25 rokov od Nežnej: Takto vyzerala revolúcia v Poprade

Nežná alebo Zamatová revolúcia je udalosť, ktorou sa 17. novembra 1989 začal koniec totalitnej éry vtedajšej Československej socialistickej republiky. V Po­prade mala niekoľko dňové opozdenie. „Celé gro sa odohrávalo v Prahe, potom v Bratislave a u nás bola informovanosť akosi pozadu, nikto nevedel, čo sa deje. Až my sme ako prví z Prahy priviezli videá a iné materiály, ktoré sa začali šíriť medzi ľuďmi. Preto po nás išla bezpečnosť za protištátnu činnosť. Pomaličky sa to však začalo lámať, o tom, čo sa deje začali informovať aj médiá, čiže aj Popradčania sa začali orientovať a my sme ich mohli začať presviedčať,“ spomína si Igor Ľudma, jeden z hlavných predstaviteľov revolúcie v Poprade.

Čakalo sa pár ľudí, prišli tisíce

Na pondelok 27.11. bol v Poprade zvolaný politický protestný štrajk organizovaný novovzniknutým Občianskym diskusným fórom založeným deň predtým. Vtedy už ľudia pochopili, že v našej republike sa začína lámať chlieb a tak vyšli do ulíc. A kým spočiatku sa, na základe udalostí z 1968, obávali bitiek a streľby, v tom čase už začali chápať, že nič podobné im nehrozí. Presne na poludnie sa v podnikoch rozozvučali sirény, roztrúbili sa klaksóny áut, autá rozsvietili svetlá, zvonili zvony.

„Najväčší míting sa mal konať na zimnom štadióne, čakali sme, že príde pár ľudí, ale keď sme videli, aké davy prichádzajú, tak sme na poslednú chvíľu vybavili futbalový štadión. A ten sa úplne zaplnil. Odhadom prišlo od päť do desaťtisíc ľudí. Prišlo množstvo študentov, ale najmä robotníkov z fabrík. Vyrobili si transparenty z plátna, z kartónov. Bolo to úžasné. Taká spontánna reakcia ľudí nás šokovala, lebo nikto nevedel, čo bude,“ uviedol Ľudma s tým, že v tom čase však už mali zlomový moment za sebou. Na transparentoch svietili nápisy „Chceme slobodu“, „Žiadne násilie“, „Sme za socializmus, ale s ľudskou tvárou“, apod.

Mítingy každý večer pod balkónom

O revolúcii sa v tých dňoch už začalo objektívne hovoriť a písať i v médiách. Ľudia vedeli, čo sa deje, ale nikto nevedel, kde a ako sa to zlomí. Očakávalo sa, že všetci budú mať strach prejaviť sa. Na štadióne však bolo prednesených niekoľko prejavov. Slovo dostali predstavitelia straníckych, štátnych, odborových a telovýchovných organizácií, ako i miestnych a okresných iniciatív. Podľa Ľudmu dokonca mnohí mali snahu spontánne sa vyjadriť. „Museli sme to preto trochu učesať, aby to nebolo také živelné. Ale boli to úprimné prejavy od úplne najmladšej generácie, až po pánov v rokoch,“ priblížil udalosť významného dňa Ľudma. Štrajk bol ukončený o 14-tej hodine.

Toho istého dňa si aktivisti občianskych aktivít na zasadnutí v Spišskej Sobote voľbou utvorili Okresné koordinačné centrum občianskych fór. Vzniklo koordinačné centrum a miestne koordinačné centrum Verejnosti proti násiliu. Umiestnené bolo v budove obchodného strediska Výkrik na sídlisku Juh.

Okrem hlavného mítingu sa menšie konali každý večer na trávnatej ploche pod balkónom dnešného súdu. „Tento trávnik sa dennodenne zapĺňal. Slovo tu pravidelne dostávali rôzne osobnosti z Bratislavy, Košíc alebo z Prahy,“ objasnil Ľudma.

Gro boli návštevy fabrík

„Mítingy boli jedna vec, ale omnoho podstatnejšie bolo, že sa chodilo do fabrík. To bolo gro práce, chodiť, rozprávať sa s ľuďmi, pretože nikto nevydal nijaké príkazy centrálne a každý chcel svoje problémy riešiť. Odvolávalo sa vedenie. Boli snahy riešiť veci radikálne, až fyzicky niekoho lynčovať, vyhadzovať. My sme však naopak tomu chceli dať ľudskú tvár. Preto ľudia z koordinačného centra chodili po celom okrese,“ vysvetlil Ľudma.

Postupne sa, podľa jeho slov, pridávali všetci. Podniky od najväčších po tie najmenšie, všetky školy. „Mnohí do toho išli s obavami, že by represia mohla prísť až neskôr, mali však všetkého už plné zuby a tak šli,“ uzavrel Igor Ľudma a dodal, že miesta, kde sa v Poprade revolúcia robila sa ani po 25 rokoch nezmenili: „Jedine, futbalový štadión sa prebudoval.“