Spoveď obľúbeného farára zo Spišskej Soboty: S Bohom som zasnúbený až do smrti

Michal Lipták sa už po nástupe na miesto správcu farnosti pustil do obnovy interiérových prvkov v kostole sv. Juraja a bol tiež iniciátorom vytvorenia vitrážových okien. Počas jeho pôsobenia vo farnosti sa stal spišskosobotský kostol Kultúrnou pamiatkou roka 2011 v kategórii Obnova a reštaurovanie národnej kultúrnej pamiatky. Za komplexnú obnovu a reštaurovanie mobiliáru Kostola sv. Juraja získala farnosť bronzovú sochu vtáka Fénixa. A hoci neúspešne, kostol sa uchádzal i o ocenenie Europa nostra.

• Vy ste kostol otvorili pre každého. Majú o nás turisti záujem? A majú ho vôbec domáci?

Každý, kto príde do Spišskej Soboty, je milo prekvapený, až uchvátený. Jedna pani z Nemecka raz vyšla z autobusu, otvorila ústa, nadýchla sa a vykríkla O mein Gott. Domnievam sa však, že cestovný ruch u nás je stále v plienkach. Nevieme sa predať, nevieme ponúknuť to, čo máme. Máme tu pamiatky, ktorými sa môžeme rovnať vrcholným dielam kultúrneho sveta. A takou je aj kostol v Spišskej Sobote. Mojou snahou preto bolo otvoriť ho verejnosti. V letnej sezóne je tak otvorený každý deň od rána do večera. A vždy je tam sprievodca, ktorý aj vysvetľuje, aj dáva pozor.

• Je tento kostol vašou srdcovou záležitosťou?

Určite áno. Mal som šťastie. Keď som prišiel, situácia bola veľmi priaznivá. Vtedajší primátor, nebohý pán Kubík sa mi vždy snažil pomôcť. Raz priviedol podnikateľa, ktorý nám dal úžasnú sumu, inokedy so mnou išiel na úrad vlády, kde sme vyprosili nejaké peniaze. Viem, že takáto priaznivá situácia býva len občas a ja som práve do toho vpadol, preto sa aj mnohé veci podarili.

• Ako teda spomínate na roky v Spišskej Sobote?

Boli to veľmi krásne roky. Kostol navštívilo množstvo výnimočných osobností. Niekedy mi je však smutno z toho, že mnoho Popradčanov žijúcich na sídliskách nikdy v tomto kostole nebolo. Chodia sem zahraniční návštevníci, ale domáci to tu nepoznajú. Myslím si, že tu chýba osveta, ktorá by mala začínať už v školách. Už v ranom veku by sa mala u detí vytvárať hrdosť na svoj národ, na svoj kraj, mali by poznať jeho históriu. Z toho potom vznikajú národovci. Ono je to však skôr naopak. Raz dal napríklad pán Argalács, ktorý často chodil do škôl, žiakom otázku, kam by vzali návštevu zo zahraničia a čo by jej ukázali. Čo myslíte že odpovedali? MAX. Prečo ich rodičia alebo učitelia nezoberú von do prírody alebo im neukážu pamiatky? Pri otázke, či boli v Tatrách, odpovedali, že boli v Smokovci. To je všetko. Už sa to musí prebudiť. Ja si myslím, že to môžu ovplyvniť mladí vracajúci sa zo zahraničia, ktorí si prinesú pozitívne skúsenosti.

• Akí sú Spišskosoboťania? Veria v Boha alebo sa skôr od neho odkláňajú?

V Spišskej Sobote je malé percento verných kresťanov. Tí sú v menšine, ale dovolím si o nich povedať, že sú to veľmi kvalitní ľudia. Keď niekam idú, tak sa nestratia. Vieru si zachovávajú a prípadne aj oslovujú iných. Máme tam miništrantov, ktorí sú už inžiniermi, doktormi, ale prídu, oblečú sa a miništrujú. A viem, že aj keď odídu do zahraničia, tak kresťanstvo nezavesia na klinec, ale budú ho praktizovať. Veď aj Biblia hovorí – Vy ste soľ Zeme. A stačí troška soli a jedlo to veľmi ochutí a zmení. Mrzia ma však, ako by som ich nazval, klamári, ktorí o sebe tvrdia, že sú veriaci a kostol vidia len zvonku. Ak nejdeš dnu na omšu, aký si veriaci? To je ako s fanúšikmi hokeja. Ktorí ostanú vonku pred štadiónom? Každý vojde dnu, ak ho to baví, ak je športovec, chce to predsa vidieť. Nestačí mu len počuť, keď dav zakričí gól. Viem, viera nikdy nebude dominantnou, nikdy nebudú veriacimi všetci. Ale to je aj dobre. Pretože všetci sú masou a z masového sa vytráca kvalita. Kedysi sa prihliadalo práve na kvantitu. Štatistiky boli priaznivé a my sme si gratulovali, aké je to dobré. Ale život je o kvalitných ľuďoch.

• Šestnásť rokov je dlhý čas. Boli dobré aj horšie časy…

Na tie zlé, nepríjemné veci treba čím skôr zabudnúť. Nenosiť to v srdci, ani v pamäti. Pretože určite sa to stalo už každému v živote. Niekedy sa vie aj dobrý úmysel otočiť proti nám. Na toto nechcem spomínať, pretože sa vyskytli aj také chvíle, našli sa aj takí ľudia. Uraziť, ublížiť, pohaniť, to je jednoduché. Chcem ale veriť, že dobro sa nikdy nevytratí.

• Takže ste nikdy neoľutovali, že ste si vybrali toto poslanie?

Sú chvíle, keď sa človeka zmocní akási nostalgia. Idete mestom a vidíte okná, v ktorých sa svieti. A za nimi sú ľudia. Vtedy vás napadne, že sú to šťastní ľudia, ktorí majú s kým zdieľať svoj život. Vy prídete domov, fara zamknutá, tma, nikoho. Niekedy sa preto stane, že si povzdychnem, ako by mi bolo dobre byť s niekým, sadnúť si za prestretý stôl a tak ďalej. Človek je len človek. Ale na druhej strane, keď som počul výrok jedného manžela „Ó, šťastný celibát“, tak som sa nad tým zamyslel. Čo mu chýba? Má peknú manželku, krásne deti a povie takúto vetu. Takže človek zrejme chce to, čo nemá a keď to potom má, tak si to neváži.

• Ale pre vás ešte nie je neskoro. Ste na dôchodku… (úsmev)

(úsmev) Máte to pomýlené. Keď pôjde vaša mama do dôchodku, prestane byť manželkou? Ja som síce na dôchodku, ale kňazom som neprestal byť. Ja som zasnúbený s Bohom až do smrti. Aj kňazi, ktorí odišli, po rokoch priznali, že to bol chybný krok, za ktorý sa hanbia. Aj snúbencov som sa vždy pýtal, prečo si myslia, že sa stretli práve oni dvaja. Veď možno bolo množstvo iných. Krajších, múdrejších, bohatších, atď. A oni sa na seba pozrú a povedia – „neviem“. Je to osud? Je to niečo tajomné.

• Veríte v osud?

Ja sa v osud veľmi nepriznávam. Verím, že každý človek má svoj život… chcem sa vyhnúť slovu „predurčený“. Ale vysvetlím to napríklad takto: koľko je v hodinách ozubených koliesok? Neviem. Je ich tam ale toľko, aby fungovali. A dal ich tam hodinár, aby ukazovali čas. Presne tak, ako Pán Boh dal človeku rôzne danosti, aby fungoval a aby fungoval s niekým, kto je možno iný, ako on sám. Preto nás ten ktorý človek zaujme. Snúbencom som vždy hovoril, že muž je vybavený celkom inak ako žena. Ale keď sa stanú manželmi, tak zrazu majú všetko. Majú v rodine autoritu a majú aj nežnosť. Čiže Pán Boh každého človeka určitým spôsobom vystrojil a dal mu šancu. Ale pozrite, koľkí sú stroskotanými osobnosťami. Mali určitý talent, určitým spôsobom boli na štartovacej životnej čiare vybavení. A nevyužili to. Ale na vine mohli byť napr. aj ich rodičia, prostredie, a podobne.

• A čo vaše danosti, ktorými ste obdarený? Vy ste asi vedeli, po akej ceste sa vydať…

Ja som sa vždy prikláňal na stranu slabších. Vždy mi išlo o solidaritu, ochranu. S rodičmi sme pravidelne chodili do kostola, ale nikdy som nebol miništrantom. Všetci moji spolužiaci miništrovali, ale keď som chcel aj ja, už nebolo miesto. Takže som sa k tomu nikdy nedostal. Ale mnohí tí, čo miništrovali napokon zle skončili. Stali sa z nich alkoholici, atď.. A pritom mali predpoklad, že by z nich mohli byť úžasní ľudia. Žeby ten osud? (úsmev) Ja neviem, prečo sa cesty života tak kľukatia. Nejde sa priamo, rovno.

• A kedy ste sa teda rozhodli, že byť farárom je to, čo v živote chcete?

Asi v druhom ročníku na strednej škole. Vtedy som začal chodiť do kostola ráno predtým, ako mi začala škola. Ani doma o tom nevedeli. Vždy boli zvedaví, prečo vstávam o hodinu skôr a odchádzam tak skoro z domu. Povedal som, že máme vyučovanie. Už vtedy ma to do kostola ťahalo. A keď som si potom písal prihlášku na vysokú školu, tak som súdruhom pokazil kádrový profil. Pucovali ma a pucovali a každý kto mohol mi len pridal. To bolo v 69 roku, kedy začala normalizácia. V tom čase začali veľké čistky straníkov. A keď sa niečo stalo, tak ich vyhodili. A vlastne riaditeľ, zástupcovia, učitelia, všetci boli komunisti, takže ja som im to pokazil.

• Farárom ste sa ale napriek tomu stali. Dnes máte 63 rokov a z farnosti v Spišskej Sobote ste odišli. Prišiel ten správny čas?

Kedysi bolo málo farárov, ale dnes ich je dosť a ľudia majú radi mladých. Chcel som preto uvoľniť miesto mladšiemu. Aj keď, veľmi to nevyšlo, prišiel len o päť rokov mladší odo mňa. (úsmev)

• Je niečo, čo ste vo svojej farnosti nestihli dokončiť a chceli ste?

Nie, ja som dokončil všetko.

• A je niečo, čo ste si želali, aby sa po vašom odchode nezmenilo?

Ja som mojim farníkom pri odchode povedal, aby stáli pri novom pánovi farárovi. Aby to spoločenstvo ostalo živé a aby tam ľudia radi chodievali. A tiež bolo mojou požiadavkou, aby na moje miesto prišiel niekto, kto sa bude starať o to, aby sa pamiatky nezničili, napr. zavedením kúrenia. To by bol ich koniec.

• V kostole, v ktorom sa nekúri, je však skutočne poriadna zima. Ako ste ju toľko rokov znášali?

Je to paradoxné, ale keď som prišiel, mal som alergiu na chlad. (úsmev) Za tie roky som sa však tak otužil, že mi to už nevadilo. A na nohy mi nikdy nebola zima.

• A čo teraz? Ste dôchodca. Máte nejaké plány alebo budete už len oddychovať?

Čo sa týka kňazskej náplne, tak aj v Ľubici, odkiaľ pochádzam, a kam som sa teraz vrátil, robím to isté, čo som robil v Spišskej Sobote. S jediným rozdielom, že teraz nemám úrad. A to znamená, že s nikým nemám žiadne konflikty. (úsmev) Čiže, pripravujem sa na kázne, spovedám, kážem. Pracujem tu ako výpomocný farár. No a čo sa týka voľného času, tak rád sadnem na bicykel, keď mi to počasie a okolnosti umožnia, a idem do Levočských alebo Ľubických lesov, aj huby nazbieram. Viete, ja som nechcel do dôchodku odísť o paličke, keď už nebudem vládať. Nechcel som byť druhým na ťarchu.

• Vrátili ste sa do rodnej obce. Žijete sám?

Bývam so sestrou a mamou v rodičovskom dome. Sestra na poschodí, ja na prízemí. Mama so mnou chodila celých tridsať rokov po jednotlivých farách, celé tie roky sa o mňa starala. Teraz je čas na mne. Chcem jej to oplatiť. Mám dve sestry, ktoré sa starajú o maminu hygienu a ja s ňou jedávam. Sestry tak trochu odmieta, keďže celé roky bola len so mnou. A posledných osem rokov, čo zomrel otec, to puto voči mne ešte viac zosilnelo.

• Za šestnásť rokov ste sa významným spôsobom zaslúžili o zveľadenie spišskosobotského kostola a dostali nielen kostol, ale i Spišskú Sobotu a celý Poprad do povedomia sveta. Vyslúžili ste si za to cenu mesta. Aký je to pocit?

Na takéto ocenenie som ani len nepomyslel, ale zároveň ma teší, že zhodou priaznivých okolností a dobrých ľudí sa podarilo veľké dielo. Medzi ocenenými sa však vždy budem považovať len za nepatrného.