Symbolický cintorín vo Vysokých Tatrách je spomienkou na obete veľhôr

S myšlienkou založiť v Tatrách symbolický cintorín prišiel český akademický maliar Otakar Štáfl (1884–1945), spolunájomca chaty pri Popradskom plese. Inšpirovalo ho to, že už začiatkom 20. storočia sa v rôznych oblastiach Tatier začali chaoticky objavovať tabule, ktoré na miestach tragických nehôd umiestňovali príbuzní a známi obetí. Po vyše desaťročí od zrodu myšlienky začal vtedajší tajomník Klubu československých turistov Alojz Lutonský jej realizáciu. Pôvodne sa malo pietne miesto nachádzať na úbočiach Patrie v Mengusovskej doline. Tam však bola ochranná zóna kamzíkov, a tak voľba padla na limbový hájik pod západnou stenou Ostrvy.
Výstavba kaplnky sa začala v lete 1936, kolaudovali ju približne o mesiac neskôr. V tom istom roku sa na cintoríne prvýkrát uskutočnilo dušičkové stretnutie horolezcov, horských vodcov a turistov. Oficiálne bol symbolický cintorín, dotvorený ručne vyrezávanými drevenými krížmi ľudového rezbára Jozefa Fekiača-Šumného z Detvy, otvorený 11. augusta 1940 slávnostnou omšou. Prvá tabuľka, ktorú preniesli z tatranských dolín na netradičný cintorín, niesla meno Jenö Wachtera, ktorý v Tatrách zahynul v roku 1907.
Aj keď na ďalších kovových tabuľkách umiestnených na balvanoch tatranskej žuly si môžu návštevníci prečítať mená vyše troch stovák obetí hôr (turistov, horolezcov, ale aj členov Tatranskej horskej služby, ktorí zahynuli pri výkone svojho povolania), nie je tam jediný hrob. Za každým nápisom sa však skrýva ľudská dráma.
V súčasnosti je Symbolický cintorín obetí Vysokých Tatier kultúrnou pamiatkou a patrí k vyhľadávaným turistickým miestam v slovenských veľhorách. Je zapísaný v Ústrednom zozname pamiatkového fondu Slovenskej republiky a v roku 2007 sa začal proces jeho nominácie na zápis do Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
Od Popradského plesa vedie k Symbolickému cintorínu turisticky značkovaný chodník.

Zdroj: TASR