Rozhovor s Pavlom Rajtárom

Ešte stále je aktívnym vodcom, hoci sa podľa svojich slov už vyhýba ťažším výstupom. Narodil sa mimo regiónu Vysokých Tatier pri Zlatých Moravciach, no najmenšie veľhory na svete mu natoľko učarovali, že sa tu usadil. Lyžovať sa naučil až ako dospelý, prvé veľké preteky v skialpinizme vyhral, keď prekročil štyridsiatku. Zlyžoval veľa extrémnych svahov, medzi inými aj Mont Blanc či hory Pamíru. V roku 1977 bol členom česko-slovensko-talianskej expedície v západnej stene Dhaulaghiri. V roku 1984 sa chcel pokúsiť o lyžiarsky výstup na najvyšší štít sveta Mount Everest, to mu však nepovolili. Má štyri deti, sedem vnukov a o osem rokov mladšiu manželku z Bánoviec nad Bebravou. Významne prispel k oživeniu horského vodcovstva na Slovensku a tiež k prijatiu slovenských vodcov do medzinárodnej únie.

-Ako dlho máte licenciu a koľko výstupov ste už absolvovali? Bolo to presne 8. júla 1961, keď som dostal licenciu, a od tých čias som urobil niekoľko tisíc horských výstupov, nielen v Tatrách, ale aj v rôznych horách sveta.

-Ktoré z nich boli najčastejšie?
Často sa ma pýtajú na Gerlach, ja hovorím, že minimálne dvakrát, no na Gerlachu som bol isto viac ako 1000-krát za tých 50 rokov. Potom sú to vrcholy ako Vysoká, Ľadový štít, tak to sú výstupy, ktoré som urobil viac ako 200-krát. Napríklad v zahraničných horách som urobil viac ako 280 výstupov, na Mont Blancu som bol 59-krát.

-Ktorým z týchto výstupov by ste sa mohli najviac pochváliť?
Môžem sa chváliť len s jedným, a na to som hrdý: že žijem. Lebo pri takom objeme horských aktivít, povedzme aj preteky, aj extrémne lyžovanie, to bolo moje hoby v minulosti, teraz už len ľahšie voľné terény a lyžiarske túry. Písal sa rok 1982, keď sa mi nad moje vlastné očakávanie podarila pekná cesta na lyžiach v horách Pamíru cez Pamírske Plató, čo je vo výškach 6100 metrov. Potom to bolo niekoľko 7000 metrov vysokých vrcholov, viac 6000 metrov vysokých vrcholov s lyžami. Niektoré boli vzhľadom na výšku na hrane, niektoré zase boli veľmi príjemným zážitkom.

-Ak by ste mali niektorý z nich opísať, ktorý by to bol? Spomeniem Pik Šatajeva na Pamíre, výška 6100 metrov. Bolo krásne počasie a taký skalný pilier, stupeň ťažkosti 2 – 3, a ja som to liezol do výšky až 5500 metrov nad morom v takých polohorolezeckých teniskách, lyžiarky som mal zabalené v batohu. No keď som prišiel do ľadovcovej oblasti, tak som sa prezul a ten zjazd z výšky 6100 mal sklon okolo tých 48 až 55 stupňov. Čo sa mi tam prihodilo, to sa mi nikdy v živote nestalo. Na konci pri dojazde už v ľahkom teréne som chytil záklon a vypli mi lyže. Tie lyže mi vyleteli z nôh a zapichli sa na konci takej jazernej steny asi 300 metrov vysokej a tak sa kývali a ja som takmer plakal od obáv a strachu. O lyže, nie o seba, lebo ja som bol od toho zlomu trochu ďalej. Stalo sa to preto, lebo keď som cestoval na Pamír, tak som povolil tie bezpečnostné špičky, aby si pružiny oddýchli, premazal som to, ošetril a zabudol som ich dotiahnuť na doraz, len som ich trochu zosilnil. Keby sa mi to bolo stalo pod vrcholom, na začiatku, tak to nemuselo dobre dopadnúť.

-Máte ešte nejaký nesplnený sen? Nie, ja sa v podstate viem vytešiť aj z pekného dňa, z peknej túry vo Vysokých Tatrách. Veľmi rád chodím do Álp a mojou srdcovkou je horské stredisko Chamonix, kam chodím aj trikrát za rok, ale hlavne v lete, kde veľmi rád pracujem v masíve Mont Blancu. Je množstvo výstupov, kam rád chodím.

-Vďaka čomu všetko tak s nadhľadom zvládate? Aký je recept, aby bol človek taký vitálny? V prvom rade musíte byť zdravý. Ja mám veľmi rád ľudí a milujem vysokohorské prostredie, to je hlavný motív. Veľmi rád mám z jedla víno, pochádzam z vinárskej rodiny a u nás sa podávalo víno aj deťom. Keď som mal päť – šesť rokov už bol pohárik vína k obedu, k večeri. Nestal som sa alkoholik, ale to víno patrí k tomu stolovaniu každý deň u nás, hlavne večer, keď som doma, čo je zase nebezpečné na to, že v zime ma býva viac na váhe, ale v tých horách to vieme dať dole zo seba v lete. V lete, keď je dobré počasie, tak dennodenne sme na túrach, málokedy spíme v Tatrách na chate, takže kým klienti nás čakajú na chate, tak my máme ešte na viac tých 500, 700, 800 výškových metrov. Spomenul som zdravie, no v takom veku už kdečo sa vynorí, vždy vás čosi prekvapí, ale myslím si, že zatiaľ môžem ďakovať vyššej moci a prozreteľnosti, že mi bolo dopriate.

-Je to len tým pobytom v horách? Možno je to trochu aj genetika. Otec sa dožil takmer 101 rokov a keď mal 100, tak bol ešte veľmi čiperný. A keď mal 95, tak ešte jazdil na bicykli. Je to veľký dar, ktorý si ja nesmierne vážim.

-Ako sa z vinára a jazdca na koni stal horský vodca, horolezec a záchranár? Ja som pre váhu utiekol z koní do hôr. Vyučil som sa za jazdca z povolania v Topoľčiankach, máme v rodine tie koníky. Asi pred desiatimi rokmi som stretol takého starého džokeja, a tak sa pozerá na mňa a hovorí: „Počúvaj, kde to ty jazdíš, vôbec som nepočul o tebe.“ Nenapadlo mu, že by som mohol žiť v horách, lebo stále ma spájali s koňmi. Ako chlapec som prišiel, 14 rokov som mal, na prvé preteky do Veľkej Lomnice. Tam bola provinčná dostihová dráha a keď som videl Tatry, tak som si povedal: Tu budem žiť! Hľadal som cestu, ako sa tu dostať, tak ma zaujali hory. Potom som začal liezť, strýko ma priviedol k lezeniu a veľa priateľov ma motivovalo k lyžovaniu. Keď som na vojne ešte jazdil na koňoch a armáda rušila koničkárov, tak mi tréner hovorí: „A čo s tebou,“ hovorí, „ty lyžuješ, ty by si mohol skúsiť nejakú nomináciu." Zriaďovali vtedy Duklu Banská Bystrica, ale musel som sa umiestniť medzi prvými piatimi. Ja som štartoval prvý na 15 kilometrov a prešiel som cieľom, prebudil som sa až na ošetrovni, upadol som niekde do bezvedomia. Bol som v šoku a ošetrujúci lekár mi hovoril, že som to nemusel s tou rýchlosťou tak prehnať. Tak som bol silno prvý. Tak som sa dostal do Bystrice, k lyžiam, do Spišskej Novej Vsi na stredoškolské štúdiá a odtiaľ som chodil na preteky na Štrbské Pleso.

-Komu vďačíte za to, že ste sa v Tatrách nakoniec usadili? Minule ma práve navštívil taký priateľ z Topoľčianok. Jemu som vďačný za to, že som v Tatrách, lebo on robil prevádzkara na Štrbskom Plese v zotavovni Baník a on mi hovoril, že „ty by si tu mohol ostať a je tu voľné miesto športového referenta". A odtiaľ som prešiel potom na Horskú záchrannú službu. Bola to zaujímavá cesta, ako na koni.

Zdroj: TASR