetriť, kde sa šetriť dá.

• Koľko rokov majú vaše deti a čomu sa venujú?

Máme štyri dcéry a dvoch chlapcov a odstup medzi nimi je približne dvojročný. Najstaršia dcéra má 22 rokov, je vydatá a spolu s manželom študujú na vysokej škole. Deti ešte nemajú, ale chceli si riešiť svoj život, chceli byť spolu. Tak sa vzali a sú šťastní. Najmladšie dvojčatá, syn a dcéra, majú 13 rokov a spolu s ďalšími tromi deťmi navštevujú osemročné resp. reálne gymnázium.

• Má otec šiestich detí aj voľný čas?

Samozrejme, že má, ale najväčšiu časť z neho aj tak venujem rodine. Neberiem to ako povinnosť, skôr prirodzenosť, pretože s rodinou trávim svoj čas naozaj rád. Máme množstvo spoločných aktivít, pri ktorých zažijeme veľa zábavy a na spoločné zážitky veľa spomíname a aj po rokoch sa na nich zabávame. Internetu, facebooku a podobne venujeme pomerne málo času a veľmi tomu neholdujeme, pretože sme si zvykli tráviť čo najviac času osobnou komunikáciou. Okrem toho sa venujem aj svojim rodičom, ktorí sa síce ešte vedia o seba postarať, ale čas od času treba aj im s niečim pomôcť. Ale rád si i zašportujem, najradšej mám bežky a stolný tenis a v poslednom čase som celkom prišiel na chuť raftingu. Parkát sme s rodinou splavili Dunajec a so synmi pekný úsek Váhu. Prenocovali sme v stane a urobili si tak „pánsku jazdu“, bez žien. Občas si vyjdeme na turistiku do okolia, alebo sa rozhodneme pre cyklotúru.

• Ako vyzerá spoločná dovolenka takejto veľkej rodiny? Veď mnohí majú traumu z balenia už dva týždne pred dovolenkou…

Okrem Slovenska sme boli niekoľkokrát v Chorvátsku a s úsmevom spomínam, ako naša rodina vzbudila pozornosť všade, kde sme prišli. Keď do campingu prišiel „jeden ujo“ a s ním celá „perepúť“ – maželka a šesť detí v rade. Na balenie máme vyvinutý špeciálny, náš obľúbený rodinný systém – tabuľkový, ktorý funguje na sto percent. Tu si trúfam pasovať sa za odborníka v oblasti organizácie a manažmentu – aj rodiny (smiech). Niekto by možno povedal, že je to profesionálna deformácia vnesená do rodiny, ale ja si skôr myslím, že je to moja danosť, ktorú som vedel zúžitkovať ako v rodine, tak aj v práci. Tabuľkový systém hovorí o tom, že každé dieťa má svoj stĺpec a v riadkoch, keď ešte nevedeli čítať, mali nakreslené napríklad tričko, tielko, slipy, ponožky, tepláky, nohavice a k tomu počet kusov, koľko si majú nachystať. Každý si urobil svoju „kôpku“ a keď mal všetko nachystané, políčko preškrtol. Potom mamka s tatkom skontrolovali, či určite, zbalili veci každému do jednej tašky a nahádzali do kufra mikrobusu. K tomu karimatky, spoločné plážové veci, zabuchli kufor a išli sme. Takže pre nás je balenie hračka a môžem poskytnúť lekcie každému, kto by mal o to záujem. (smiech)

• Spomeniete si na veselú príhodu z vašich dovoleniek?

Tých bolo veľmi veľa, ale keď sme hovorili o Chorvátku, napadá mi jedna úsmevná z chorvátskych hraníc. Pri čakaní sme videli, ako colník odstavil podobný mikrobus bokom a posádka musela vyložiť všetky veci. Len sme sa modlili, aby nás „nepreclili“ tak, ako tých pred nami. Keď colník otvoril kufor a vysypali sa karimatky, plutvy a podobne, stŕpli sme. Prísne sa ma pýtal, čo to má znamenať a kým som stačil odpovedať, kontroloval pasy. Gašper, Gašperová, Gašperová, Gašper… čím dlhšie čítal, tým väčšie oči vyvaľoval na tie pasy. Potom sa ma opýtal, či sú to všetko moje deti a keď som prikývol, už oveľa priateľskejšie povedal: Hm, tak ty si dobrý muž! Opovedal som, že nie ja a ukázal som na manželku – To je dobrá žena! Colník mi podal pasy, zabuchol kufor a za pár minút sme boli preč z hraníc.

• Tabuľkový systém balenia teda funguje. Ale ako „fungujú“ deti v domácnosti, keď dnešné naše ratolesti majú občas problém vysypať kôš s odpadkami?

My máme vytvorené systémy na domáce práce, ale aj systém odmeňovania. A je to dobré, pretože každý presne vie, čo má robiť, za čo je kto zodpovedný a tak doma ani nediskutujeme, kto mal vyniesť kôš, kto mal ísť do mliekomatu pre mlieko a podobne. Ak niečo urobené nie je, všetkým je jasné, kto to neurobil. Každý presne vie, čo je jeho úlohou a tak tu končia všetky diskusie a vyhovárania sa.

• Vo vašom podaní je vaša rodina vynikajúco fungujúcou jednotkou. Povedala by to isté aj vaša manželka?

To by ste sa museli opýtať jej (smiech). Ale vážne, pre mňa je rodina hoby, veľká radosť a manželka je v nej tou najväčšou radosťou. Trúfam si povedať, že manželka by povedala to isté, čo ja. Myslím si, že sme boli stvorení pre seba, jednoducho sme sa našli a ja osobne si neviem predstaviť lepšiu manželku na svete, než mám teraz. A myslím, že ona by niečo podobné povedala o mne. Ak dvaja ľudia dobre spolupracujú, sú ako dva počítače, pracujúce na spoločnej veci so spoločnými výstupmi. Ale manželstvo je ako jeden dvojjadrový procesor, ktorý využíva jeden hardware a má dvojnásobný výkon. Samozrejme, človek zo svojich „nárokov“ uberie napríklad 50 percent, ale jeho výkon stúpne na dvojnásobok. Takže, asi takto chápeme naše manželstvo a rodinu.

• Môžete nám niečo o sebe prezradiť aj z pracovnej oblasti?

Vyštudoval som elektroenergetiku na vysokej škole v Košiciach a nastúpil na ašpirantúru. Po dvoch rokoch som prešiel do Slovenskej akadémie vied, kde som pokračoval vo vedeckej činnosti. Už počas výšky, ale aj ašpirantúry sa ukázalo, že skôr ako veda a výskum, aj keď sú to krásne disciplíny, ma priťahoval manažment, riadenie, organizácia. Po roku 1989 začínalo byť jasné, že veda a výskum pôjde do útlmu a keďže som pochopil, že za takýchto podmienok zo mňa žiadny vedec svetového formátu nebude, ašpirantúru som prerušil. Od roku 1992 som pracoval v Naftoprojekte Poprad s pomerne rýchlym profesionálnym postupom. Cez projektanta, samostatného projektanta, vedúceho projektanta až po manažéra kvality. Do tejto funkcie som bol vybraný vrcholovým manažmentom aj preto, že okrem profesie som sa zaujímal aj o riadenie firmy. Určite tam zohrala úlohu aj výborná znalosť angličtiny a dobré vzťahy s ľudmi. Mal som na starosti zavedenie systému kvality ISO 9001, ktorý sme vo firme zaviedli za rok, čo bol pomerne slušný výkon. Neviem to určite, ale s vysokou pravdepodobnosťou bol Naftoprojekt prvou firmou svojho druhu na Slovensku, ktorý takýto certifikát získal.

• V určitom období ale začal mať Naftoprojekt problémy…

Keď sa firma začala rozpadávať, prešiel som krátkodobo niekoľkými zamestnaniami, ale v konečnom dôsledku ma to viedlo k tomu, že som začal podnikať v oblasti kvality a manažmentu. Spoločnosť CVI sa venuje nielen manažmentu kvality, ale aj ochrany životného prostredia, bezpečnosti práce a podobne. Dnes už sú aj ďalšie systém, napr. na ochranu informácií a ďalšie. Najskôr som robil poradenskú činnosť, keď som pomáhal firmám pripraviť sa na certifikáciu systémov a neskôr, v roku 2001 som si založil certifikačnú spoločnosť CVI, ktorú vediem dodnes a ktorá sa postupne rozvinula do viacerých krajín Európy a dnes tvorí, možno povedať, neformálnu skupinu CVI group. Pôsobí aj inde vo svete a neustále sa rozrastá.

text: Ľudmila Rešovská