Riaditeľ „nového gympla“ Dušan Nebus ukončil svoju kariéru, odišiel do dôchodku

Ako učiteľ začal pôsobiť na „novom“ gymnáziu v Poprade 1. septembra 1980 (po ukončení vysokoškolského štúdia). Na riaditeľskú stoličku si sadol v školskom roku 1991/1992. „Šéfoval“ veľkej inštitúcii. Spojená škola na Ulici Dominika Tatarku v Poprade pozostáva zo základnej školy, štvorročného gymnázia, „osemročiek“ a bilingválnej slovensko-nemeckej sekcie. Záver jeho profesijnej kariéry sa spája s posledným januárovým dňom tohto roka. Mgr. Dušan NEBUS. Za štyri desaťročia zažil v školstve všeličo.

Čo bolo ťažšie – nástup do funkcie riaditeľa alebo odchod z nej?

Určite nástup. Nevedel som celkom dobre, do čoho idem. Keď poviem, že to bola porevolučná doba, vyznie to pateticky. Bola to skrátka zvláštna doba, ktorá prinášala mnoho nového. Ale mal som šťastie na kolegov, ktorí so mnou učili. Boli a sú to – až na mizivé percento – výborní „kantori“.

Pozitívum a negatívum pôsobenia na riaditeľskom pos­te?

Pozitívum? Vybudovanie etablovanej školy s výborným renomé, ktorá mala a má svoju víziu. Sme rešpektovaná vzdelávacia inštitúcia nielen v rámci Prešovského kraja, ale aj v kontexte celej Slovenskej republiky. Dôkazom toho sú, okrem iného, aj hodnotenia Inštitútu pre ekonomické a sociálne reformy (INEKO). Aj v poslednom rebríčku (z decembra 2020) je naše gymnázium opäť v „top ten“ na Slovensku, v rámci Prešovského kraja sa dlhodobo pohybujeme na prvej, resp. druhej priečke. Naši študenti pravidelne dosahujú vynikajúce výsledky nielen v ústnej, ale aj v externej časti maturitných skúšok, kde sa umiestňujú na popredných priečkach v rámci Slovenska. Máme talentovaných žiakov, ktorí sa dokážu presadiť na rôznych predmetových olympiádach na celoslovenskej i medzinárodnej úrovni.

A negatívum? Počas svojho pôsobenia som zažil dvadsať (!) ministrov školstva. Asi práve preto, že ich bolo toľko, som sa nedočkal konzistentného systémového riadenia nášho rezortu. Bohužiaľ, musím skonštatovať, že rôzne reformy nepriniesli školstvu očakávaný a želaný efekt.

Jeden z ponovembrových ministrov školstva sa vyjadril, že učitelia nemajú chrbtovú kosť, čím vyvolal nevôľu v učiteľskom stave. Dá sa s tým stotožniť?

Určite nie. Keby učitelia nemali chrbtovú kosť, školský systém by padol. Učitelia mali chrbát skôr ohnutý, pretože robili a stále robia veľmi veľa. Toľko diskutované učiteľské platy už nie sú „žobračenky“. Stále však nie sú také, aké by mali byť. Ani postavenie učiteľa a starostlivosť oňho stále nie sú také, aké by mali byť. Hovorím o spoločenskom ocenení pedagóga, o systéme zdravotnej či rehabilitačnej starostlivosti.

Slová na záver?

Chcem sa poďakovať za dlhoročnú spoluprácu všetkým kolegom a pracovníkom školy, s ktorými som dennodenne prichádzal do kontaktu. Tým, ktorí tu aktuálne pôsobia, ale aj tým, ktorí už nie sú súčasťou školy.

Ďakujem žiakom (rovnako bývalým i súčasným) za mnohé úspechy a šírenie dobrého mena všetkých sekcií našej školy.
Moje poďakovanie patrí aj rodičom, ktorí neraz škole pomohli sponzorsky či organizačne.
A chcem sa poďakovať aj mestu Poprad, resp. jeho predstaviteľom, za dlhoročnú korektnú spoluprácu.
Všetkým želám najmä pevné zdravie, naplnenie osobných snov a ambícií, spokojnosť a pohodu v kruhu najbližších.

(PR) – Za obsah a fotografie zodpovedá objednávateľ tejto správy