Z predvolebného denníka
Niektorí na to idú peniazmi, stykmi, prísľubmi zákaziek a dobrých miest. Ja idem s otvoreným srdcom. To je skryté, preto potrebujem chodiť medzi ľudí – a robím to rád. Predstavujem sa im, ponúkam letáky. Stane sa mi, že oslovím niekoho dvakrát, a to v krátkom odstupe.
Keď sa mi to stalo pred Kaufladnom, dotyčný šedivý vysoký pán, odhadujem, že dobre cez šesťdesiat, na mňa vyletel s krikom: „Prečo to robíte? O čo vám ide? Chcete zbohatnúť?“ „Len chcem, aby ľudia o mne vedeli,“ odpovedám. „No určite, chcete len peniaze a chcete podvádzať,“ hromží pán. „A vy si toto dovolíte tvrdiť, keď ma vôbec nepoznáte,“ pýtam sa pokojne. „Chcete zbohatnúť. Ide vám len o peniaze,“ nedá si nič povedať. Nahnevanému je ťažko niečo vysvetliť. Nechávam ho vychladnúť. Aj tak by mi nič neveril. Onedlho sa pristavuje ďalší, tentokrát päťdesiatnik: „Ja nič nechcem,“ vrčí hlasno. Keď však jeho priateľ prejavuje záujem, zbystruje pozornosť: „Čo to máte? Súvisí to s Kauflandom?“ „Súvisí to s mestom,“ odpovedám. Vtom mi zúrivo vytrhuje z ruky letáčik, ktorý predtým vehementne odmietal. Prečíta si pár prvých riadkov a keď zbadá, že ide o voľby s krikom trhá nevinný ukradnutý leták a odhadzuje do koša. Temer sa pustil so mnou do bitky … Len pozerám v nemo úžase. Nuž čo. Máme, čo sme nechceli. Aj to je pohľad ľudí na politiku. A možno len cítili ohrozenie ich favorita vo voľbách. Alebo svojich výhod, ktoré majú od terajšieho vedenia mesta …