Peter Habeler: Ľudia stratili cit pre hory

Počas XVIII. MFHF v Poprade sa konala tlačová konferencia s výnimočným človekom a horolezcom Petrom Habelerom.

Peter Handzuš

Peter Habeler spolu s Reinholdom Messnerom zdolali ako prví v roku 1978 Mount Everest bez kyslíkových prístrojov. Za jeho lezecké vykony mu rakúska vláda udelila titul profesor. Viac o Peterovi Habelerovi si prečítate v prepise tlačovej konferencie. Jeho rady návštevníkom hôr si pozrite vo videospráve.

„Cítim sa doma všade tam, kde sú hory“

Som vždy rád obklopený ľuďmi, ktorí majú radi hory, napriek tomu, že sa nerozprávame len o nich, aj keď veľa ľudí nie je schopných hovoriť o ničom inom, len o horách. Práve sme sa s Palim Rajtárom bavili tak 10% o horách a zbytok boli úplne iné veci. Som veľmi rád, že som tu, vo Vysokých Tatrách, veľmi rád tu chodím, už som tu bol aj pred niekoľkými rokmi a nesmiem zabudnúť, na dohodu s Pavlom, že na budúci rok mám pripraviť nejakú alpinistickú túru.

Som v podstate alpinista v rýdzom slova zmysle. Ako dieťa som začal s lezením, v období 6–7 rokov nie ste veľmi nadšení len z túr, človek vtedy potrebuje adrenalín, takže mňa chytilo lezenie a  keď som bol starší, postupne sa to začalo posúvať iným smerom. Mojou pôvodnou profesiou je maľba na sklo, robil som rôzne litráže a podobne – nikdy som nebol veľkým umelcom a keď som mal 20 rokov a bol som vonku zo školy, tak som sa jednoducho musel stať horským vodcom. Mal som úžasných učiteľov, ktorí mi vždy jasne ukázali čo, kde a ako robiť.

K veku keď začal Peter Habeler robiť expedície Na expedíciách som mal obrovské šťastie, že som mohol stretnúť takých ľudí ako Messner. Všetko je jednoduchšie, keď má človek vedľa seba silného partnera – tak sa sám môže dostať na vyššiu úroveň. Na expedíciách v 70. rokoch som uprednostňoval menšie tímy troch až štyroch ľudí, kvôli jednoduchosti – pre mňa je ideálne, keď výprava pozostáva z dvoch-troch ľudí. Mali sme úžasné expedície napríklad s poľskými tímami – so ženskou expedíciou to bolo úžasné, vedeli totiž variť a je známe, že horolezci variť nevedia, takže nám to baby zastrešili. Pre mňa je na expedíciách veľmi dôležité priateľstvo a tam som ho dokázal tak hlboko precítiť.

Napriek tomu, že pri každej expedícii je dosiahnutie vrcholu veľmi dôležité, nikdy nebol pre mňa dôležitý kvôli nejakému rekordu, alebo niečomu podobnému. Hoci sme sa snažili o rýchle výstupy, bolo to vždy s podtextom, že sa možno zhorší počasie, príde veľká zima, alebo snehová búrka, takže pre nás sa tá rýchlosť rovnala bezpečiu. Nikdy sme čas nenaháňali. Tí, ktorí naháňajú čas, aby sa čo najrýchlejšie dostali na vrchol hory nie sú horolezci, ale vytrénovaní bežci, majú aj veľkú kapacitu pľúc a podobné veci, ale horolezectvo je o niečom inom.

Myslím si, že je dôležité, aby sa človek naučil celý alpinizmus, alebo princípy horolezectva v logickej postupnosti a myslím, že u mňa to tak bolo. Znamená to, že som začal od malého dieťaťa a človek ako dospieva, dostáva sa hlbšie aj do horolezectva a viac o tom vie. Ja som sa navyše stal horským vodcom a myslím, že takáto kombinácia je úplne najlepšia – takto sa človek naučí dve zložky alpinizmu: techniky a veci, ktoré sú dôležité preňho samého a veci, ktoré sú dôležité pre klienta. Nemusím zdôrazňovať, že príprava horského vodcu a štúdium je veľmi komplikované, človek musí prejsť množstvom kurzov… Musí sa takisto naučiť veľa o lezení, či už na skale, alebo v ľade, veľmi veľa sa musí naučiť o bezpečnosti a o lavínach a podobných elementoch.

Po roku 1978 (výstup na Mt. Everest) ste nepoužívali kyslík pri výstupe, ale boli dohady či ste ho nepoužívali v južnom sedle. Určite nie. Bol s nami aj John, ktorý plnil úlohu policajta, potom sa z toho robil filmový záznam, takže k tomu sú aj dôkazy.

Kto rozhodol, že prestane liezť s Reinholdom Messnerom? Moja rodina. Bol som tri roky ženatý a mali sme malého syna. Ja som sa určite chcel vrátiť v bezpečí a v podstate živý no v tom čase už Messner vedel, že on sa bude hnať za ďalšími vrcholmi a že ich bude chcieť spraviť všetky. V podstate za to môže moja žena, pretože ak by som pokračoval v tomto tempe, asi by ma vyhodila z domu (hoci to spravila neskôr). Voči Messnerovi som mal železný handicap, on sa v 77mom roku rozviedol a mal voľnejšiu ruku a slobodnejši­u voľbu.

Nesnažili ste sa niekedy neskôr s Messnerom spojiť a znovu liezť? V podstate nie, pretože v tom čase už mal Reinhold Messner iných lezeckých partnerov.

Aký je váš názor na výstup Slovákov v 84tom južnou stenou, bez umelého kyslíka? Pri zostupe vtedy zomrel 50 ročný horolezec. My sme boli opatrnejší, minimálne som bol opatrnejší ja. Mal som široké znalosti v problematike lavín a videl som kopu ľudí, ktorí sa hrnuli dopredu bezhlavo. Keď sme prišli pod Everest, videli sme, že ten južný pilier je naozaj ťažký. Šli sme s veľkou hordou šerpov a chceli sme s nimi ísť až do južného sedla, ale oni s nami nechceli ísť. Navyše som nechal batoh dole, takže som šiel úplne naľahko a preto sme mohli ísť tak rýchlo, neboli sme ničím zaťažení a ten výstup sme urobili za 6 hodín hore a za hodinu dolu.

Juhozápadný hrebeň je pomerne ľahký a s kyslíkom sa potom môže človek púšťať do ťažších vecí, takže je to neporovnateľné. Napríklad sú také ťažké veci ako Lhoce a pre nás bez kyslíka bola príliš ťažká, nemysliteľná – v tom čase sa také miesta liezli s kyslíkom a my sme do toho ísť bez kyslíka nechceli.

Messner si kládol otázku, či by nebolo možné urobiť jednoduché cesty bez kyslíka a nakoniec prišiel na to, že to možné je a bol prvý, ktorý to dokázal. Hovoríme o nebezpečenstve, tak sa pozrime do histórie, koľko britských horolezcov zahynulo v lavínach. Je to preto, že nemajú vedomosti, veď v Británii nemajú lavíny. Videl som, ako sa ľudia, horolezci hrnuli na vrcholy a do ciest, kde bolo po pás snehu. My by sme sa do toho nehrnuli, ani sme do toho nešli, keďže sme videli, že je to príliš nebezpečné, možno by sme si aj nakládli do gatí. Našou snahou bola bezpečnosť, ja som si v každom prípade hovoril, že tam nejdem zomrieť, som tam kvôli dobrodružstvu. To znamená, že sa to dobrodružstvo budem snažiť naplniť čo najviac, ale stále je tam to riziko a faktor bezpečnosti. Samozrejme, že človek za mlada oveľa viac riskuje, oveľa viac si dovolí, som síce ešte stále mladý, no možno je to tými vedomosťami, že viem čo je bezpečné pre mňa, čo je bezpečné pre klienta, takže určite si dávam väčší pozor.

Musím ešte pridať jednu vec, možno nie som hrdý na mnoho iných vecí, ale na jednu som určite hrdý a pyšný. Je to skutočnosť, že som mal v Rakúsku 11 rokov na starosti výučbu a tréning horských vodcov. Musím povedať, že môj predchodca mal prípady, kedy mu ašpiranti zomreli počas kurzu, alebo potom neskôr, ja som nemal ani jeden jediný takýto prípad za celý čas. Možno je to aj preto, že ľudia sa v dnešnej dobe príliš spoliehajú na telefón, že ak sa im niečo prihodí, tak dvihnú telefón a zavolajú si záchranu – aj u vás, vo Vysokých Tatrách. Myslím si, že v súčasnosti v ktorejkoľvek krajine v Európe ľudia jednoducho nemajú cit pre hory – jednoducho ho stratili.

Zopár bezpečnostných rád pre ľudí, ktorí sa rozhodnú ísť do hôr? Je tam veľa vecí. Prvou vecou je príprava – po kondičnej stránke. Druhou je výbava, ale aj keď máte supervýstroj, najdôležitejšia je tá osoba navlečená do výstroje. Treba si veriť, ale treba byť aj kritický. Tretia rada je rešpekt. Nechcem aby to vyznelo mentorsky, aby som tu kázal ako učiteľ, ale musíte rešpektovať hory. Keď sa človek ocitne sám v horách v nebezpečnej situácii, tak je potom naozaj maličký a treba povedať, že je to dôležité aj v skupinách – dôležité je, aby mala skupina vodcu, pretože akonáhle sa skupina ocitne v problémoch, každý má vlastný názor na riešenie a skupina sa rozpadne úplne na drobné. Preto je dôležité, aby tam vodca bol a aby to bol niekto, kto vie čo robí. Ďalším bodom je dôležité nechať si poradiť – od skúsenejších ľudí, alebo od ľudí, ktorí v danej doline, alebo lokalite žijú a poznajú celkovo dané podmienky. Treba si nechať poradiť od človeka, ktorý vie čo robí. Bavili sme sa o tom aj s Palim Rajtárom, aké je to v súčasnosti nešťastné – človek ako horský vodca stretne iné skupiny v horách a vidí, že prichádza zmena počasia, no na upozornenie, že sa počasie mení, aby boli pripravení, že budú musieť ísť dole ešte pred cieľom, sa často krát stretávame so zápornou odpoveďou: „my tam chceme ísť“.

V dnešnej dobe, keď už máme toľko informácií o počasí dopredu je to zarážajúce a je smutné, že nie sme ochotní prijať verziu toho že by sme sa mohli vrátiť pred cieľom dole. To by bol ďalší bod, alebo ďalšia rada – človek musí byť pred túrou pripravený na to, že sa môže stať, že sa bude musieť otočiť v polovici výstupu, bez toho aby vôbec došiel na vrchol. Posledná vec je faktor skupiny, napríklad v 1986 na K2, vo výškovom tábore bola veľká skupina ľudí a v tom čase sa cíti človek v skupine ľudí bezpečnejšie. Bola tam všeobecná veselosť, spievalo sa, možno si sem-tam niekto chlipol whiskey, ale je veľmi dôležité, aby sa mal človek na pozore, aby sa nenechal strhnúť, aby tam bol vždy niekto, kto vie čo treba robiť, pretože v problémoch vám väčšinou nikto nemôže pomôcť, pretože aj ten druhý sa musí o seba postarať. Takže keď sú to skupinky, alebo je to dvojica ľudí, je tam niekto na koho sa môžeme nejako spoľahnúť, ale keď je to veľká skupina, tak sa ňou človek zväčša necháva strhnúť.

Tento článok nie je možné komentovať.