Také exempláre len tak neuvidíte: Rado v Spišskej Teplici vyrábal mamuta 12 hodín denne

Už viac ako rok funguje obecné múzeum v Spišskej Teplici pri Poprade.

Práve v katastri tejto podtatranskej obce totiž v 50. rokoch minulého storočia našli pozostatky mamuta. Obec však bola známa aj výrobou papiera, ktorý poznali aj na panovníckych dvoroch.

Spišská Teplica sa nachádza necelé štyri kilometre od Popradu, žije v nej viac ako dvetisíc obyvateľov. Aj pre jej význam v minulosti sa tam rozhodli zriadiť múzeum. Z eurofondov zrekonštruovali viac ako storočnú budovu pri miestnom kostole a inštalovali do nej expozíciu, ktorá približuje históriu obce a lokality od praveku až po 20. storočie.

Najväčšia dilema srsť

Od jej otvorenia vo februári 2024 ju podľa starostu Radoslava Šeligu navštívilo zatiaľ viac ako tisíc ľudí.

„Mapuje celú históriu obce od praveku až do modernej doby. Chceli sme vzdať hold i poctu našim predkom, ktorí tu žili, budovali hodnoty, a my sme ich chceli zachovať a posunúť novým generáciám,“ povedal.

„Po prvý raz tadiaľto kráčali neveľké skupiny neandertálskeho pračloveka v strednom paleolite, po nich iní lovci a zberači z mladších úsekov staršej doby kamennej – z neskorého paleolitu, keď okrem otvorených polôh neobišli ani jednu z miestnych jaskýň,“ uvádza sa v publikácii Spišská Teplica a cisterciáni.

Spišskotepličan Miroslav Dudáš sa snažil vdýchnuť impozantnému mamutovi čo najvernejšiu podobu. Ako opísal, jeho konštrukcia je z dreva, vyplnená polystyrénom. „Najväčšou dilemou bolo naimitovať srsť. Najprv som na sklotextil nalepil podsadu, potom vrstvil pásy 30 až 40 centimetrových chlpov, išlo o zhruba 20 kilogramov,“ opísal.

Pripomína, že mamutov bolo viacero druhov, on znázornil mamuta srsnatého. „Jeho výška bola dvakrát vyššia oproti exponátu. Tento v múzeu má skoro dva metre, reálny mal zhruba štyri metre,“ priblížil. Celá konštrukcia má do 250 kilogramov. „Štyria chlapi sme mali problém ju odniesť,“ poznamenal Dudáš. Vyrábal aj ďalšie repliky, napríklad kel mamuta.

Mamuty a ich lovci

„Ľudia by možno čakali, že bude biely, ale po 40-tisíc rokoch býva v takomto stave, sklovina stráca farbu a záleží aj od toho, kde do objavenia ležal. Napríklad v rašeliniskách bol černejší, v kyslých pôdach sa farba menila,“ ozrejmil. Hneď vedľa mamuta má v múzeu svoje miesto aj jeho dioráma s osídlim lovcov mamutov. „Predpokladá sa, že kde boli mamuty, nachádzali sa aj lovci mamutov. Títo ľudia sa sťahovali za zverou,“ dodal umelec.

Za jedenásť mesiacov tak Dudáš navrhol a vytvoril okrem spomínaného mamuta, diorámy a kla i veľkoformátové reliéfy vonkajšej fasády múzea v tvare petroglifov či repliku drviča handier na vodný pohon v mierke 1:1.

Žiadne podklady

Priznal, že na tom všetkom pracoval 12 až 14 hodín sedem dní v týždni.

„Nikdy predtým som nič také nevyrábal. Veľkú dilemu som mal pri srsti mamuta, ale tú som vyriešil hneď na začiatku, čo sa týka materiálov na použitie. Žiadne referencie či podklady k tomu, ako vyrobiť mamuta, nenájdete,“ uviedol autor.

Ďalšia veľká dilema podľa neho bola, ako obliecť lovcov mamutov. „Boli to veľmi zruční ľudia, aj keď dnes na nich pozeráme možno ako na zaostalých. Žili v súlade s prírodou, boli veľmi šikovní, vedeli si vyrobiť veci doslova z ničoho, ušiť a obliecť sa, aby nezamrzli,“ priblížil.