Skloňme sa k šedinám a k tým, ktorí potrebujú pomoc

• V minulosti boli, a ešte i dnes, v niektorých iných kultúrach, sú starí ľudia v pomyselnom spoločenskom rebríčku oveľa vyššie ako naši seniori. Ako ich vidíte vy?

Aktivity dôchodcov by sa však dali organizovať oveľa efektívnejšie, aby sa do nich mohlo zapojiť oveľa viac ľudí, ktorí sú dnes izolovaní doma a dôjsť do najbližšieho klubu či denného centra je pre nich veľmi ťažké. Páči sa mi, že sa mesto stará o dôchodcov, majú sa kde stretávať, usporadúvajú sa pre nich rôzne podujatia. No ja, ako veriaci človek, kresťan, sa chcem snažiť o to, aby dôchodcom bola venovaná aj úcta zo strany ostatných obyvateľov mesta. V prvom rade, je potrebné, aby sme si všetci uvedomili, že dôchodcovia si zaslúžia našu úctu a pozornosť. Sú to ľudia, ktorí sú potrební a majú veľkú hodnotu.

• Dôchodcovia na Slovensku zväčša rozhodujú voľby, a preto pre nich politici pred voľbami pravidelne vymýšľajú bonusy, aby si získali ich hlas. Kvalita ich života sa však napriek vzletným sľubom už roky nezlepšuje, skôr naopak…

Je to pravda. Aj súčasné vedenie nášho mesta s blížiacimi sa voľbami posledného pol roka zintenzívňuje svoje aktivity smerom k dôchodcom a k zariadeniam, v ktorých sa stretávajú. Každý človek by si však mal zhodnotiť sám, či toto je ten prejav úcty, o ktorom hovorím. Alebo je skôr prejavom úcty, ak starší človek vie, že má kam ísť, má sa s kým stretnúť, porozprávať a má vytvorené podmienky, aby mohol život žiť hodnotne každý deň aj po voľbách. Že keď je v núdzi, má kam zavolať a má istotu, že sa niekto o neho postará. Rastie počet ľudí, ktorí sú odkázaní na pomoc iných. Mladí a stredná generácia sú veľmi vyťažení, často sa za prácou sťahujú preč z rodného mesta a ich rodičia ostávajú sami. Čas je neúprosný a raz príde okamih, keď každý z nás bude potrebovať pomoc od iných. A v tom má naše mesto značné rezervy. Ľuďom treba zabezpečiť pocit bezpečia a istoty.

• Čo konkrétne by ste ako primátor vo vzťahu k dôchodcom zrealizovali?

Ak chce starší človek alebo človek s pohybových hendikepom dôjsť z okraja sídliska do obchodu vzdialeného niekoľko sto metrov, nevládze. Potrebuje si každých pár metrov oddýchnuť na lavičke. No hoci takýchto ľudí i obchodov je dosť, lavičiek máme žalostne málo. Mesto by mohlo s financiami vo vzťahu k seniorom narábať efektívnejšie, no veľa vecí sa dá zariadiť citlivým manažmentom a prístupom k potrebám ľudí s ohľadom na možnosti mesta. Máme zriadený stacionár, zariadenie regulované zákonmi, i denné centrá. No viem si predstaviť, že by pre dôchodcov existovalo viac podobných možností, kluby, klubovne. Mesto má množstvo priestorov, ktoré sú nevyužité a chátrajú alebo sú nevýhodne prenajaté. Vyprázdňujú sa nám školy a takmer v každej by sa našla miestnosť, kde by sa seniori mohli denne stretávať neďaleko svojho bydliska a ak sú samoobslužní, dokážu si medzi sebou urobiť program, ktorý ich bude zaujímať. Kde si budú môcť zahrať šachy alebo karty, naučiť sa používať mobil alebo internet. Som presvedčený o tom, že naši dôchodcovia by to uvítali, pretože mnohí sú čiperní, skúsení a vedeli by sa angažovať v organizovaní týchto aktivít. Aj tu je dôležitá najmä komunikácia s ľuďmi, ktorí sami vedia, čo je pre nich potrebné, čo by chceli a podľa toho nájsť riešenie. Obrovskou hodnotou dôchodcov sú ich skúsenosti z mnohých životných situácií a pracovného života. Preto by sa vedeli postarať nielen o seba, ale poskytnúť množstvo informácií aj mestskému zastupiteľstvu, jednotlivým výborom či odborom na mestskom úrade. Určite by niektorí uvítali, keby mohli doučovať matematiku či chémiu. Bývalí podnikatelia by mohli viesť podnikateľský inkubátor, kde by svoje skúsenosti s podnikaním ponúkli iným. Splnilo by to nielen účel smerom k adresnejšiemu fungovaniu mestských inštitúcií, no ukázalo by sa tiež akí hodnotní a cenní dokážu dôchodcovia pre spoločnosť byť. Dnes sa každý pýta na sumu, ktorú sme ochotní do dôchodcov investovať. No pocit hodnoty, potreby a istoty, že je o mňa postarané a keď mi bude ťažko, viem, kto sa o mňa postará, im peniaze nahradiť nedokážu.

• Chcete sa zamerať aj na spestrenie a zatraktívnenie života popradských dôchodcov. Prečo je pre vás ich spoločenské vyžitie také dôležité?

Zľavy z poplatkov za odvoz smetí, bezplatná MHD, zľavnené parkovanie a grátis vstup na kultúrne či športové podujatia by mali byť samozrejmosťou. Starodôchodcovia s vekom nad približne sedemdesiat rokov majú navyše nižšie dôchodky ako ich mladší nasledovníci, preto je úlohou radnice túto nerovnováhu kompenzovať ďalšími úľavami. Vrátane zníženia dane za chovanie psíkov. Zvieratá sú najmä pre osamelých ľudí, ktorými dôchodcovia často sú, veľmi dôležité, pretože sú často jediným tvorom, s ktorým sa porozprávajú alebo vyjdú na prechádzku. Ak je však poplatok za psov pre dôchodcov v Poprade aj po zľave vyšší ako sú poplatky v iných mestách v plnej výške, tak o akej zľave sa to vlastne rozprávame? Dôchodcovia môžu viac, než ktorákoľvek iná skupina obyvateľov zakúšať pocit samoty. Kto tento pocit zažil, vie, že je veľmi ťažký a skľučujúci. Práve tu vie mesto podať pomocnú ruku tým, že vytvorí podmienky a vyzve ľudí, aby vyšli zo svojej samoty. Ďalší priestor vidím v charitatívnej činnosti, ktorá nie je v Poprade veľmi rozvinutá. Bolo by vhodné na báze dobrovoľnosti aktivizovať kresťanské cirkvi a spoločenstvá a otvoriť im priestor venovať sa dobročinnosti. Je veľa ľudí, ktorí by chceli takto pomáhať, no nemajú kde. Ak im to mesto umožní, nielen cirkvi, ale i individuálni ľudia sa do týchto aktivít určite radi zapoja.

• Špecifickou skupinou so špecifickými potrebami sú zdravotne hendikepovaní ľudia. Má podľa vás radnica možnosti ako zlepšiť kvalitu ich života?

Mesto by si týchto ľudí a ich potreby určite malo všímať, pretože štátny sociálny systém ich prakticky diskvalifikuje. Neumožňuje im zamestnať sa, no poskytuje im finančné dávky, ktoré im nezabezpečia ani základné prežitie. Úlohu mesta vidím v podpore pri tvorbe chránených pracovných dielní. Nemám vedomosť o tom, že by sa Mesto Poprad angažovalo pri ich vytváraní. Netvrdím, že je to čisto na pleciach radnice, no mesto dokáže iniciovať a kontaktovať ľudí, pomôcť s vyhľadaním priestorov. Chránené dielne sa môžu uplatniť v školách, škôlkach, knižniciach či napríklad, ako v iných mestách, aj pri sledovaní monitorovacích kamier. Pri tom vôbec nemusíme hovoriť o tom, koľko to bude stáť. Stačí ľudský prístup, otvorené srdce a trošku snahy pochopiť ľudí, umožniť im prístup do života, aby mohli prejaviť hodnoty, ktoré sú v nich. Ľudia s hendikepom sa izoláciou často chránia pred ublížením. Aj tu je úlohou mesta robiť osvetu, aby už deti vedeli pochopiť, že aj ľudia, ktorí sú chorí či telesne, zrakovo alebo sluchovo postihnutí, môžu byť mentálne veľmi bystrí, milí, zaujímaví a dá sa od nich mnohému priučiť. Moje deti mali v triede zdravotne postihnutých spolužiakov a všimol som si, ako ich to obohatilo. Vhodným prístupom pedagógov a asistentov sa ich postoj k týmto kamarátom zmenil. Stali sa citlivejšími a vnímavejšími. Keď sme pri deťoch s postihom, bol by vhodný detský stacionár s dostatočnou kapacitou.
Ľuďom s hendikepmi však môžeme skvalitniť život len vtedy, ak nám sami povedia ako na to. Zdravotne postihnutí ľudia vedia zvyčajne veľmi presne definovať svoje potreby. Stačí ich vypočuť, stanoviť si priority, zvážiť finančné možnosti a jeden po druhom realizovať kroky tak, aby sa postupne ich život v meste zlepšoval. Aby zmeny boli reálnym prínosom a nie len ďalším odfajknutým riadkom v programe, ktorý považujeme za splnený. No ľudia, ktorým je tento program určený, ho nevedia ani spolovice využiť. Ak otvoríme svoje srdce ľuďom a vtiahneme ich do centra diania, určite nájdeme riešenia. Zo srdca si želám, aby sa všetci ľudia v čo najväčšej možnej miere zapojili do diania v meste. Aby ich hlas bolo počuť a potrebné kroky boli realizované. Aby primátor, mestské zastupiteľstvo a mestský úrad riadili mesto podľa potrieb jeho obyvateľov.

• Všetko, o čom tu hovoríme vyzerá vo vašom podaní také jednoduché…

Ono to naozaj jednoduché je. Stačí načúvať, rozmýšľať a robiť čo treba a na čo máme. A to, čo najviac zdôrazňujem, má každý v sebe – ľudskosť.