Nádherné zábery z tatranskej prírody: Ľubomírovi (25) pózujú divoké zvieratá

Láska k lesu a prírode sa v rodine Plučinských dedí už generácie. Lesníkom bol Ľubomírov prastarý otec, starý otec a je ním aj jeho otec. Ľubomír takisto skončil lesnícku školu a v súčasnosti študuje ekológiu na Technickej univerzite vo Zvolene. Mladý fotograf žije v podtatranskej obci Štôla a množstvo jeho záberov vzniklo práve v jej blízkosti.

Ako sa to stalo, že si vymenil pušku za fotoaparát?
- S fotením som začal pred štyrmi rokmi a dostal som sa k tomu úplnou náhodou. Mám spolužiakov, ktorí poľujú aj fotografujú prírodu. Začal som s nimi chodiť do lesa a postupne som tomu prepadol aj ja. Ale ja chodievam len fotiť, v lese ma teda stretnete len s foťákom.

Slovensko je krásna krajina. Kde všade chodievaš fotiť?
- Moje fotografie vznikajú v drvivej väčšine tu vo Vysokých Tatrách. Mám aj fotografie z iných lokalít, ale tie som nafotil viacmenej náhodne.

Ak fotografujem šport, viem si na záber počkať. Ako je to so zvieratami?
- Fotenie v prírode je vždy lotéria. Niekedy sa dá nafotiť veľa a rýchlo, a niekedy človek čaká aj pol dňa a nestretne nič živé.

Teda s fotoaparátom do lesa sa asi nechodí za konkrétnym záberom…
- Do lesa sa chodievam prejsť a fotím to, čo vidím. Nechodievam za konkrétnymi zábermi. Niekedy odfotím len nejaké vtáky, niekedy sa mi podarí odfotiť aj veľkú zver. Niekedy sa podarí odfotiť diviakov, niekedy srny, niekedy absolútne nič. Záleží na šťastí v danom dni.

Treba na fotografovanie prírody nos?
- Niečo sa dá predvídať, ale nie vždy to funguje. Ak idem von večer po daždi, dajú sa čakať nejaké diviaky, jelenia zver, srnce a srny. Keď idem von na brieždení, tak sa dá vidieť vlastne všetko, čo tu u nás žije. Cez jeleniu ruju sa samozrejme chodí fotiť jelenia zver. Ale niekedy idem vyložene fotiť jelene a nestretnem nič a keď sa vraciam domov, tak stretnem diviaky. Niekedy to je zase naopak. Idem večer hľadať diviaky a stretnem jelene.

V naších lesoch sú doma aj medvede. Máš skúsenosti aj s nimi?
- Tento rok som videl medvede už niekoľkokrát. Tu pod Tatrami som stretol deväť rôznych medveďov. Videl som medveďa s medvedicou v ruji, inde bol mladý 4–5 ročný samec a inde som zase videl medvedicu s tohtoročnými mladými no a mám nafotenú aj medvedicu so staršími mladými a aj staršieho 6–7 ročného medveďa.

Stretol si medveďa aj tu za Štôlou?
- Keď chodievam tu po okolí Štôly, je evidentné, že tu medvede sú. Vidieť tu ich stopy – trus, rozhrabané pne a mraveniská, ale celkom blízko dediny som žiadneho nestretol.

A ako prebiehali tie skutočné stretnutia?
- Ak som medveďa alebo medvede stretol, vždy sme sa vedeli nejako obísť. Zrejme to bolo o šťastí, že ma nechali tak. Nemal som zatiaľ problém, že by boli agresívne alebo útočné. Ale samozrejme o mne vedeli. Medvedica, ktorú sme stretli na jar, sa rozbehla po našej stope smerom k nám, lebo sa nevedela podľa vetra zorientovať, kde sme. Na jedno písknutie ale ostala stáť, postavila sa na zadné, zorientovala sa, otočila sa a utekala preč na druhú stranu.

Je pre teba niektorý zo záberov zvlášť cenný?
- Asi môj najlepší fotoúlovok bol vtedy, keď sa mi v jednej chvíli podarilo odfotiť jeleňa a vlkov počas jelenej ruje. Na hrebeni stál jeleň a pár metrov pod ním prechádzala vlčia svorka. Nemám to odfotené v jednej fotke, ale mám záber na jeleňa a potom na vlka pár metrov pod ním. Bol veľký zážitok vidieť niečo také naživo.

V lese máš aj fotopascu a niektoré fotografie z nej stoja takisto za pozretie.
- Áno, mám v lese aj fotopascu. Tie fotografie sú samozrejme iné, chcel som len vedieť, čo tu všetko pod Tatrami žije a môžem sledovať, kedy ktoré zvieratá chodia vonku. Urobili sme v lese solník pre zver a do jeho blízkosti som umiestnil fotopascu. Najskôr nám tam chodili len diviaky, srnčia zver, neskôr jelene a pred zimou sa tam už ukázali aj medvede. Tak je to aj tento rok. Mám na zábere dokonca aj rysa.