Trpké zistenie po nakrúcaní filmu. Deti v domove boli týrané

Na začiatku bola kniha a rozhovor

„Nepociťovala som žiadnu potrebu napísať knihu. Takáto ponuka však zrazu prišla. Veľmi veľa ľudí ma o to prosilo a tak som si povedala, že to urobím. V podstate som sa do toho musela nútiť. Zhruba v polovici ma to ale začalo dosť baviť a zrazu som zistila, že som vlastne mala potrebu napísať knihu. Začala som si uvedomovať, že usporiadať si myšlienky, založiť všetko do šuplíkov, do kartotéky, má veľmi terapeutický efekt. Zrazu som vedela, že tie pocity už niekam patria a ja viem kde a nemusím to riešiť. Skutočne som tým vyriešila veľa vecí a preto sa chystám na druhú knihu. Bude pokračovať tam, kde som prestala,“ vysvetľuje dôvod vzniku svojho debutu Dorota Nvotová.

Jej zážitky z Nepálu však neostali len na papieri. Príbeh mladej Slovenky žijúcej na druhom konci sveta zaujal i českú režisérku Vendulu Bradáčovú. Tá sa rozhodla za Dorotou do Ázie vycestovať i s filmovým štábom a natočiť dokument, ktorý chytí za srdce. Preplnené ulice, vytrubujúce autá, všadeprítomné kravy a opice, špinavé, žobrajúce a fetujúce deti, chudoba, ale i silná viera, úsmevy a jednoduché šťastie. To je obraz Nepálu, ktorý sa režisérke do filmu podarilo dostať. Divák však toho uvidí ešte omnoho viac.

„Je to film o časti životnej púte Dorotky Nvotovej, príbeh, ktorý žila v Nepále. Tú hlavnú myšlienku nech si však nájde každý sám, nech sa slobodne rozhodne, čo si z filmu chce zobrať. Pre mňa bola leitmotívom jej túžba hľadať, jej úžasná schopnosť neustrnúť a i keď sa vám všetko valí na hlavu, ďalej vyvíjať nejakú aktivitu. To bolo pre mňa to najzaujímavejšie a to som chcela povedať. A ak sa to podarí, tak budem rada,“ uvažuje režisérka filmu Fulmaya, dievčatko s tenkými nohami Vendula Bradáčová.

Fulmaya – Kvet lásky

Titulok filmu nie je náhodný. Meno Fulmaya, ktoré v preklade znamená Kvet lásky dostala Dorota v nepálskych horách od miestnych šerpov a jednoducho jej prischlo: „Spočiatku sa mi zdalo infantilné a hipisácike. Je to vidiecke nepálske meno typu Maruška u nás. Predstavte si, že sem príde černoška, ktorá sa naučí po slovensky a volá sa Maruška. To si určite zapamätáte. Takže asi takto ja pôsobím na ľudí v Nepále“.

Samotné natáčanie trvalo tri týždne a päť členný štáb strávil v tejto ázijskej krajine nezabudnuteľné chvíle. To, čo je pre našinca, ale už dávno i pre Dorotu normálne a prirodzené, pre filmárov bolo výnimočné. Prekvapenia ich sprevádzali na každom kroku. Každá z dám sa tak na natáčanie pozerala z iného uhla pohľadu.

Režisérkin zážitok sprítomnenia

„Mňa už v Nepále neprekvapí nič. Štáb bol prekvapený každých päť minút. Vláčili sa s tou technikou v uliciach plných rikší, kráv a hovien. Čo mňa už na tom môže prekvapiť? Že iskrí elektrický drôt, na ktorom prihára opica? Nie, to ma neprekvapí. Tie zážitky už nie sú také veľkolepé. U mňa už idú čoraz viac dovnútra, sú čoraz pokojnejšie, vnútorné. Je to niečo také silné, čo viem precítiť len ja,“ zveruje sa Dorota.

Režisérka v Nepále prežila zážitok sprítomnenia: „Nakoľko som si sama robila produkciu, tak som stále všetko kontrolovala, čo kde, ako, toto, toto, toto. A potom som sa naraz ukľudnila a povedala som si, ja na to kašlem, ono to nejako pôjde. A v tej chvíli som začala byť tu a teraz. Zažila som rozkoš inštinktu, začala som opäť využívať zmysly, intuíciu a zrazu som prestala byť taká kŕčovitá, ale naopak začala som byť tak trošku sama sebou. A ja dúfam, že tá ľahkosť, ktorú sme tam prežívali, teda hlavne ja, že bude vidieť aj vo filme“.

Nedobrovoľné predĺženie pobytu v horách

Avšak, ako každé natáčanie, i toto so sebou prinieslo menšie problémy, s ktorými sa členovia štábu museli potýkať. Jedným z nich bolo neplánované predĺženie si pobytu v nepálskych horách, keď objednaný vrtuľník dal prednosť výnosnejšiemu kšeftu a celý štáb, vrátane dramaturgičky trpiacej intenzívnou formou výškovej choroby, nedobrovoľne čakal o 24 hodín dlhšie.

To najhoršie však prišlo až po natáčaní. Štáb odišiel a v detskom domove Happy Home, ktorý Dorota už roky prevádzkuje, sa stal škandál. Špina, ktorá sa dlhšiu dobu tutlala, zrazu vyplávala na povrch. Týranie detí a sprenevera peňazí samotným šéfom domova bolo prisilnou kávou. Dnes je naňho podané trestné oznámenie, Dorota má do Happy Home doživotný zákaz vstupu a deti sa vracajú k svojim rodičom.

Zo šéfa sirotinca sa vykľul tyran

„Väčšina detí, ktoré v sirotinci sú, má matky. Byť však slobodnou matkou v Nepále je peklo. Hádžu do vás kamene, dieťa nechodí do školy, pracuje niekde ako otrok. Čiže dôvody, pre ktoré sa tieto deti v domove ocitli, sú úplne oprávnené. Problémom je to, že šéf domova nedal deťom to, čo sľúbil, vôbec sa o ne nestaral, bil ich, nedával im jedlo, zakázal im styk s rodičmi. Okrem toho spreneveroval peniaze. Slovenské až tak nie, tie viac menej išli tam, kam mali, ale išlo skôr o peniaze zahraničných sponzorov, o ktorých som ja nevedela, nakoľko ich nepriznával v účtovníctve,“ objasňuje situáciu, ktorá v domove vznikla Dorotka.

Tá cítila, že nie je všetko v poriadku zhruba rok predtým, boli to však len pocity. Napriek tomu do domova nasadila slovenských a českých dobrovoľníkov, ktorí situáciu mapovali dvadsaťštyri hodín denne. A práve im sa podarilo v priebehu roka zozbierať rukolapné dôkazy na fotkách, nahrávkach a videách, na základe ktorých naňho podali trestné oznámenie.

Dôkazy ho pomohli usvedčiť, koniec je však v nedohľadne

„Bez dôkazov by sa ho v tejto skorumpovanej krajine usvedčiť nepodarilo. No a tak som s tým vyšla von, deti vypovedali, nastalo peklo. On však podplatil potrebné úrady a my tak už do Happy Home nesmieme nikdy viac vstúpiť. Ja som mu samozrejme zablokovala peniaze dúfajúc, že keď mu dôjdu, sám to vzdá. Bohužiaľ sa tak nestalo. Neviem, kde tie peniaze berie. Tak som si povedala, že skúsim deti zachrániť po jednom a začala som hľadať ich rodičov. Rodičia teda prichádzajú a berú si ich. Oni na to majú právo, ja nie,“ vysvetľuje situáciu, ktorá po odhalení škandálu nastala, Dorota.

Problémom však ostáva samotný šéf, ktorý má na rodičov detí kontakt ešte z čias, kedy mu slepo dôverovali, obvoláva ich a vyhráža sa im. Preto i keď dobrovoľníci rodičov detí nájdu, tí v obave o svoj život dieťa z domova nevezmú. Vyhrážky sa ušli i Dorote, ona sa však zastrašiť nenechá: „Mne je to jedno, nech si robí, čo chce. Mne ide o deti, jemu ide o prachy. V tom je strašný rozdiel, preto vyhrám. Čiže bojujem ďalej. Mám tam ľudí, ktorí situáciu riešia v teréne a samozrejme monitorujeme už zachránené deti“.

Odhalenie praktík v sirotinci dokumentu pomohlo

Nečakané udalosti, ktoré sa v nepálskom detskom domove udiali, a ktoré teraz vyplávali na povrch, tak chtiac-nechtiac ovplyvnili i dokument, ktorý filmári dotočili len chvíľu pred hrozivým odhalením praktík šéfa sirotinca. Rozhodli sa preto tento zvrat do filmu zakomponovať. Dokrútky tak urobila Dorotka pri svojom návrate do Nepálu pomocou GoPro kamery, ale točilo sa i priamo na Slovensku, kde príbeh končí.

„Keď sme už tento dramatický oblúk od života dostali, tak bolo dobré, že sme pri týchto nepekných udalostiach boli a že sme ich mohli zdokumentovať a zreflektovať. Niečo také je samozrejme dokumentaristov sen, nechcem však byť označená za ironickú beštiu. Naopak, myslím si, že toto je jedna z ciest, ako tým deťom možno pomôcť. Možno si to pozrie niekto, koho to zaujme a začne sa týmto problémom zaoberať. Možno prispeje peniazmi, prácou, čímkoľvek, dôležitý je ten záujem,“ hovorí na margo nečakaného zvratu v živote i v dokumente režisérka.

Tehotná Dorota žije momentálne v Moskve, do Nepálu sa však vráti

Prípad je i naďalej otvorený, udalosti v Happy Home stále nie sú vyriešené. Dorotkin život sa však v posledných mesiacoch dramaticky zmenil. Po druhýkrát sa rozviedla, odišla z Nepálu, na Slovensku si našla novú lásku, s ktorou čaká dieťa a s ktorou sa presťahovala do Moskvy. Za „svoje“ deti v Nepále však bojuje i naďalej. „Ja tie deti ľúbim. Nemusím sa nijako premáhať. Nepociťujem to ako obeť. Keby som tomu obetovala život, tak tam ostanem a nejdem si za svojim šťastím sem. Nerobím obety, ktoré by ma stáli moje šťastie, ale dávam tomu svoj čas, energiu a nejaké malé percentá zo zisku cestovky, ktorú v Nepále vlastním,“ hovorí Dorota, ktoré je momentálne v štvrtom mesiaci.

Najbližšie dva roky plánuje stráviť so svojim priateľom a dieťatkom, ktoré sa im má narodiť, v Moskve. „Teším sa, bojím sa, je to stále ešte zmeska pocitov, ktoré rozuzlujem. Do Nepálu sa však určite plánujem vrátiť. O svoj život strach nemám, uvidíme, keď budem matkou,“ uzatvára Dorota.

Dokument zo života Doroty Nvotovej v Nepále sa rozhodne oplatí vidieť. Stačí zájsť do ktoréhokoľvek kina siete Cinemax a zažiť Nepál v Dorotinej koži, očami režisérky Venduly Bradáčovej. „Ja mám z tohto filmu veľmi príjemné pocity. Ale u mňa sa tie príjemné pocity spájajú s tým zážitkom, že som mohla spoznať Dorotku, že som vďaka nej mohla spoznať veci, ktoré by som inak nespoznala, takže ja výsledný efekt hodnotím jednoznačne pozitívne. Ako ale bude film prijatý divákmi, ako ho budú hodnotiť oni, to je len na nich,“ dodáva na záver režisérka.

Fulmaya, dievčatko s tenkými nohami

Hlavnou postavou nového dokumentu je slovenská muzikantka a herečka Dorota Nvotová (známá z filmov Děvčátko, Perníková věž alebo z komédie O život) a jej nepálske alter ego Fulmaya. Táto mladá, inteligentná žena sa vďaka svojmu poňatiu života stáva stelesnením polarity súčasného sveta. Napriek svojej pohodlnej a pomerne úspešnej existencii v Európe se vydala na dlhú púť s cieľom nájsť samu seba. Tá ju zaviedla až do podhoria Himalájí. V jednom z najbiednejších a od našej kultúry najodlišnejších kútov sveta nachádza pokoj a kľud. Pomocou jej nepálského alter ega – Fulmayi – vstupujeme observačnou metódou do sveta detí na ulici a taktiež do života sirtinca, o ktorý sa Dorota stará. Zoznamujeme sa tu s ďalšou dôležitou postavou príbehu, trojročným dievčatkom nájdeným na ulici a pomenovaným po svojej zachránkyni – Fulmaya. Tá nám umožní sledovať zaujímavú paralelu dvoch dievčat s rovnakým menom, no z celkom odlišného sveta.