Už sme vytriezveli?

Žasli sme nielen nad slobodou, ale aj nad tým, že je lepšie ísť k štátnemu zubárovi platenému paušálom, než ku súkromnému, ktorý vám zaplombuje aj zdravé zuby a použije najdrahší materiál.

Zdalo sa, že ani tam nie je všetko v poriadku, ale nebolo toho veľa. Veď môžete ísť k inému lekárovi. Po osemdesiatom deviatom som sa na jednej zo zahraničných pracovných ciest stretol v Nemecku s Rusom, ktorý sa tam ako potomok ruských Nemcov nasťahoval aj s celou rodinou. Zo zvedavosti som nadhodil: „Tu vám je lepšie ako v Rusku, nie? V Nemecku je všetko „Langsam aber sicher“.“ Pousmial sa a odvetil: „I zdes jesť svoji problémy. Celkom langsam to nie je a sicher – no, objednal som si nejakú úpravu domu a musel som im dávať pozor na prsty, lebo by to odflákli. A kapitalista, ten by vám počítal ešte aj spotrebované bločky toaletného papiera na záchode.“ „Asi to trocha preháňa,“ pomyslel som si. Mojím ideálom západu to trochu zamávalo – predsa len, to on videl zvnútra. Neskôr nás v práci angličtinu učil rodený Angličan, ktorý sa oženil so Slovenkou. A aj keď mal v Londýne pomerne slušne platené miesto, uprednostnil vysťahovanie sa na Slovensko – vraj tu je normálnejší a bezpečnejší život. To sa už nijako nemohlo vmestiť do mojej hlavy. Nedávno som mal možnosť pobudnúť týždeň v Írsku a o nejaký čas v Anglicku. To, čo som videl a zažil tam, značne pozmenilo môj názor na realitu. To, že Slovensko je šťastná krajina, v ktorej je bývanie ešte ako-tak bezpečné a ľudské hodnoty ešte ako-tak stoja na nohách (nie na hlave), mi potvrdila ďalšia pani z Anglicka, ktorá sa vydala za Slováka a radšej žije s rodinou tu, než v Británii. A takých stále pribúda. Pomaly vytriezvievame. Zistili sme na vlastnej koži, že trhové hospodárstvo znamená, že každý má to, čo si trhne, ale mieru dosahu tejto definície si každý vytvorí podľa svojho gusta. Reklamné praktiky na rôzne výrobky, napríklad na schudnutie, zdravú výživu a podobne sa bez problémov vyšplhajú na niekoľko stoviek eur. Samozrejme, všetko je náležite odôvodnené. Dobre urobíte, ak sa neunáhlite, lebo zakrátko takmer iste zistíte, že podobné produkty sa dajú kúpiť desaťkrát lacnejšie. Moja dcéra je v Amerike na študentskej prázdninovej brigáde. Jej šok a správanie sa domorodcov k nej bol taký silný, že sa chcela otočiť na podpätku a vrátiť domov: pracovná doba desať hodín denne šesť dní v týždni, a to stále na nohách bez možnosti oprieť sa, oddýchnuť si, najesť či napiť sa. Keď sa ohradila, že má nárok na prestávku počas pracovnej doby, dali jej ju – po deviatich hodinách práce jej umožnili zobrať si hodinovú prestávku a po nej si mohla „odpichnúť“ odchod. Som rád, že Boh vypočul naše modlitby a zázračne dostala normálnejšiu prácu za podmienok, ktoré sa dajú nazvať ľudskými. Naozaj som šťastný, že som tu, aj keď nemáme blahobyt, o akom snívame od osemdesiateho deviateho. A verím, že ak sa nám rozjasní myseľ a pôjdeme cestou ľudskosti, práva a spravodlivosti, ak pracujúci dostane mzdu, ktorej je hoden, ak sa vytvoria priaznivejšie podmienky pre život, podnikanie, vzdelanie i zdravotníctvo a zvýši sa rešpekt voči životu, vlastníctvu a prírode, budeme môcť byť všetci hrdí na to, že sme zo Slovenska a naši šikovní, zvlášť mladí ľudia nebudú nenávratne odchádzať z našej krajiny. Ženy nebudú chodiť na mesačné turnusy opatrovať dôchodcov do zahraničia, aby zarobili podstatne viac, ako je priemerný zárobok u nás, muži nebudú odchádzať na dlhé pracovné pobyty a vystavovať rodinu rozpadu. Stačí tak málo: byť v prvom rade človekom.