Tamara má talent na pohľadanie: Doma pri telke vyrába úchvatné vecičky pre ženy! FOTO

• Kedy ste v sebe objavili takýto talent? Ako to celé začalo?

Začiatky siahajú do môjho detstva. Už keď som sa dozvedela, že ma mamka prihlásila do základnej umeleckej školy u nás v Spišskej Belej, nemohla som sa toho dočkať. Vychodila som oba stupne, ale na strednú umeleckú som nešla, najmä z pragmatických dôvodov. Bol to gympel a musím priznať, že neľutujem. V tom čase som začala akosi prirodzene s maľbou mandál, ktoré prinášali mojej duši pokoj. Najprv to bol výkres a neskôr som maľovala aj zopár drevených bubnov pre kamaráta, ktorý rozbiehal vlastnú firmu.

• Čo bolo ďalej?

Nasledovalo prírodné tetovanie hennou po letných festivaloch po dobu asi desiatich rokov. Začala som sa stotožňovať s dekoratívnym umením a oslovila ma maľba na sklo. Tej som sa venovala taktiež približne desať rokov, vo voľnom čase a popri štúdiu na vysokej škole. Nikdy mi nenapadlo, že by som vyrábala bižutériu, ktorú som tak veľmi milovala a milujem dodnes. Počiatky jej tvorby súviseli s tým, čo vám život prinesie. Po skončení výšky bol problém s nájdením práce. A tak som začala podnikať. Krátko po tom sa mi naskytla práca v mojom okolí a v obore. A tak sa akosi prirodzene z výroby bižu stal môj part-time job.

• Ako ste napokon skončili pri výrobe bižutérie?

S jej výrobou som nemala žiadne skúsenosti. Mojim smerodajcom sa stala mamka, ktorá v mojich začiatkoch vedela vytvoriť krásny textilný šperk, najmä náhrdelníky, na ktoré som sa ja nechytala. Talent som podedila po nej. Stal sa zo mňa samouk, nakúpila som si rôzne knihy a  narazila na techniku prámikovania. Najprv som používala rôzne textilné šnúry, najmä PES, ktorá je podobná šnúrkam do topánok. Neskôr to bola saténová šnúrka a časom som objavila sutašku. Za tri a pol roka som sa sama vypracovala od „korálky“ na techniku soutaché, ktorú som si prispôsobila v rámci mojich šijacích schopností a fantázie. Sutaškový šperk robím približne rok a pol.

• Čiže ste do toho vhupli bez vzdelania v umeleckej oblasti a len ste si „odskočili“ z iného odboru…

Mám ukončený druhý stupeň základnej umeleckej školy, ale vyštudovala som históriu. Čo sa umenia týka, som samouk, pričom som fušovala do rôznych smerov v rámci možností, finančných aj časových.

• Venujete sa teda výrobe hand-made výrobkov. Čo konkrétne si vo vašom prípade môžeme pod pojmom hand-made predstaviť? Čo všetko vyrábate?

V poslednom období sa venujem predovšetkým tvorbe bižutérie a z mojej dielne vychádzajú už takmer rok len náušnice. Okrem bižu som sa venovala maľbe na sklo, výrobe Tiffany lámp a bižu zo skla, tetovaniu hennou… So štrikovaním zimných doplnkov mi pomáha moja mamina, ja ich len dozdobujem rôznymi kožušinkami a inými detailíkmi.

• Ako dlho sa hand-made tvorbe venujete?

Aktívne približne tri a pol roka.

• Spomínate si na svoj úplne prvý výrobok? Čo to bolo?

V prípade bižutérie to boli sklenené sety z brúseného skla, ručne domaľované, prípadne zdobené sušenými kvetmi scínovanými medzi dvoma sklami. Takto som sa učila zvládnuť techniku brúsenia skla, čo bola predpríprava k lampám. Až neskôr som sa pustila do textilného šperku.

• A čo prvý predaný výrobok? Aký to bol pocit, keď ste zistili, že tým, čo vás baví, si viete aj zarobiť?

Musím sa priznať, že na prvý predaný výrobok si už presne nespomínam. Pocit je však vždy rovnaký – najmä ak vidím, že sa človek, ktorý si môj výrobok kúpi, skutočne potešil, že sa spolu „našli“. Je to fantastické. Peniažky samozrejme potešia a motivujú.

• Dnes vyrába bižutériu, šperky a pod. množstvo ľudí, dá sa v takejto silnej konkurencii vôbec presadiť?

Konkurencia je ozaj veľká a silná, mňa to však motivuje a viem, že mám čo ponúknuť. Rovnako viem, že sa mám ešte veľa čo učiť. Moja tvorba si našla okruh ľudí, ktorí majú o ňu záujem. Rovnako aj ľudí, ktorým sa páči, ale nevedia si takýto farebný či veľkostný úlet na sebe predstaviť. Samozrejme, že by som sa chcela presadiť, ale dávam tomu voľnosť a slobodu. Pre mňa je to najmä artoterapia, a ak sa to ľuďom páči, o to viac ma to teší.

• Je ťažké preraziť na slovenskom trhu?

Ľahké to nie je. Ja však idem na to pozvoľna a to z viacerých dôvodov.

• Je teda výroba šperkov pre vás len koníčkom alebo prácou?

Je to pre mňa práca na polovičný úväzok a koníček zároveň.

• Mohli by sme za výrobou bižutérie a ďalších výrobkov vo vašom prípade hovoriť o tvrdej práci alebo o talente? Ako dlho vám napríklad trvá vyrobiť originálne náušnice?

Vyrobiť jedny náušnice trvá tak dve, až štyri hodinky čistého času. Pre mňa to nie je tvrdá práca, baví ma to a robím to s potešením. To znamená, že odpoveďou je v mojom prípade talent. Ide to samo.

• Takáto tvorba je naozaj piplačka a mala by sa oceniť. Sú ľudia, z vašej skúsenosti, ochotní priplatiť si za ručnú výrobu alebo radšej idú do stánku s lacnou bižutériou a nakúpia tam?

Keď je to láska na prvý pohľad, človek zavše na cenu nepozerá, iba ak ho jednoducho neodstaví. Ja sa snažím nájsť primeranú mieru. Sama viem, že niekedy vás rozpočet skrátka nepustí a existujú rôzne varianty.

• Kde tvoríte a kde sa dajú vaše dielka zohnať?

Tvorím doma, večer pri telke alebo pri počúvaní hudby. Predávam najmä cez internet. Ak som doma na Slovensku a je po ruke nejaký trh, tak sa snažím tam byť. Posledne som bola na Ľubovnianskom jarmoku. Nie je problém ma osloviť aj cez moju facebookovskú stránku. Takto si ma našlo viacero klientov, medzi inými aj Marcelka Vilhanová z Radošinského naivného divadla, známa aj ako speváčka z kapely Sto múch.

• Čo vás pri tvorbe inšpiruje?

Čerpám z prírody – predovšetkým čo sa týka farebnosti. Tá vie hrať najkrajšími a najprirodze­nejšími farebnými kombináciami. Ďalej sú to rôzne kultúry Mezoameriky, Afriky, Ázie a Európy. Ako vyštudovanej historičke so záľubou v umení, sa mi niektoré motívy jednoducho vryli do pamäti a sú akýmsi prirodzeným podkladom mojej tvorby. A azda najhlavnejším základom pre mňa zostáva mandala – asi ma v detstve uhranul kaleidoskop.

• Robíte aj na objednávku? Stretli ste sa už s nejakou kurióznou požiadavkou?

Áno, robím aj na objednávku. Zatiaľ však žiadna kuriozita nepadla.

• Našli by sme na všetkých vašich príbuzných nežného pohlavia, či priateľkách, vaše výrobky? Zvyknete nimi obdarúvať svoje okolie?

Na všetkých nie, ale áno, obdarúvam baby môjho „klanu“, najmä moju švagrinku, ak sa jej niečo zapáči a rovnako kamarátky. Mnohé z nich ma aj podporujú a nakupujú u mňa. Boli mojou prvou oporou a mnohé mi stáli za modelky.

• A čo páni? Myslíte vo svojej tvorbe aj na nich alebo ide o čisto ženské záležitosti?

Toto mi bolo už neraz od opačného pohlavia vytknuté a tak som spravila pár kúskov aj pre mužov. Rozpredali sa ozaj rýchlo. Musím sa však priznať, že čo sa týka pánov, človek tam musí byť minimálne farebne strohejší a to je to, čo mňa až tak nebaví. Ale ak prídu s konkrétnou požiadavkou, nie je problém spraviť niečo aj pre nich.

• Máte vlastný kúsok, ktorý je pre vás taký vzácny, že ste si povedali, že ho nikdy nepredáte?

Samozrejme a niekoľko. Človek do toho dáva svoju dušu, malý kúsok seba a s niektorými je ťažko sa rozlúčiť. A tak sa aj poteším, že si dlho hľadajú majiteľa. Ale všetky sú na predaj, je to moja práca.

• Mnoho ľudí pri takejto práci zvykne relaxovať po bežnom pracovnom dni. Ako je to vo vašom prípade? Ako si vy oddýchnete od práce na výrobe bižutérie?

Mávam obdobia, keď sa od toho neviem odtrhnúť a myslím len na ďalšie a ďalšie varianty a vravím si, že mám málo času. Po takomto tvorivom období si ale telo a duša sama vypýta kľud a vtedy sa venujem iným veciam, najmä turistike, bicyklovaniu, plávaniu a cestovaniu. Rovnako je pre mňa oddychom od tvorby aj iná, nová práca. Posledný rok som pracovala v zahraničí ako opatrovateľka, a bižu som vyrábala vo voľnom čase, takže vtedy som to mala ako relax. Keď nemám dlhodobejšie čas ani chuť tvoriť, vráti sa mi to ako bumerang a plná nových síl a nápadov sa vrhnem do novej kolekcie.

• Prezraďte na záver, je niečo, o čom snívate?

Mojím snom, čo sa týka tejto práce, je mať zopár zamestnancov a spolu tvoriť.

foto: archív Tamary Bonkovej