Popradská učiteľka o Švédsku: Žiadne učebnice, strava zadarmo, učiteľov oslovujú krstnými menami

Týždenná stáž v mestečku Skövde 350 km juhozápadne od Štokholmu v súkromnej strednej odbornej škole Drottning Blankas Gymnasieskola mi mala poodhaliť základné princípy vzdelávania v tejto severskej krajine. No a tie najlepšie potom aplikovať vo svojej domovskej škole – Gymnáziu na Kukučínovej ulici v Poprade.

Komplikovaná cesta

Odlietam v nedeľu večer z Viedne do Göteborgu. Po krátkej noci v hoteli v tomto druhom najväčšom švédskom meste smerujem v pondelok zavčasu ráno na miestnu železničnú stanicu, aby som stihla začiatok vyučovania v Skövde. Podľa informácií, ktoré som si zisťovala, by mi cesta mala trvať niečo vyše hodiny. Ooooops! Tak také jednoduché to zase nebude. To, čo na stanici vládne, sa inak ako chaos nedá nazvať. Vlaky evidentne nepremávajú. Z reproduktorov sa valia informácie, ale iba vo švédčine. Pokúšam sa zistiť, čo sa to vlastne deje, ale na moje prekvapenie Švédi majú rovnaký problém s angličtinou ako ja so švédčinou.

Na neviemkoľký pokus predsa len nájdem človeka, ktorý mi vysvetlí, že najskôr budem môcť cestovať popoludní. Mám teda niekoľko hodín času. Vydávam sa preto na neplánovanú a nechcenú prehliadku mesta, v ktorom sa naši hokejisti v roku 2002 stali majstrami sveta.

Nie, nemala som veľké oči, ale napriek tomu ma historické centrum tak trochu sklamalo. Strohé, nevýrazné, pochmúrne. Už aby som bola v Skövde…

Učitelia sú v škole 9 hodín

Kým sa tam však dostanem, je tma. Jasné, však som na severe. Dni sú teraz extrémne krátke, noci nekonečné. Navigácia ma dostane ku škole, v ktorej mám absolvovať „job shadowing“ riaditeľky. Hoci je už po 16.00 h, v škole je ešte čulý pracovný ruch. Prvé zistenie ma prekvapuje. Pracovný čas učiteľov je od 8.00 h do 17.00 h. Počítate dobre – 45 hodín týždenne. Zoznamujem sa s riaditeľkou školy, dostávam základné informácie, dohodneme sa na utorkovom programe a ja sa môžem ísť ubytovať. A hlavne utíšiť stále nástojčivejšie sa ozývajúci hlad.

Som vo Švédsku, nájdem si nejakú typickú domácu reštauráciu. Nie, to nemôže byť pravda! Tu je talianska, tamto čínska, vedľa nej thajská… Švédska jednoducho asi neexistuje. Už mi je to jedno, končím v tej talianskej.

Raňajky priamo škole: Švédske stoly pre všetkých

V hoteli, v ktorom som ubytovaná, ma príjemne prekvapí informácia, že raňajky sa podávajú už od 6.00 h. Aspoň sa pokojne najem pred odchodom do školy. Ďalšie prekvapenie – niekoľko minút po otvorení hotelovej jedálne je tam plno. Švédi sú evidentne „ranné vtáčatá“.

Riaditeľka Drottning Blankas Gymnasieskola neskrýva sklamanie, keď jej po príchode poviem, že už som jedla. Oni totiž majú v škole pre svojich 230 žiakov i všetkých učiteľov raňajky formou švédskych stolov. Zadarmo! Takisto obedy.

Vonku je ešte hustá tma, keď sa začína každodenný ranný míting učiteľov, na ktorom si spresnia plán na celý deň. Klasické 45-minútové hodiny od zvonenia po zvonenie, na aké sme zvyknutí my, neexistujú. Vzdelávací proces sa realizuje v rôznych skupinách s malým počtom žiakov. Nazriem do učebne angličtiny, vyučujúca konverzuje so šiestimi študentmi.

Žiadne učebnice…

Deväť hodín v škole však nie je len o vyučovaní. Žiaci majú vlastné brífingy, stretnutia s manažmentom školy, sedenia so svojimi mentormi. Všetci sa oslovujú krstnými menami.

Do školy si nosia namiesto učebníc notebook, dostávajú ho od školy. V digitálnej podobe v ňom majú učebnice, cvičebnice, poznámkové bloky.

Riaditeľka školy je manažérkou „na plný úväzok“. Bez vyučovacej povinnosti. Učitelia si vzájomne odovzdávajú informácie o žiakoch pri plánovaných debatách v neformálnych skupinách. Na jednom takom stretnutí sa zúčastním aj ja. Jeden a pol hodiny rozoberajú prospech a správanie približne tridsiatich žiakov.

Zrejme v rámci akejsi psychohygieny prichádza „fika“. Míting, počas ktorého konzumujú drobné občerstvenie, koláčiky, čaj, kávu. Veľa kávy. A je nepísaným zákonom zákaz hovoriť o práci.

Do konca týždňa ešte stihnem navštíviť ich partnerskú strednú školu v Jönköpingu. Majú v nej iba 130 študentov, systém rovnaký ako v Skövde. V piatok, posledný deň môjho severského pobytu, ma angličtinárka berie do miestnej základnej školy. Je 13. decembra, sviatok svätej Lucie. Vládne tam slávnostná atmosféra. Vo vestibule sa pripravuje akýsi sprievod do bieleho zahalených žiakov. Na jeho čele kráča dievča s korunou na hlave s horiacimi sviečkami. Spievajú. Je mi jasné, že ide o akúsi formu miestneho folklóru. Sú prekvapení, keď im hovorím, že aj u nás na Slovensku existujú zvyky a tradície spájajúce sa s Luciou. Nie sú ale v školách, udržiavajú ich iba folklórne súbory.

Body namiesto známok

Žiaci základných škôl vo Švédsku počas celého štúdia dostávajú za svoje výsledky v učení body. Na konci základného vzdelávania ich počet získaných bodov oprávňuje hlásiť sa na konkrétny typ školy.

Keď sa svojej sprievodkyni zdôverím, že som ešte neochutnala žiadne typické švédske jedlo, pozve ma na večeru. Nie je mi však dopriata. Popoludní začínam kašľať, dostávam horúčku… Už aby som bola naspäť doma. V sobotu sa mi to však „trochu“ komplikuje. Kým sa cez Göteborg, Amsterdam a Viedeň dostávam na Slovensko, už je nedeľa…

Napriek nesmiernej únave si uvedomujem, že program Erasmus+, spolufinancovaný Európskou úniou, je skvelý projekt. Umožnil mi nazrieť do úplne iného vzdelávacieho systému, v akom funguje naše školstvo. V mnohom inšpirujúceho, v niečom však aj výstražne dvíhajúceho prst. Bolo by skvelé dostať to dobré aj k nám. A samozrejme múdro sa poučiť na ich chybách.

Iveta Šatanková
zástupkyňa riaditeľa Gymnázia, Kukučínova, Poprad

(PR) – Za obsah a fotografie zodpovedá objednávateľ tejto správy