Pre alkohol Janu (50) vysťahovali do pivnice. Po štyroch rokoch abstinencie ju deti prijali späť

Viem o tebe, že tvoj život nebol ľahký, že si pila viac než bolo dobré. Ako sa to stane?

• Ja som začala piť preto, aby som sa posmelila, aby som dokázala povedať nejaké veci, ktoré ma ťažili, ktoré som inak nevedela povedať, možno aby som ublížila tým druhým tým, že som chcela dokázať tú svoju pravdu. U mňa bolo takým impulzom to, že manžel si našiel iný vzťah a ja som to nedokázala prijať. Takže som pila, aby som mu to mohla vyčítať, aby som to mohla vyčítať aj deťom a došlo to tak ďaleko, že už som potom nevedela to pitie zastaviť a ani neviem ako som sa dostala do závislosti. Človek to ani nevie, ako sa do tej závislosti dostane. Ja som už vtedy nedokázala fungovať ani bez alkoholu, ani s alkoholom. To už bol ten pád dole a ja som bola na samom dne.

Ako dlho to trvalo, tá závislosť?

• Moje popíjanie začalo už v mladosti, ale potom to taký rok bolo už veľmi intenzívnejšie. Rok od toho, čo som niečo zistila. Začala som piť, začala som to takto riešiť a vlastne už o pol roka som šla na liečenie. No bolo to na podnet ľudí, ktorí mi chceli pomôcť, lebo videli, že to nezvládam. Ja som sa však vtedy bránila; možno som vtedy ešte nechcela ani prestať, pretože som nemala nijakú motiváciu. Všetko sa mi zrútilo. Deti sa so mnou nechceli rozprávať, vraveli, že ich nemám rada, keď pijem. Ja som im zasa tvrdila, že ich mám rada a pila som. Vždy som si ten alkohol pripravila nato, aby som niečo mohla povedať. Už som potom vôbec nedokázala fungovať.

Tvoj život svedčí o tom, že netrvá desiatky rokov, kým sa človek do toho dostane …

• Áno, človek sa môže do stavu závislosti dostať aj rýchlejšie. Ja som už vlastne nedokázala byť bez alkoholu a pritom mi nič neriešil. To len ja som si myslela, že sa niečo rieši. Napríklad som sa opila len preto, aby som mohla spať. Nič som nevnímala, nič som nevedela a bolo mi dobre. Ja som si to myslela, že ma nič iné nezaujíma … Napriek tomu som ešte chodila do roboty, kvázi som aj fungovala, ale tie večery boli vždy o tom, že vždy som pila; tá samota, ten smútok a tak …

Ako tvoja závislosť ovplyvnila tvoj život, tvoju sociálnu situáciu?

• V tom časom som bola na dosť dobrej pracovnej pozícii. No tým, že som začala piť, sa ma ľudia stránili. Už to videli, už mi to vyčítali. Ja som sa s každým hádala a dostala som sa do takého stavu, že som ľudí od seba odháňala, aj keď mi možno chceli pomôcť. Ja som si však myslela, že to tak nie je a že ja nikomu neubližujem. O prácu som prišla vlastne tým, že som šla na liečenie. V tom čase som mala rozvod, o ktorý požiadal môj manžel. Prvé liečenie bolo vlastne na podnet toho, že chcem zachrániť rodinu. Keď som sa však z liečenia vrátila, som dostala návrh o rozvod. Znova som začala piť. Vôbec som nedokázala prestať; možno by sa bolo všetko zmenilo. Ja som tomu šancu nedala. Potom mi náhle zomrela mama, v tom istom roku som bola ešte na druhom liečení a vtedy prebehol aj rozvod. Vianoce som prežívala sama. Deti boli prisúdené otcovi. Po tomto období som vytriezvela a na podnet mojich priateľov, ktorí ma chceli zachrániť, som šla do Žakoviec. Tam som strávila štyri roky.

Ako to bolo s bývaním? Počul som, že si prišla aj o bývanie.

• Bola som vo svojom dome, ale manžel ma vyhostil do pivničných priestorov. Mala som zamedzený vstup do horných priestorov, kde boli moje deti. Keď som s nimi chcela byť, musela som klopať na dvere. Z druhej strany mi povedali, že nemajú kľúče … Tomu som sa nedokázala postaviť a zasa som to riešila tým, že som napríklad celé Vianoce prepila. Potom prišla kamarátka, ktorá mi búchala na dvere, aj na okno. Potom zburcovala celý dom a pýtala sa, čo je so mnou. Vravela, že keby som aj zomrela, oni by to vlastne ani nevedeli. V tom čase som ich skutočne nezaujímala, lebo ma vnímali ako mamu, ktorá ich nechce, ktorá proste pije. A ja som pila zo zúfalstva, od bolesti a v tom čase som nedokázala riešiť svoje problémy inak. Zmenilo sa to až potom, keď som odišla do Žakoviec.

Teraz si ako dlho čistá?

• Osem rokov.

Ako sa za tých osem rokov zmenil tvoj život?

• Neuveriteľne. Štyri roky som strávila v Žakovciach, ale dva roky som sa pomaly vracala domov na návštevy detí. Bola som s nimi v kontakte. Videli, že abstinujem, prijímali ma a už som čakala na taký podnet, že ma zavolajú oni sami, keď naozaj budú chcieť, aby som sa vrátila. Ale stále som necítila, že sa môžem vrátiť. Potom prišiel taký zázrak, že vo firme, kde som predtým pracovala, mi ponúkli prácu administratívnej pracovníčky, takže som mala najskôr prácu ako návrat domov. Okamžite som teda riešila aj svoj návrat domov. Teraz v apríli to boli štyri roky, čo som sa vrátila. Predtým bolo také obdobie, kedy mi môj syn povedal: „Mama, my s tebou nerátame. My rátame len s tatom.“ Toho istého syna som pred dvomi rokmi viedla k oltáru a cítila som neskutočné šťastie a zázrak, pretože to bol naozaj zázrak, že som s nimi mohla byť. Vydala som aj dcéru a teraz sa mi narodilo prvé vnúča. Denodenne som s nimi. Veľmi sa teším zo života, z toho, že vidím, ako mi rastú pred očami, vidím ako nadväzujú vzťahy, pomáham im. Jeden syn žije v Londýne, teraz bol doma na dovolenke. Včera odišiel. Neberiem to ako samozrejmosť. Už mám ich dôveru. Vidia, že abstinujem. Ale je to aj v niečom inom. V istom období som stratila všetku nádej. Prestala som aj veriť v Boha. Predtým som verila, ale potom som si vravela: Kde je ten Boh? Prečo sa to stalo práve mne? Potom som začala pracovať s chorými ľuďmi v Žakovciach, snažila som sa im pomáhať. Cez nich som sa znovu dostala do stavu, keď som vnímala, že som užitočná. Len toto mi dalo zmysel – práve to, že som bola užitočná, že ma potrebovali. Tak ma tak napĺňalo, že už som neriešila svoj návrat k rodine. Už som bola človekom, ktorý je sám sebou, už som sa znova vrátila do normálneho života. A tak teraz fungujem, mám prácu, deti, rodinu a vzťahy sa mi upravili. A vidím aj na druhých, že z toho majú radosť, že sa tešia, že ma podporujú. V tom mám taký záchytný bod, že to má zmysel. Určite viem, že keby som si vypila jeden pohárik, bola by to možno moja smrť, pretože my alkoholici vieme, že jeden je málo a dva sú už veľa. Uvedomujem si to každý deň a modlím sa za to, aby som si nevypila. Viem riešiť problémy bez alkoholu, viem si povedať svoje bez alkoholu, bez toho, aby som sa napila a život sa mi zmenil o 180 stupňov. Znova žijem plnohodnotne.

Máš nejakú radu pre ľudí, ktorí možno cítia, že sú závislí, ale aj pre ich rodiny? Čo majú robiť, na koho sa majú obrátiť alebo ako postupovať?

• Ja som napríklad našla kanceláriu Život bez závislostí v Poprade, ktorí mi pomáhali. Našla som aj program 12 Krokov Anonymných alkoholikov. Ten program ma naučil, že potrebujem urobiť svoju vlastnú inventúru, zmeniť niektoré veci, zmeniť návyky, zmeniť postoje, ale hlavne je to o trpezlivosti, pretože ja som nebola trpezlivá. Myslela som si, že hneď, keď poviem, že už nepijem, všetci mi povedia, že fajn, všetko je už v poriadku. A keď to tak nebolo, znova som si vypila. Nás budú stále kontrolovať a pozerať sa, či náhodou nemáme vypité. Keď som bola v minulosti veselá, mala som vypité, keď som bola smutná, zase mi povedali: Máš vypité! Povedala som si, že už vôbec nemá zmysel niečo niekomu dokazovať, ale len vydržať v abstinovaní. Je to strašne ťažké. Teraz možno v súvislosti s rodinami poviem niečo veľmi tvrdé, ale niekedy nám to pitie naše rodiny možno umožňovali. Mne možno pomohlo až to, keď ma od seba celkom odstrihli. No to som pochopila až neskôr. Až keď som stratila úplne všetko, potom som to znova našla. No každému prajem, aby nedošiel až tak ďaleko a aby videl podporu, ktorú v rodine má a využil ju. Ja som ju tiež mala u sestry aj u mamy, ktorá ešte vtedy žila. Prosila ma, aby som nepila. No mne bolo vtedy jedno, či ju trápim, či trápim ostatných. Len sebe som chcela niečo dokazovať. Povedala by som, že je potrebný čas, väčšia trpezlivosť na obidvoch stranách – na strane toho, kto pije, ale aj na strane toho, kto s ním žije, pretože je naozaj veľmi ťažké žiť s alkoholikom, so závislým človekom ako takým. My sme veľmi náladoví, sebeckí ľudia. Toto som u seba musela zmeniť. Naučil má to opäť program 12 Krokov Anonymných alkoholikov. A musela som zmeniť veľa ďalších vecí – myšlienky, hodnoty … Dnes som iná. Naučila som sa to aj vďaka mojim priateľom. Naučila som sa s nimi komunikovať, stále som s nimi v kontakte. Keď mi je smutnejšie a ťažšie, tak niekomu zavolám alebo niekto zavolá mne práve v tej chvíli, keď ho potrebujem počuťa on o tom vôbec nevie … Sú to také náznaky toho, že sám to človek nezvládne, že musí mať tých druhých. V minulosti som si písala také myšlienky a vtedy som si neuvedomovala, že ten Pán Boh fakt tú ochrannú ruku drží. Pýtala som sa jedného človeka: Prečo som ešte tu? Prečo som nezomrela? A on mi povedal: Pán Boh má s tebou plán. Ja som si vravela, aký môže mať so mnou plán, keď som taká prepitá a úplne vygumovaná, že ma nič neteší … No znova som sa z toho dostala a teraz to spätne naozaj tak vnímam, že sú to zázraky, ktoré som zažila – s mojimi deťmi, s rodinou, s narodením vnúčatka … Ani jeden deň neberiem ako samozrejmosť, ale ako zázrak, pretože keby som bola ďalej pila, tak určite tu nie som. Dávno by som bola mŕtva. Som vďačná za ľudí, ktorí mi pomohli, ktorí ma z toho vytiahli a dokopali ma vyhľadať pomoc. Predtým to bolo tak, že som chcela abstinovať kvôli niekomu – kvôli manželovi, kvôli deťom, no nedokázala som to. Až keď som pochopila, že musím abstinovať sama pre seba, to mi pomohlo. Sama presne neviem, ako to bolo, ale viem, že musel prejsť určitý čas a všetko je dnes také len vďaka tomu, že abstinujem. Vidím to na svojich deťoch, ako sa tešia a nepripomínajú mi moju minulosť, nepripomínajú mi to, že 4 roky som s nimi nebola. Žijú z toho, čo teraz vidia. Hovoria mi: Mama vidíš to, vydržala si! Tešia sa z toho a ja sa tiež teším zo života.

Ak aj vy hľadáte pomoc, kliknite na http://www.zivotbezzavislosti.sk