Od úpravy kurtov až na majstrovstvá sveta: Volejbalový rozhodca Igor (41) pískal už aj v Mexiku

Vo Vyšných Hágoch sa hral 57 rokov veľký medzinárodný volejbalový turnaj o pohár SNP, ktorý tým, že bol na otvorených ihriskách patril k najväčším svojho druhu nie len v Československu, ale v Európe vôbec. Tým to všetko začalo?
- Tento turnaj je významný aj tým že v roku 1976 tu bol medzinárodný kurz rozhodcov. Pri tomto turnaji sme všetci ako malé decká chceli nejako pomáhať, nejako participovať, takže sme začali pri úprave kurtov, pri lajnovaní kurtov, postupne niektorý z nás prešli do funkcie zapisovateľa a to bola vlastne aj tá moja cesta. No a potom sa tu nečakane hralo finále okresných majstrovstiev a prišiel za mnou niekto z volejbalistov a hovorí: „Ty už to roky zapisuješ ty už to musíš vedieť aj pískať, poď nám odpískať zápas.“ Nakoniec to skončilo tak, že som pískal aj samotné finále a to bol akýsi štart kariéry. Predseda okresného volejbalového zväzu pán Porubovič mi vtedy povedal: „Mal by si sa vážne zamyslieť nad tým, žeby si začal pískať naozaj aktívne, oficiálne.“ O štyri mesiace počas konania veľkého volejbalového turnaja vo Vyšných Hágoch sa vo Svite robilo veľké školenie rozhodcov prvej a druhej triedy. Mňa tam vyškolili ako nového čerstvého trojkára a tak moja kariéra vlastne začala. Veľkým vzorom a učiteľom mi bol bývalý vyniakjúci medzinárodný rozhodca Igor Marton z Popradu, ktorý už medzi nami, žiaľ, 11 rokov nie je…

Ako dlho už volejbal pískate?
- No, je to cez dvadsať rokov. Vlastne to školenie bolo v auguste 1993, takže 22 rokov.

Ako sa dá skĺbiť pískanie s prácou? Sú tam veľké nároky na prípravu?
- Dá sa to skĺbiť. Ja osobne ani nepredpokladám, žeby niekto z kolegov rozhodcov v akomkoľvek inom športe bol profesionál, ktorého by živilo iba pískanie. Všetci to robíme popri svojej práci, vo svojom voľnom čase a to znamená, že obetujeme tomu víkendy, niekedy množstvo dní dovolenky, ale je to len vo vlastnom čase. Skĺbiť sa to samozrejme dá, keď človek chce, tak to ide.

Kde všade ste sa s píšťalkou dostali?
- No v Európe už tak veľa krajín nie je, kde som nepískal, ale ešte stále mi chýbajú krajiny Grécko, Portugalsko a Španielsko. Pred dvoma rokmi v 2013 som mal tú česť dostať sa za hranice Európy a rozhodoval som v Mexiku na majstrovstvách sveta chlapcov do 19 rokov, takže už mám za sebou aj svetové podujatie.

Ktorý bol pre vás naj naj zápas?
- Ťažko vypichnúť niektorý ako úplne špeciálny, ale v pohárovej Európe to bolo určite finále pohára CEV pred troma rokmi v Tureckom Istanbule, no a samozrejme delegácia na majstrovstvá sveta je niečo výnimočné, aj keď je to mládež. Sú to majstrovstvá sveta a nie každý má tú česť na majstrovstvách sveta rozhodovať.

Napríklad v hokeji alebo vo futbale sú často situácie, keď tam vzblknú vášne. Aké to je vo volejbale? Stretli ste sa s tým?
- Šport je plný emócií, keby tam tie emócie neboli, tak by ten šport nikoho nebavil, takže tie vášne vzblknú určite aj na volejbalových ihriskách. Samozrejme máme oproti ostatným kolegom jednu výhodu a to, že naši hráči sú oddelení sieťou a nedochádza k fyzickému kontaktu, nedochádza ku faulom, ale tie vášne tam určite sú. Sypačky popod sieť, posmešné pohľady na druhú stranu, to zase vyprovokuje reakciu druhej strany. Aj to niekedy patrí k zápasu. Po zápase zvyčajne tieto vášne rýchlo klesnú a je rýchlo kľud.

Teraz v marci ste boli pískať v Turecku.
- Rozhodoval som semifinále Challenge Cupu, čo je vlastne podľa úrovne tretí pohár organizovaný Európskou konfederáciou volejbalu. Rozhodoval som odvetné semifinálové stretnutie medzi tímami Bursa BBSK čo je mesto v Turecku a kedysi bolo hlavným mestom osmanskej ríše a nemeckým Schweriner SC.

Ktorý zápas vám utkvel v pamäti?
- Ťažko povedať, lebo z tých top zápasov je každý niečím výnimočný. Určite si pamätám situáciu, keď som cestoval na šesťfinále ligy majstrov do ruskej Kazane. Večer pred odchodom som sa s kolegom z Fínska dohodol, akú berieme uniformu a kde sa na letisku v Moskve stretneme, aby sme už z Moskvy leteli spolu. Nakoniec som sa ráno dozvedel že kolega z Fínska neletí, pretože z večera do rána náhle ochorel. Tak som sa ja nečakane z postu druhého rozhodcu presúval do funkcie prvého rozhodcu a druhým rozhodcom bol domáci Rus, čiarový boli Rusi, takže som bol taký trošku možno neistý, že čo ma čaká, čo ma neminie. Samozrejme vedel som, že to stretnutie musím zvládnuť a že sa to už nijako nedá zmeniť. To je taká situácia, ktorú si pamätám, že nečakane som sa presúval až na samotný kolík v dôležitom stretnutí, kedy už vlastne išlo o postup do Final four ligy majstrov žien.

Čo vás čaká najbližšie?
- V tomto momente moje účinkovanie na medzinárodnej scéne skončilo, pretože viacmenej všetky súťaže sa dohrali a vyžrebovanie tých nových ešte len bude. Pohárová sezóna je za nami a tá nová nás ešte len čaká. Tam delegácie nevieme. Tak isto čakáme, či sa ešte nepritrafí nejaká delegácia v rámci svetovej volejbalovej federácie. Momentálne sa sústredíme na domáce zápasy, na domácu ligu.

Nejaký sen?
- Sen každého rozhodcu, každého športovca a každého trénera sú určite Olympijské hry. To je vrchol snaženia každého, kto šport robí.

Foto: Archív Igora Porvazníka