Úcta, rešpekt a disciplína: Tri základné piliere, ktoré treba deťom vštepovať od útleho detstva
Byť vzorom, príkladom, učiť rešpektu a zároveň byť rešpektovaným, učiť disciplíne a súčasne byť disciplinovaným. To je tréner Jozef Lenčéš.
O bojových športoch, názoroch na život, na súčasnosť a výchovu detí sme sa porozprávali s pozoruhodným zjavom nielen podtatranskej športovej scény. Tréner, priateľ, učiteľ, vzor a autorita v jednej osobe – šéf Extreme Combat Klubu Poprad Jozef Lenčéš.
Malý začiatok, veľká súčasnosť
Ako dlho fungujete? Kam ste sa za tie roky dostali?
„Klub sme založili v roku 2007. Začínali sme so štyrmi deťmi, ktoré
mali záujem o bojové umenie jiu jitsu. Za 9 rokov máme 80 detských
členov a tri desiatky dospelých. Rokmi sme sa rozvíjali. Dnes trénujeme aj
judo, brazílske jiu jitsu a posledné 4 roky aj systém Krav Maga. Fungujeme
vo vlastnej telocvični, ktorú sme financovali z vlastných zdrojov a
zároveň trénujeme prípravku v Centre voľného času v Poprade.“
Čo to je jiu jitsu? Súvisí s tým aj rozšírenie Vašich
trénerských schopností?
„Jiu jitsu je základné japonské bojové umenie, z ktorého následne
vznikli ostatné, ako judo, karate, aikido. Aj keď niekto chodí na jiu jitsu,
my netrénujeme len klasiku. Chodíme aj na turnaje v jude, v brazílskom jiu
jitsu a to nielen na Slovensku, ale aj do Čiech a do Poľska. O medailách a
cenných umiestneniach sa zmieňovať nebudem, bolo by to nadlho.“
Čaro osobnosti a systém, ktorý má zmysel
Čo je podstatou tréningu?
„Mojím cieľom je vybudovať v deťoch slušnosť a úctu k druhému bez
ohľadu na vek, farbu opasku, sociálne postavenie. Máme u nás deti
z rôznych sociálnych vrstiev. Základom môjho tréningového procesu je
viesť mládež k pokore. Pred každým tréningom kontrolujem deťom žiacke
knižky, čo nie je fenomén len v Poprade, možno i na Slovensku. Počúvam
všade, že prečo to robím – skrátka preto, aby som ich viedol
k disciplíne, úcte i sebaúcte. A vidíte, decká sú vysmiate, spokojné,
trénujú bez problémov. Aj počas nášho rozhovoru tréning vedie staršia,
skúsenejšia žiačka, ktorú ostatní rešpektujú – o tom to je,
o vzájomnom rešpekte.“
Ako vám to zverenci oplácajú?
"Či chcem, alebo nechcem, tieto deti ma naďalej formujú i keď mám svoj
vek. Ja som taký vampír. Keď prídem na tréning s deťmi po celodennej
práci, načerpám od týchto úžasných stvorení od 4 do 18 rokov energiu a
môžem fungovať ďalej. Vždy si tu psychicky oddýchnem a dobijem sa
energiou.
Žiacka knižka – základ tréningu
Poďme ešte k spomínaným žiackym knižkám. Ako to vnímate Vy a
ako deti?
„Žiacke knižky kontrolujem všetkým deťom pred každým tréningom. Sú tu
deti, ktoré keď sem prišli, mali v škole trojky, štvorky. Teraz majú
PVD – prospel veľmi dobre, teda priemer do 1,5. Nechcem suplovať rodičov,
ale vidím, že aj rodičia sú radi, keď deti vediem k tomu, aby sa dobre
učili. Bojové umenie nie je o fyzickej sile, ale o sile mysle. Bojové
umenie uživí na Slovensku dvoch, možno troch ľudí. Viem, že "moje“ deti
bude živiť vlastná hlava. Chcem podotknúť, že 90% mojich zverencov sú
čistí jednotkári! Nie je to len mnou. Zásluhu na tom majú rodičia,
učitelia. Deti motivujem k učeniu, kontrolujem známky. Zlá známka znamená
„odmenu“ vo forme drepov alebo klikov. A decká to akceptujú."
Nestalo sa Vám aj niečo vtipné pri kontrolovaní výkonov
v škole?
„Mal som prípad, že si jeden z chlapcov vybavil dve žiacke knižky. Do
jednej dával zapisovať dobré známky, do druhej zlé známky. V priebehu
týždňa sme na to prišli. Potom to už bolo celkom veselé.“
Medaily nie sú dôležité
O čo teda ide? V čom je podstata tréningov?
„Mne nejde o medaily. Nechcem, aby ich deti nosili len preto, aby ich nosili.
Samozrejme, je to radosť, ak ich získajú. Ide mi hlavne o to, aby sa deti
naučili pohybovej aktivite. Sedem, osemroční žiaci nevedia urobiť kotúľ.
Za mesiac sme ich to tu naučili. U nás sú otvorené tréningy – rodičia
môžu kedykoľvek prísť a pozerať sa. Zrazu rodičia vidia, že chlapec
alebo dievča vie urobiť kotúľ, mlynské koleso a veci, ktoré sa v škole
nemajú šancu naučiť – vieme, aký je systém školstva. U nás je
hlavná gymnastika a až potom kdesi za tým sú prvky bojových umení. Chcem,
aby boli deti kondične i pohybovo gramotnejšie ako v podmienkach, ktoré
ponúka škola. V prvom rade treba chcieť.“
Zvládate to ťahať z vlastných zdrojov, alebo Vám aj niekto
pomáha?
„Máme partnerov, ktorí nám pomáhajú. Je ním Mesto Poprad, ktoré nám
umožnilo trénovať v CVČ a prispelo sumou 1000 € na autobus, ktorým sme
išli na turnaj do Poľska. Nesmiem zabudnúť na Katsudo, ktoré nám
zabezpečuje kimoná, tatami i tréningové pomôcky a musím spomenúť Ligum,
ktoré nám dáva 2% z dane. Na koniec roka nám vždy posunie aj financie.
Fungujeme neúnavne, ale radi. A je to dúfam cítiť. Dnes sa mi ďalší
rodičia prihlásili, či nemôžem trénovať ich deti – musel som
odmietnuť do septembra. Nuž a nemôžem zabudnúť spomenúť moju pravú
ruku – trénerku Silviu Sedlačkovú. U nás je to návykové. Ak si raz
deti u nás zvyknú, ostávajú. A za to všetkým ďakujem.“