Monika Vengrínová Rôzne

O revolúcii v Poprade a o tom, čo sa odvtedy zmenilo: Igor Ľudma spomína na udalosti novembra 1989

Už 25 rokov prešlo od najväčšieho mítingu Nežnej revolúcie v Poprade. 27.novembra 1989 sa na futbalovom štadióne stretli tisíce ľudí. Nechýbal medzi nimi ani Igor Ľudma. Prečítajte si rozhovor s ďalšou výraznou osobnosťou revolúcie v našom meste. Najmä o tom, čo bolo potom.

Ilustračný obrázok k článku O revolúcii v Poprade a o tom, čo sa odvtedy zmenilo: Igor Ľudma spomína na udalosti novembra 1989
Zdroj: Dnes24.sk
  • Ako to bolo s osobnosťami revolúcie v Poprade?

V začiatkoch sa nikto nehral na to, že je hlavná alebo nehlavná postava. Každý, kto mal chuť niečo urobiť, tak sa zapojil. Po dvoch, troch týždňoch však už prichádzali „profesionáli“, ktorí sa hnali za kariérou a v decembri to už všetko prakticky prevzali, pretože tí, ktorí to robili spontánne, tak to robili so srdcom a už sa nemohli pozerať na to, čo sa tam deje, tak odišli. A mali tiež svoju prácu, zamestnanie. A preto to už potom išlo viac karieristicky. Jemnejšie sa tomu hovorí profesionálne.

  • Kde vás 17.november zastihol?

17.november bol piatok. V ten deň som bol v Čadci, kam som išiel za mojou manželkou. Ale v pondelok ráno som už bol v Prahe.

  • Ako si na to obdobie spomínate? Aké to boli pocity?

Na jednej strane to bola nádherná eufória. Keď som prišiel do Prahy na DAMU, kde som predtým študoval, tak to tam vyzeralo ako v úli. Každý na niečom robil v plnom nasadení, čo som za štyri-päť rokov štúdia na vysokej škole nikdy nezažil. Bolo to úchvatné. Ale všade bolo cítiť obrovský strach, lebo nikto nevedel, čo bude. Ten strach bolo cítiť aj v uliciach. Ale bolo úžasné, ako tí ľudia chceli byť dobrí, ako chceli veci meniť a nechceli žiadne násilie. Keď chcel niekto provokovať násilníckymi sklonmi, tak bol hneď spacifikovaný, ani nastrčení provokatéri nemali šancu. Atmosféra na Václaváku bola neopísateľná. Boli tam desiatky tisíc ľudí. Aj keď bola nepríjemná zima, snežilo, bola tam nádherná atmosféra a také „teplo“ , ktoré som už nikdy potom v Prahe nepocítil.

  • Aké pocity ste prežívali vy osobne?

Moje pocity boli rovnaké, ako mali ostatní. Bol to strach zmiešaný s eufóriou, nadšením. Človek nevedel, čo môže očakávať. A bola tam nádej na zmenu, o ktorej sme predtým ani nesnívali

  • Ako ste sa angažovali?

Ľudí zvonku som koordinoval pre Poprad. Snažil som sa pomôcť, ako sa dalo. Človek v začiatkoch vôbec nerozmýšľal čo a ako. Bolo treba ísť do fabriky, išlo sa do fabriky, bolo treba ísť na nejakú inštitúciu, išlo sa tam. Odvolával sa okresný tajomník, náčelník polície a všetko to bolo treba riešiť.

  • Koľko ste v tom čase mali rokov?

Mal som 27, čerstvo som skončil vysokú školu.

  • Angažovali ste sa aj po revolúcii ešte v politike alebo ste boli z ďalšieho vývoja sklamaný?

V počiatkoch som bol dosť sklamaný a stiahol som sa, ale časom mi to nedalo, lebo v časoch mečiarizmu to bolo ukrutné. Preto sme sa aj v rámci rádia, ktoré som s kamarátmi založil, snažili otvárať ľuďom oči. A nechcel som, aby sa to niekde zlomilo, preto som sa snažil v komunálnej politike niečo robiť, ale zo všetkého som vycúval.

  • Ako sa vám osobne po revolúcii zmenil život?

Paradoxne dosť radikálne. Keďže som „vďaka“ revolúcii prišiel o zamestnanie, lebo monopolná umelecká agentúra, kde som robil. sa rozpadla. Chcel som založiť divadlo a nejakým spôsobom sa to aj začalo dariť. No a musel som sa začať živiť sám, ako mnohí iní, tak som s kamarátmi, ako som už spomínal, založil prvé slovenské súkromné rádio a cukráreň.

  • Nastali podľa vás u nás po revolúcii zmeny k lepšiemu alebo naopak?

Je mi smutno, keď niekto hovorí, že za socializmu bolo lepšie, lebo to nie je pravda. Nebolo. To, že revolúciu ovládli ľudia, ktorí to stiahli na seba, robili to vo svoj prospech, je chyba nás všetkých. My sme im to dovolili, ale chyba asi je, že sme neboli pripravení. Naša generácia vôbec nezažila, čo je nejaký otvorený volebný systém a „hajzlíci“ mali navrch. Tí neváhali, išli hlava-nehlava. Takže sa nedá povedať, že je to chyba revolúcie, je to chyba nás všetkých. Ale keď na to pozerám, tak si myslím, že to nebola len naša chyba, ale bola to nevyhnutnosť. Lebo kríza hodnôt, aká nastala nielen u nás, ale v celej Európe, nikdy predtým asi nebola. Takže to bola len predzvesť toho, čo sa potom dialo. Moc uchopili chamtivci a karieristi.

  • Ako po tých rokoch vnímate rozvoj nášho mesta? Ide, podľa vás, tým správnym smerom?

Rozvoj je fantastický. Toto mesto sa naozaj rozvíja. Ale či ide tým správnym smerom, to je ťažko povedať. Niekto by bol možno rád, keby sa zakonzervovalo v čase a bol by z neho akýsi skanzen. Iný by chcel, aby to bolo ultramoderné mesto. Problém je, že Poprad je súmestím, a samotný Poprad bol historicky len dedinou. V Poprade žije veľmi veľa ľudí, ktorí sa sem prisťahovali z blízkeho aj širokého okolia. Je tu skutočne veľmi málo rodených Popradčanov a je to vidieť vo všetkom. Myslím, že to je jeden z hlavných problémov Popradu. Toto mesto má na čom stavať z hľadiska histórie a nie je toho mál. Bohužiaľ história nie je silnou stránkou Popradu a veľmi sa jej nevenuje pozornosť. A s „nadšením“ si nenávratne likvidujeme jednu pamiatku za druhou. História a korene sú pre mesto a jej obyvateľov nesmierne dôležité. Na tom sa buduje charakter mesta. Na druhej strane sa nedá byť len nostalgický. Architektonicky má Poprad veľmi čo doháňať, ale tým, aký je čistý, ako je zasadený do krajiny, a so svojím potenciálom, je to veľmi pekné mesto.

  • Je v Poprade niečo, čo si tu vážite?

Poprad je naozaj krásne mesto, aj oproti mnohým iným slovenským a európskym mestám. Je úžasné, že sa stále rozvíja a kultivuje. Či po architektonickej, alebo ľudskej stránke. Ale vždy môže byť lepšie. Sú tu určite aj zlé a nefungujúce vecí, ktoré treba zmeniť. V Poprade je veľa aktívnych a šikovných ľudí, ktorých nesmieme prehliadať, ale treba im dať priestor realizovať ich nápady.

  • A naopak, je niečo, čo bolo v tom čase dobré a zaniklo?

Mnohé veci, ktoré sa mohli zachovať, sme si sami pokazili. Ale po bitke je každý generálom. Nikto si z tých vtedajších dvadsiatnikov, tridsiatnikov, štyridsiatnikov nezažil, čo je ozajstná demokracia, takže každý tápal a vo vlastnom vedomí sa nebolo o čo oprieť. Čiže bol to pokus o zmenu a nemožno nikomu vyčítať, že toto bolo tak a mohlo to byť inak. Proste, bol to vývoj.

Foto: ilustračné

Zdroj: Dnes24.sk
Najčítanejšie v regióne
Najčítanejšie na Dnes24.sk
Magazín
Najčítanejšie v regióne
Najčítanejšie zo Slovenska
SLEDUJTE NÁŠ INSTAGRAM