Popradčan Braňo (32) si doprial životný výlet: Zážitky z USA, na ktoré len tak nezabudne!

• Ako si sa do USA dostal?

Som členom Eurolanche – európskeho fanklubu tímu Colorado Avalanche, ktorý organizoval takýto trip už siedmykrát. Minulý rok som to sledoval a rozhodol som sa, že tento rok pôjdem aj ja. Prihlásiť sa mohol ktokoľvek a keďže mi vyhovoval aj termín a doma som dostal nadšené povolenie od manželky, ktorá vedela, že po takomto výlete som už dlho túžil, tak som išiel do toho.

• V Amerike si bol prvý raz. Bolo to tiež tvoj prvý takýto dlhý let. Aký bol?

Z Popradu sme išli večer vlakom cez Košice do Budapešti. Tam sme prespali a hneď ráno sme išli letecky do Bruselu, kde sme mali štyri hodiny pauzu, potom do Washingtonu. Tam ďalšie štyri hodiny prestávka plus meškanie lietadla hodinu a pol, až sme nakoniec o desiatej večer ich času pristáli v Denveri. Bola to veľmi dlhá a náročná cesta, ale tešili sme sa na výlet, takže to bolo v pohode. No a potom cesta späť už bola oveľa lepšia, nakoľko sme išli z Denveru priamym letom do Frankfurtu deväť a pol hodiny, a aj pohodlnejšia, lebo som mal štvorku sedadiel sám pre seba, tak som sa aj dobre vyspal. Nakoniec už len krátky let do Budapešti a cesta domov do Popradu.

• Na výlet ste išli ôsmi. Osemnásť dní s rovnakými ľuďmi v jednom priestore. Nebola ponorka?

Tak to by vydalo i na reality šou. (úsmev) Mali sme dve štvorposteľové izby, ktoré boli prepojené dverami. Bývali sme v typickom americkom hoteli, v ktorom keď otvoríš dvere, tak si hneď vonku. Ponorka teda trošku bola, ale nie v tom negatívnom zmysle. Skôr sme si robili zo seba srandu. Mali sme medzi nami aj jedného Rakúšana, takže zábavy bolo ozaj kopec. Okrem toho som sedemnásť nocí spal s Rudom v jednej manželskej posteli pod jedným paplónom, čo ani so svojou ženou nie som schopný spať pod jedným paplónom. (úsmev).

• Nesedeli ste však celé dni v hotelovej izbe…

Samozrejme. Požičali sme si dve autá a každý deň sme si robili výlety. Boli sme v najväčšom pivovare na svete aj s ochutnávkou. Bolo to fajn, ale slovenskí pivári by tým pivom asi pohrdli. Ďalej sme videli železničné múzeum v oblasti, kde bola kedysi Zlatá horúčka. Denver je špecifický tým, že jeho centrum leží v nadmorskej výške 1 609 m, čiže presne jedna míľa – preto Mile High City. Leží pod Skalnatými horami a pohľad naň vzdialene pripomína Poprad pod Tatrami. Len hory boli trošku ďalej. Predstavte si, že prídete do doliny a potom ňou štyri hodiny idete po diaľnici, až prídete do centra tých hôr. Boli obrovské. Zubačkou sme sa vyviezli hore na Pikes Peak. Bol to podobný systém ako je naša zubačka zo Štrby na Pleso, ale najvyšší bod trate tejto želenice je 4300 m n.m. Kvôli snehu sme sa nedostali až úplne hore, ale výhľad bol aj tak veľmi pekný. Tiež sme navštívili Národný park Rocky Mountain, kam sa dá dostať autom a odtiaľ si potom robiť pešie túry. Boli sme sa pozrieť i v slávnom amfiteátri Red Rocks medzi skalami.

• Čo zaujímavé ste ešte videli?

Navštívili sme napríklad hrobku a múzeum Buffalo Billa. To bola legendárna postava divokého západu a dobrodruh, ktorý robil veľké jazdecké šou s Indiánmi, napríklad náčelník Siouxov Sediaci býk. Prekvapilo ma, že boli dokonca aj v Košiciach. No a boli sme tiež na prehliadke Pepsi Centra, kde sa hráva NHL aj NBA. Samozrejme, niekoľkokrát sme si boli pozrieť downtown (centrum mesta). Tiež sme nevynechali známe lyžiarske stredisko Aspen, či Colorado Springs, kde „ordinovala“ Doktorka Quinnová.

• Amerika je známa aj skvelými výpredajmi. Podarilo sa vám na nejaké natrafiť?

Tak to áno. Po obchodoch sme chodili veľa. Okrem hokejových fanshopov sme boli i v nákupných centrách. A tie ceny boli vážne brutálne nízke v porovnaní s našimi obchodmi. Napríklad značkovú košeľu som kúpil za pätnásť dolárov, čo bolo v prepočte desať eur. Predavačke sme hovorili, aké to je v Európe drahé a ona na to, že to počuje asi tak štyrikrát za šichtu. (úsmev) Ale takto som vážne nikdy nenakupoval. Potešil som i manželku, za to, že ma pustila. (úsmev) A synovi som doniesol super hokejky. Také detské, maličké – brankársku aj normálnu. Prvé dni s nimi chodil aj spávať.

• A čo najvzácnejšie si si z Ameriky doniesol?

Asi „game used“ štucne, ktoré som daroval. Kúpil som ich po zápase. Je bežné, že klub po zápase niektoré časti výstroje, v ktorých hrali hráči, dajú do predaja. Nám však hráči dali nejaké veci i osobne a zadarmo. Napríklad Ján Hejda nám daroval svoje rukavice alebo kapitán Landeskog nám dal svoju hokejku, ktorú zlomil na tréningu. Pre mňa však majú najväčšiu cenu plagáty hráčov MacKinnona a Landeskoga, ktoré mi podpísali. Už som si ich dal zarámovať.

• Žije v Denveri veľa Slovákov a Čechov?

Ani nie. Určite nie toľko, ako napríklad na východnom pobreží alebo vo Philadelfii, Pitsburgu, či Chicagu. Ale nejakí sa nájdu. Napríklad sme každý deň chodili okolo predajne áut, ktorá sa volala Medveď a bolo jasné, že sa tak volá majiteľ, lebo tam viala okrem americkej aj slovenská a česká vlajka. Čechov a Slovákov sme objavili aj v českom pube v Denveri.

• Vy ste však neboli len v Denveri a okolí, ale urobili ste si aj výlet do San Francisca…

Áno. Rozdelili sme sa na tri skupinky, pričom jedna ostala v Denveri a urobili si voľný program, druhá skupina išla do Chicaga na ďalší zápas a traja sme odleteli do San Francisca. A urobili sme dobre, lebo v Denveri bola strašná zima. V jeden deň dokonca mínus 25 stupňov Celzia a v San Franciscu plus 12–13, niečo ako máj v Poprade (úsmev). A pritom let trval len dve hodiny. A ten prímorský vzduch bol skvelý.

• A aké bolo mesto?

Výborné v tom, že sa tam dalo pohybovať pešo. Ubytovali sme sa v centre a všade sme chodili pešo, príp. historickými električkami. Všetko tam bolo pokope. Zrazu si bol v China Towne, zrazu vo finančnej štvrti s mrakodrapmi, potom si bol v japonskej štvrti…

• Rozprávaj…

Samozrejme, my sme chceli ísť najmä na Golden Gate. Keď sme prišli na zastávku, ktorá sa nám k nemu zdala najbližšie, tak sme tam zbadali požičovňu bicyklov. Chlapík v požičovni nám povedal, že na bicykli je to k mostu hodina, vedeli sme, že pešo by sme to nezvládli a autobusom by to nebolo ono. Jeden z našej výpravy však dvadsať rokov na bicykli nesedel. Urobil si teda niekoľko koliečok a zistil, že to nezabudol. Tak sme šli a bola to fakt zábava. Išli sme po pobreží, cez parky, videli sme pláže. Potom sme si na bicykloch prešli tam aj späť celý most. Po jednej strane sme mali Tichý oceán, po druhej väznicu Alcatraz, záliv a mesto. Bol to skvelý zážitok. Bicyklovali sme sa štyri hodiny. Cestou späť sme sa rozhodli pre inú trasu. Podľa mapy sme sa mali dostať k nájznámejšej uličke Crooked street , kde mal byť hneď potom obchod, v ktorom sme si požičali bicykle. Na mape však nebol zakreslený kopec, ktorým sme sa museli vyštverať. Bicyklom sa to nedalo a problém bol aj pešo, lebo to malo naozaj obrovský sklon. Ale tak sme si v tej záverečnej časti tie bicykle nejako vyvliekli, ale problém sme mali aj zísť dole. Stále sme museli brzdiť. Ale stálo to za to.

• Boli ste aj niekde inde?

Jasné, pochodili sme, čo sa dalo. Boli sme napríklad v China Town a ja sám som si bol pozrieť i hippisácku štvrť Haight-Ashbury. Moji parťáci boli večer unavení a chceli ísť do hotela, ale ja som chcel vidieť čo najviac. Veď kedy sa tam ešte dostanem. Tak som išiel sám elektirčkou a potom autobusom. Bolo to trošku strašidelné – na každom rohu boli úplne rozbití ľudia. V San Franciscu je inak strašne veľa bezdomovcov. Sú úplne všade, tlačia si svoje nákupné košíky. Je tam teplo, tak keď už byť bezdomovcom, tak asi v San Franciscu.

• Máš aj nejakú pikošku?

Zhodou okolností Colorado aj California majú zlegalizovanú marihuanu, takže sme hocikedy cítili závan. Hoci doteraz neviem, kde sa to vlastne predávalo. Ďalšou zaujímavosťou sú bankomaty. Keď chceš vybrať peniaze, tak ani nemusíš vystúpiť z auta. Je to šialené. Vyzerá to ako na benzínke. Päť bankomatov vedľa seba, prídeš autom, stiahneš okienko a vyberáš. Čo bolo tiež nepochopiteľné, bolo nakupovanie potravín. V nákupnom centre si kúpiš balenie 28 minerálok a zaplatíš tri doláre. Inde si kúpiš jednu minerálku a stojí ťa dva doláre. Všetky mega balenia sú veľmi lacné. Kúpiš napríklad 40 pív alebo plechoviek koly doslova za pár dolárov.

• Čo ťa v štátoch ešte prekvapilo?

Je toho viac. Napríklad som zistil, že som porušoval zákon. Tam nesmie človek prenášať na verejnosti otvorenú fľašu s alkoholom, z ktorej je už odpité. Ja som napríklad daroval Američanovi domácu slivovicu a hneď sa ma pýtal, či je zavretá, lebo inak by mohol ísť do basy. Alebo upozornenia, ktoré majú pri cestách – ako nahláste agresívnych vodičov, nahláste opitých vodičov, a podobne. Ale zaujímavé je, že tam všetko funguje. Aj tieto pravidlá, ktoré sú pre nás možno až nezmyselné, oni bez výnimky dodržiavajú.

Čo ma ešte veľmi prekvapilo, je obrovská úcta k vojakom. Na každom zápase majú tzv. „Hrdinu zápasu“. Počas reklamnej prestávky kamera namieri na nejakého vojaka, s ktorým je to už vopred dohodnuté, predstavia ho, povedia, kde slúžil, dajú mu kvety, a podobne. A zakaždým si vyslúžia standing ovation. Niektorí sa tam aj rozplačú. Dokonca raz prišiel vojak zo Škótska, ktorý sa kamarátil s vojakom z Denveru, ktorý zomrel, a on sa prišiel pozrieť na jeho pamiatku. Pre nás je to nepochopiteľné. My v Európe si vojakov nevážime tak, ako to prejavujú oni.

• A nejaké príjemné prekvapenia?

Príjemne ma prekvapilo, akí sú Američania milí a srdeční. Všetci sa usmievajú, chcú ti pomôcť, pristavia sa, porozprávajú. Na zápasoch som mal napríklad oblečený dres HK Poprad, tak ľudia sa hneď prihovorili a pýtali, čo je to za dres, odkiaľ som. Niektorí vravia, že je to umelá srdečnosť, ale stokrát lepšie, ako napríklad u nás. A ešte jedna vec, o ktorej som síce vedel, ale i tak ma to prekvapilo. V Amerike je všetko veľké. Pešo sa tam nevieš dostať vôbec nikam. Všade musíš použiť auto, bez neho nemáš šancu. My sme napríklad mali blízko hotela supermarket, ale pešo si sa tam nevedel dostať, lebo tam boli všelijaké estakády. Ale cesty boli super. Normálnu cestu som tam ani nevidel, len štvor, šesť a osem prúdovky.

• A ako to tam vyzerá s ich úpravou? Zažil si aj veľkú snehovú búrku…

Cesty tam boli upravené, i keď práve počas tej snehovej búrky nie úplne. Viackrát sme tam videli auto mimo cesty. Tým, že je tam naozaj obrovské množstvo áut a veľa snehu, tak sa občas stalo, že vrazili do zvodidiel, skončili mimo cesty a podobne. Čo je tam ale super, že cesty upravujú súkromníci. Každý mal na starosti svoj úsek, na aute mali radlicu a starali sa. Keď neupravíš, nedostaneš zaplatené. To by mohlo fungovať aj u nás.

• 17 dní si jedol americké jedlo. Prežil si to? (smiech)

Prežil som. Mne to vyhovovalo, lebo sa dalo vybrať. Niektorí z nás jedli len fast foody a to im už potom bolo aj zle. Ale boli sme viacerí, ktorí sme chceli aj iné jedlá. Hneď vedľa hotela sme mali reštiku „Zjedz koľko vládzeš“. Čiže dáš 12 dolárov a ideš. Takže ja som tam automaticky jedol zeleninu a ryžu, lebo toto inde nebolo. Všade dostaneš hamburger s hranolkami. Ale my sme sa to snažili striedať. Boli sme v českej, čínskej, ale aj v klasickej s hamburgermi. Chutili mi aj tie, keďže som ich jedol len párkrát. Ale dá sa, každý si vyberie. A všade ti dajú veľa.

• Američania teda jedia len nezdravo alebo aj niečo iné?

Hlavne veľa a málokedy je to zdravé (úsmev). V menu väčšinou nájdeš hamburgery s hranolkami, plus sú tam ešte nejaké šaláty. A väčšina ľudí sa tam takto stravuje. Dá sa však vybrať z množstva druhov reštaurácií, napríklad indickej, čínskej, talianskej a podobne. Ešte aj v reklame vyzývali, aby si ľudia na sviatky jedlo objednali a nestrácali čas v kuchyni, ale aby ho strávili s rodinou.

No a kapitolou samou o sebe boli hotelové raňajky. Volajú ich kontinentálnymi, ale je to robené tak, aby ich zvládla pripraviť aj recepčná. Mal si tam kávu, džús, vajíčko na tvrdo, syr, cesto na vafle, ktoré si si dal na dve minúty urobiť a mal si vafle so sladkou polevou, potom sladké žemle, sladké muffiny, mlieko s cornflakmi. Takže prvý deň to bolo super, aj druhý, ale šestnásť dní stále sladké, už sme nevedeli, čo si dať. (úsmev) A v každom hoteli je to vraj veľmi podobné.

• Užili ste si aj nočný život?

Raz. V jeden večer sme obehli asi štyri bary a diskotéky. Vyzerá to podobne ako u nás. Boli sme tiež v športovom bare, v ktorom obsluhovali sporo odeté baby. Podľa mňa by sa taký bar u nás neuživil, lebo u nás sú pekné dievčatá všade. Ale po druhej v noci tam už nesmieš ani kupovať ani konzumovať alkohol. Takže o druhej nás všetkých premiestnili z jednej veľkej miestnosti do druhej a alkohol sme si nemohli so sebou zobrať. Piť ani kupovať alkohol však v Colorade po druhej nesmieš nikde. To dodržiava každý.

Inak, čo sa alkoholu týka, ten sa dal kúpiť len v špecializovaných obchodoch. V superamarketoch si kúpil len pivo. A automaticky si musel ukazovať občiansky. Všade bolo napísané, že ak máš do 35, priprav si občiansky. To bolo ďalšie pravidlo, ktoré sa striktne dodržiavalo.

• Vy ste boli v Štátoch na Silvestra. Aké boli oslavy?

V ten deň bol zápas, ktorý skončil o desiatej večer. My sme mali na prvý január naplánovanú cestu do Aspenu, takže sme ani neostali v downtowne. Ale spravili sme si intenzívny, ale krátky večierok. A hneď po polnoci sme išli spať. Čo sa týka ohňostrojov, tie sú v štáte Colorado zakázané, takže bol len oficiálny ohňostroj. Všetkým sa to páčilo, ale bol to taký bežný ohňostroj, nič moc. V Poprade na Mikuláša je lepší (úsmev). Aj oslavy tam prebiehajú podobne ako u nás.

• Program ste teda mali nabitý na prasknutie. Ostával vám aj nejaký voľný čas na oddych, regeneráciu?

Ale áno. Chodili sme si vtedy napríklad zacvičiť. Vedľa hotela sme mali nákupné centrum, v ktorom bolo fitnesscentrum. Fakt obrovské, asi ako supermarket. Bolo tam miesto na basketbal a obrovské množstvo strojov. Tam sme boli viackrát, čo bolo super, lebo celé dni sme cestovali a pohyb nám chýbal, jedli sme nezdravé jedlo. Takže som rád, že sme sa hýbali a že sme neochoreli.

V druhej časti rozhovoru bude Braňo rozprávať o zápasoch NHL, hviezdnych momentoch i o stretnutiach s veľkými hráčmi hokejového sveta. Máte sa na čo tešiť.

foto: archív Branislav Švec