Rozhovor s režisérom Jurajom Herzom

Režisér a herec Juraj Herz minulý týždeň navštívil svoje rodné mesto, kde mu slávnostne udelili titul čestného občana mesta Kežmarok. Vrátil sa sem po 18 rokoch, pretože už dlhšie žije striedavo v Mníchove a v Prahe. Naposledy bol v Kežmarku na pohrebe svojho otca. Juraj Herz sa narodil v roku 1934, pochádza zo židovskej rodiny a ako desaťročného ho deportovali do koncentračného tábora v Sachsenhausene. Študoval v Bratislave i Prahe, k jeho filmovým a hereckým dielam patrí napr. Spaľovač mŕtvol, Deň pre moju lásku, Upír z Feratu, Sladké starosti, Čierni baróni, Petrolejové lampy a ďalšie desiatky filmov či divadelných predstavení. Jeho tvorba je žánrovo veľmi pestrá, nakrútil detektívku, muzikál, horor, rozprávku i čiernu komédiu. Rozhovor s Jurajom Herzom prináša TASR v rámci projektu Osobnosti: tváre, myšlienky.

** Kedy ste začali inklinovať k filmu?**

Najlepšie mi bolo v kežmarskom kine, ja som miloval filmy a na žiadnom filme som nechýbal. Veľmi ma mrzelo, že kvôli tomu, že som nebol vzorným študentom, mi bolo mnohokrát zakázané chodiť do kina. Mojím snom už v detstve bolo stať sa režisérom a pracovať s filmom. Veľa rokov, keď som chodil po Barrandove, vravel som si, veď ja som tu, ja robím to, čo som chcel, čo som si vysnil tu v Kežmarku a pri rodičoch.

Bolo vaše rodné mesto námetom na nakrútenie vášho nového filmu Habermannov mlyn?

Kežmarok bolo mesto, kde skoro tretina obyvateľstva bola slovenská, tretina maďarská a tretina nemecká. Ľudia si tu nažívali svorne, bolo všetko v poriadku, no neskôr po vojne sa všetko zmenilo. Po vojne sme nemohli hovoriť po nemecky, to bolo zakázané. Dnes (19.5.) som sa prišiel pozrieť na dom nemeckého lekára, ktorý mi zachránil život. Bol to skvelý človek a viem, že bol neskôr odsunutý nabok. Aj kvôli takýmto ľuďom som ten film nakrútil.

Mali ste v Kežmarku niekedy dávno lásku?

V prvom dejstve jedného divadelného predstavenia, ktoré sme robili v škole, som ju mal pobozkať na tvár, a túto úlohu dostal môj spolužiak, ktorého som preto strašne nemal rád. Musím sa priznať, že som mu zlomil ruku a dostal som tú úlohu a namiesto neho som nakoniec ja pobozkal tú Elenu, žiaľ, od tej doby som ju nevidel. To bola moja kežmarská láska.

Prečo ste sa až po takom dlho čase vrátili do Kežmarku?

Hoci ma bratia veľmi volali, ja by som aj bol prišiel, ale ja som taký zamestnaný človek, našťastie, pretože sú ľudia, ktorí sú nezamestnaní a ja musím stále robiť, a to ma udržuje zrejme aj pri čiastočnom zdraví a živote. Mňa prekvapuje, keď sa ľudia bránia a chcú ísť do penzie v 60 rokoch. Ja nechcem vôbec do penzie, ja dúfam, že zomriem až pri nakrúcaní filmu alebo pri inscenácii nejakého divadla.

Ako si na svoje rodné mesto spomínate?

Z Kežmarku sa mi vynorí veľa spomienok. Ja ako režisér, keď chcem nakrútiť nejakú atmosféru, tak si spomínam hlavne na atmosféry z detstva a na postavy, ktoré boli tu. Ja si pamätám ešte Kežmarok spred vojny, ľudia boli veľmi elegantní, chodili s kapesníčkom, s kravatou, bol to veľmi taký noblesný svet, ľudia tu žili veľmi dôstojným a mestským životom.
Ja som sem prišiel na gymnázium po vojne a bol som veľmi zlý žiak, mňa nezaujímalo učenie, ja som čítal skoro 24 hodín denne, aby som stihol všetko do smrti prečítať a, navyše, ja som bol bitkár. Takže na kežmarské gymnázium nespomínam dobre, ale myslím, že ani kežmarské gymnázium nespomína dobre na mňa. Ja som bol taký šašo.

Považujete vy sám seba za bohéma?

Nie, ja som veľký puntičkár a bohém nemôže byť puntičkár. Ja mám rád, keď je všetko na mieste, keď je v poriadku, ja chodím veľmi presne, na mňa sa nemusí čakať a to nie sú nejaké vlastnosti bohéma. Ja mám skôr vlastnosti takého dobrého úradníka.

Okrem režírovania ste sa venovali aj herectvu, dlho sme vás už nikde nevideli.

Ja už som dlho nehral, ale budúci mesiac budem hrať seba režiséra v jednom filme môjho priateľa Víta Olmera, ktorý mne ako herec hral dvakrát, takže som mu nemohol odmietnuť. Herectvo ma už veľmi neláka, naposledy som hral v divadle rok jednu inscenáciu. Odišiel som z divadla, pretože som si už nepamätal text.

Čítali ste v minulosti horory, alebo kde prišla tá inšpirácia nakrútiť horor?

Čítal som v slovenčine i v nemčine a moji rodičia mi dávali čítať rozprávky, niektoré boli hrôzostrašné, to ma priťahovalo. Rozprávky, ktoré boli prvé v detstve, napr. Červená čiapočka, veď to je úplný horor v podstate. V tých rozprávkach je skryté veľa hrozného, ktoré vo mne zostalo, a preto mám vzťah k týmto filmom.

Prečo si do svojich filmov vyberáte práve tých hercov, ktorých si vyberáte?

Obsadzujem s radosťou tých ľudí, ktorých poznám. A sú dva druhy, jedni, ktorí mi zahrajú a sú výborní, ale viem, že nie je v nich už nič nové, a potom sú herci, že si poviem, že v nich je ešte niečo, iná kategória. Napr. Iva Janžurová bola komediálna herečka a ja som ju obsadzoval do ťažkých dramatických rolí, pretože som cítil, že je tam v nej ešte niečo iného, tak som to chcel vydolovať. Zistil som aj, že komediálni herci ako napr. Dáša Veškrnová veľmi dobre hrajú dramatické úlohy.

** Ako si spomínate na spoluprácu s Ladislavom Fuksom?**

On bol veľmi zvláštny človek, myslím, že nebol úplne normálny, on mal rád mŕtvoly, bol človek veľmi podivný, zažil som s ním veľa vecí, pretože on žil v úplne inom svete. Ja som za ním prišiel po rokoch, že mám možnosť nahrať film podľa jeho predlohy, on už bol veľmi chorý, mal okná prelepené tapetou, z povaly viseli kostričky, spal v rakve, a spýtal sa ma, či mu za to zaplatia. Keď som povedal, že samozrejme, tak povedal, že to nechce, lebo že má už napísanú poslednú vôľu a už to nechce meniť.

Kedy sa môžeme tešiť na váš nový film?

Bude to triler, malo by to byť veľmi napínavé, myslím, že to bude niečo iné, na to sa teším. Budúci rok by sme to mali točiť, ale viac neprezradím.

Na čo vo svojej kariére ste najviac hrdý?

Ja mám rád Spaľovača mŕtvol, ten sa nakrútil v 68. roku a tam mi nikto nehovoril do toho, ten spaľovač bol nakrútený tak, ako som chcel a, navyše, ani finančne to nebolo nejako obmedzené. Čo sa týka divadla, napr. mám rád Petrolejové lampy, ktoré som si vyskúšal aj herecky. Mám rád komédie, rád som točil s Dášou Veškrnovou.

Čo vás baví viac, divadlo alebo film?

Keď robím film, túžim po divadle, keď robím divadlo, túžim po filme. Ja som vždy medzi filmami sa snažil robiť divadlo. Bavia ma oboje.

Kedy vás môžeme najbližšie vidieť v Kežmarku?

Sľúbil som to svojej priateľke, ktorá bola nešťastná, že nemôže prísť, chcela sa zoznámiť s mojimi bratmi, aj moja dcéra sem veľmi chcela prísť, túži vidieť, kde som vyrastal. Takže s obidvoma prídem čo najskôr, kedy to bude možné.“

Nikdy ste sa nechceli vrátiť domov?

Keby sa dalo v Kežmarku nakrúcať filmy a režírovať profesionálne divadlo, tak by som sa vrátil. Ale ja mám rád veľké mestá, veľa ľudí, pohyb, ja som sa až donedávna necítil dobre v prírode, pretože ja som mestský človek. Teraz sa to veľmi zmenilo s mojou priateľkou, ktorá má chalupu po rodičoch v južných Čechách a tam chodím veľmi rád.

Text + foto: TASR