Nabrala odvahu, opustila rodné mesto a vydala sa za hranice: Spoveď Katky, ktorá našla šťastie vo Veľkej Británii
V dnešnej dobe už nie je nič výnimočné na tom, že ľudia idú za prácou do zahraničia. Odchádzajú z rôznych dôvodov a do rôznych kútov celého sveta. Prinášame vám spoveď sympatickej Katky spod Tatier, ktorá sa vybrala hľadať šťastie do Anglicka.
Katarína Kiktová (33) pochádza z dedinky Hranovnica, neďaleko Popradu. Detstvo prežila pod Tatrami a hneď po maturite si zbalila kufre a odletela do zahraničia. Vo Veľkej Británii si splnila svoj sen a dnes pracuje v oblasti, ktorá ju baví najviac.
Prečo a kedy si sa rozhodla vycestovať do zahraničia?
Bola som umelecké dieťa: vždy som spievala, hrala na klavíri, písala básničky a pesničky a recitovala poéziu. Pod Tatrami toho umenia zas až tak veľa nebolo… Naše krásne mestečko Poprad mi bolo dosť skoro pritesné. Snívala som o tom, že budem žiť vo veľkom meste, stretávať veľa ľudí a pracovať vo filmoch. Po tom, čo som chodila na Obchodnú akadémiu, sa mi pod Tatrami prestávalo páčiť a začala som snívať o veľkom svete. Ako 16– ročná som vedela, že niekde odídem. Nebola som si ešte istá kam, ale vedela som, že to bude veľké mesto…
Čo bolo hlavným dôvodom, že si zmenila kraj pod Tatrami za upršané Anglicko?
Londýn ma od malička fascinoval svojím umením, kultúrou, architektúrou, históriou. Každopádne bol pre mňa ako magnet. Vôbec som nerozmýšľala kde chcem ísť. Ja som to vedela. Od šestnástich som vedela, že chcem žiť v anglicky hovoriacej krajine. Amerika sa mi zdala priďaleko, takže nebolo nad čím premýšľať.
Do Anglicka si vycestovala prakticky hneď po maturite. Čo všetko si tam robila? Stále si len pracovala alebo si aj študovala?
Začiatky boli náročné a popri štúdiu som vystriedala veľa prác. Prvých pár mesiacov, kým sa mi zlepšovala angličtina som pracovala ako operka a upratovala som. Vždy som popri práci študovala, najskôr angličtinu, neskôr som si robila kvalifikácie, ktoré mi pomohli k lepšej práci. Potom som sa dostala na univerzitu, kde som študovala Múzické umenie. Študovať v angličtine a v jednom z najdrahších miest na svete nebolo ľahké, tak som popri štúdiu pracovala ako pestúnka, barmanka, na akciách som predávala cigary a miešané nápoje. Neskôr som si urobila kvalifikáciu a pracovala ako novorodenecká sestra. Starala som sa o bábätká, ktoré sa narodili. Pracovala som aj ako moderátorka pre dve rádia: jedno bolo anglicko-poľské Rádio Orla, v ktorom som mala svoju šou a druhé je naše RTI, pre ktoré som posielala rozhovory so zaujímavými ľuďmi na mojich potulkách Londýnom.
Kým som študovala Múzické umenie, bol v Londýne veľký boom mobilných masážnych firiem. Keďže som študovala herectvo a tanec, bolo to trochu príbuzné, tak som si urobila kurzy indickej masáže hlavy, švédsku masáž a aromaterapiu a začala som masírovať v kanceláriách, na festivaloch a rôznych podujatiach. K tomu som si ešte urobila diplom v učení yogy, aby som vedela klientom poradiť, čo a ako cvičiť a ako eliminovať stres. Vďaka masážam som sa dostala do luxusných londýnskych kasín, kde som robila masáže počas pokrových turnajov. Okrem herectva toto bola moja najzaujímavejšia práca.
Podporovala ťa v rozhodnutí odcestovať mimo Slovenska rodina alebo si musela svojich blízkych dlhšie presviedčať?
Ja som to rodičom len oznámila. Vždy som bola tvrdohlavá a čo som si zaumienila tak muselo byť. Podobne to bolo aj s mojím „výletom“ do Londýna. Rodičov som sa opýtala či mi dajú peniažky na cestu plus £40 vreckové (v roku 2000 to bolo okolo 3500 korún). Oni mi na to povedali, že mi ich dajú. Keď som k ním o mesiac prišla a povedala, že mám všetko zariadnené a treba mi peniažky, tak som ich zaskočila tým, že som to myslela vážne. Do poslednej chvíle dúfali, že si to rozmyslím a nikde nepôjdem. Pre mňa existovala iba jedna možnosť: zbaliť si kufre a ísť do Londýna.
Ako zvládaš odlúčenie od rodiny a ako často sa vraciaš na Slovensku?
Zvykla som si. Začiatky boli ťažké, no ako malé dieťa s obrovský otvorenými očami a krídlami som skočila do neznámeho. Londýn sa mi veľmi páčil, že aj keď mnohé veci neboli jednoduché, cítila som sa tu dobre a vždy bolo viac dôvodov ostať tu ako odísť. A preto som stále tu. Prešlo 15 rokov a Londýn je jeden z mojích domovov. Mám domov na Slovensku, mám ho aj tu. Nosím si kúsok domova všade so sebou. Som nesmierne šťastná, že máme priame lety z Londýna do Popradu a môžem byť doma častejšie, približne 3 – 4 krát to roka.Z domu do domu mi cesta trvá menej ako 5 hodín a ako bonus k ceste mám nádherný okružný let ponad Tatry.
Nechýba ti v Anglicku ťa naša podtatranská príroda a celkovo krajina, ktorú si mala doma priamo pod nosom?
Samozrejme, že mi naša podtatranská príroda veľmi chýba. Až po odchode do veľkomesta som si uvedomila, aký poklad máme v Poprade. Zbožňujem Tatry!
Čo ti v Anglicku najviac chýba zo Slovenska?
Rodina, Tatry a žinčica. Všetko ostatné sa tu dá zohnať.
A čo naopak je pre teba také, že si to objavila až tam a chcela by si to mať aj doma pod Tatrami?
Nič mi nenapadá. Tuším už v Poprade máme všetko.
Ako ťa vnímali zo začiatku tvoji kolegovia? Berú ťa ako rovnocennú alebo sa stretávaš aj s negatívnejšími skúsenosťami?
Vždy bolo pre mňa veľmi dôležité ako sa vyjadrujem. Stále sa zlepšujem a učím sa nové veci a na svojom prízvuku v angličtine som dosť dlho pracovala. Dnes sa má väčšina kolegov pýta, odkiaľ z Anglicka pochádzam. Tým, že som študovala herectvo mám vycibrený prízvuk a väčšina ľudí, s ktorými sa rozprávam si na prvé počutie myslia, že som chodila do dobrých súkromných škôl. Na začiatku to tak nebolo: kým som študovala herectvo, tak som bola „tou cudzinkou s divným prízvukom“ a spolužiaci mi to dali pocítiť.
Plánuješ zostať pracovať mimo Slovenska alebo by si sa rada vrátila?
Neplánujem sa vrátiť na Slovensko, no ak by sa naskytla možnosť zahrať si v slovenskom alebo v českom filme, tak s radosťou by som ju uvítala.
Čo by sa muselo v Poprade zmeniť, aby bola práca u nás pre mladých ľudí, ktorí odchádzajú za hranice atraktívnejšia?
Pravdu povediac je to o peniazoch. Ak by boli v Poprade platy také ako v Bratislave, tak by tam ostalo oveľa viac mladých ľudí. Na druhej strane mnohí mladí ľudia sa potrebujú „oťukať“. Pobyt v zahraničí, aj keď iba na krátky čas, človeka veľa naučí. A taktiež nás to učí lásky k domovine.
Keď si doma, ktoré miesta v Poprade sú tvojmu srdcu najbližšie a ako tu najradšej tráviš voľné chvíle?
Tatry! Zbožňujem lozenie po horách a kopcoch! Som ozajstná Podtatranka! Vždy, keď som doma, tak s rodinou plánujeme nové túry. Túto jeseň sme Tatry poriadne prechodili, no ešte som nebola na poriadnej túre v zime. Zelené pleso je moje najobľúbenejšie miesto v Tatrách. Celkovo mám veľmi rada všetky vysokohorské chaty a najmä tie, ktoré majú v ponuke makovú štrúdľu.
Vždy, keď som doma, idem do akvaparku a na masáž a vždy sa snažím stretnúť s kamošmi a bývalými spolužiakmi. V Poprade mám veľmi rada Námestie sv. Egídia, to je moje najobľúbenejšie miesto na večernú prechádzku. Hlavne v zime, keď je Poprad nádherné osvetlený. Zbožňujem prechádzku s vianočným punčom v ruke!
Foto: archív K. Kiktová
