Muž, ktorý v Poprade odrodil tisíce detí: Prečítajte si rozhovor s gynekológom Adnanom Saadem

• Ako ste sa dostali z Izraela až na Slovensko?

Lietadlom. (úsmev) Ešte v roku 1982 som prišiel študovať medicínu do vtedajšieho Československa. Pôvodne som mal študovať na Karlovej univerzite v Prahe, odkiaľ sme ako skupina študentov po dvoch dňoch odišli do Rumunska. Tu nám akýsi súdruh oznámil, že máme ísť do jazykovej školy. Vtedy nikto z nás nevedel po anglicky. Poslali nás do Bratislavy, kde som rok chodil do jazykovky. Potom ma zapísali na medicínu na Univerzite Komenského.

• A prečo práve Československo?

V tom čase bolo známe, že Československo má medzi krajinami východného bloku vysokú úroveň medicíny. A štúdium tu bolo lepšie aj lacnejšie. Zapáčilo sa mi aj to, že som tu mohol robiť atestáciu. To som už mal prvého syna. Pri druhej som mal druhého. A viete, keď už tu má človek deti, rodinu, široký okruh priateľov a známych, tak tu chce ostať. Beriem to ako osud. A hlavne si nemyslím, že keby som ostal doma v Izraeli, že by som sa mal lepšie.

• Ako ste teda napokon skončili práve tu v Poprade? Predsa len, Bratislava je odtiaľto ďaleko

Do Popradu som prišiel na povinnú prax v rámci štúdia. Na gynekologicko-pôrodníckom oddelení som strávil asi dva mesiace a už ako študent som tu mal 54 pôrodov. A zapáčilo sa mi to. Vtedajší primár bol so mnou spokojný a povedal mi, že ak chcem atestáciu z gynekológie, tak ma príjme tu v Poprade.

• Čiže, vy ste už v čase, keď ste sa rozhodli pre medicínu vedeli, že to bude gynekológia?

Ja som bol už ako dieťa rozhodnutý, že chcem robiť gynekológa.

• Čím si vás tento odbor tak získal?

Páči sa mi práca s ľuďmi. Je to odbor, kde treba s ľuďmi komunikovať. Čo taký kožiar napríklad? Čo povie pacientovi? „Máte vyrážky“? (úsmev) Kdežto gynekológia je špecifický odbor, kde sa s ľuďmi rozprávate. Úspešný gynekológ je ten, ktorý vie, ako komunikovať s ľuďmi, vysvetliť im, aké majú problémy a ako sa dajú riešiť. A tiež sa mi páči, že tu hneď vidno efekt tejto práce. Počas operácie, po nej, hneď vidíte efekt. Napríklad taký neurológ, ten za to chudák nemôže, ale niektoré choroby sleduje celý život. Alebo aj psychiater.

• Kdesi som nedávno počula, že všetci študenti medicíny dnes chcú byť chirurgovia alebo gynekológovia. Prečo si myslíte, že je gynekológia taký populárny odbor?

Myslím si, že to ich rýchlo prejde. Nie každý má na to nervy a žalúdok. Viem to z vlastnej skúsenosti. Tento odbor je taký špecifický, že lekár musí mať zručnosť aj vedomosť a musí tiež vedieť komunikovať. A nie každý má tieto dary. Bohužiaľ, sú aj takí gynekológovia, ktorí majú len jedno z toho, alebo nič.

• Čo máte na svojej práci najradšej?

Keď sa všetko podarí. Keď pacient, ktorý bol chorý vyzdravie a keď sa rodičke narodí zdravé dieťa. A keď nie sú žiadne komplikácie pri pôrode. Toto ma teší najviac.

• Je naopak niečo, čo by ste v rámci tejto práce najradšej nerobili, ale musíte?

Asi nie. Všetko, čo robím, robím s radosťou. Lekár, ktorý svoju prácu robí z povinnosti alebo pre peniaze, sa ráno zobudí naštvaný a všetko vidí čierno. Pritom si však myslí, že je významný a najdôležitejší. Ak to robí pre peniaze, nech radšej obabre ľudí inde. Ja to beriem ako poslanie, nie ako prácu. Som rád, keď sa aj chorá pacientka usmieva, lebo jej viem vysvetliť, čo jej je a viem jej pomôcť.

• Pri operáciách alebo pôrodoch však nie vždy ide všetko hladko…

Keď prídu komplikácie, tak ich jednoducho musím zvládnuť. Či sa mi chce alebo nie. A určite mi v tom pomáhajú aj roky praxe. Neexistuje, že sa postavíte k operačnému stolu bez toho, aby ste vedeli, čo robiť, keď nastanú komplikácie. To, čo ma však v tomto odbore najviac trápi, je diagnostikovanie rakoviny v pokročilom štádiu. Vy, akokoľvek veľmi chcete tej pacientke pomôcť, viete, že nemá veľkú nádej a že jej neostáva veľa času.

• Dá sa s tým vôbec nejako vyrovnať?

Musíte to brať profesionálne. Samozrejme, že ma to trápi. Dokonca mám v pamäti uložených niektorých ľudí, to človeka poznačí. Mnohokrát viete, že tá žena bude žiť dva, tri roky maximálne. Ale ona príde s obrovskou nádejou. Tak jej ju dám. Aby ten čas, ktorý jej ostáva, prežila čo najpríjemnejšie. Nepoviem jej „Ostávajú vám dva roky života, choďte si kúpiť truhlu, sadkajte si u pána farára v kostole a počkajte“. Takto to nefunguje.

• Čo teda majú ženy robiť, aby k tomuto najhoršiemu scenáru u nich nikdy nedošlo? Ako si zachovať pohlavné zdravie?

Určite preventívnymi prehliadkami. Aj moderná medicína hovorí o tom, že najlepšia liečba je prevencia. Investícia do prevencie je výhodnejšia, ako investícia do liečby. Napr. očkovanie proti rakovine krčka maternice sa môže zdať drahou záležitosťou, ale pritom sa strašne veľa šetrí na diagnostike tohto rakovinového ochorenia, na liečbe a aj na následnej starostlivosti pri pacientoch, ktorí sa nevyliečia. Lebo sú aj takí. Tam je potom potrebná starostlivosť sociálna, finančná, spoločenská, psychická… Čiže investícia do prevencie sa nám oplatí v každom prípade. Ženy potom nebude trápiť choroba, napr. spomenutá rakovina krčka maternice, ale budú sa môcť venovať iným veciam. Pretože, najmä tento druh rakoviny sa čoraz viac posúva do mladšieho veku. Čo potom, keď má žena dvadsať, tridsať, štyridsať rokov a celý život pred sebou, má možnosť na fertilný život, aby rodila deti, vychovala ich, starla s nimi, možno už má malé deti a rakovinu a má zomrieť. Bohužiaľ, aj to sa stáva.

• Starajú sa vôbec ženy v našom regióne o seba a svoje zdravie?

Čiastočne. Skladba ľudí v podtatranskom regióne je rôzna. Sú tu ľudia inteligentní, aj menej inteligentní, aj ľudia primitívni, aj asociáli, všelijakí. A je tu tiež etnikum, ktoré o to nemá záujem, nie je informované alebo je len jednoducho ľahostajné voči svojmu zdraviu. Takže tam je to ťažké. A keďže ich je tu veľa, tak to samozrejme ovplyvňuje priemer v štatistikách starostlivosti.

V druhej časti rozhovoru sa dozviete napríklad to, kedy je podľa gynekológa Saadeho najvhodnejší čas na prvé dieťa i to, či hormonálna antikoncepcia ško­dí.