Teplý Janov vymenil za studený Poprad: Talian našiel domov pod Tatrami a do tohto sa zamiloval!

Ako dlho sa venujete fotografovaniu?

Fotiť som začal ako trinásťročný, čiže už je to viac ako tridsať rokov. Najskôr som fotil len rodinu a kamarátov, ale myslím si, že kto má možnosť robiť niečo pre spoločnosť a je jedno akým spôsobom, mal by to robiť. Ja som si vybral fotografovanie.

Prečo práve to? Čo vás na fotografovaní najviac fascinuje?

Dnes fotografuje veľmi veľa ľudí. Fotka vie veľa povedať, vysvetliť a viac ostáva v pamäti ako slovo, alebo napr. ako video. Fotografia je to, čo tu ostane aj v budúcnosti, navždy, aby sa nezabudlo.

Ste samouk alebo máte za sebou nejaké školy?

Fotiť som sa naučil sám. Absolvoval som niekoľko workshopov, ale myslím si, že fotografovanie nie je o technike, ale o vás, o tom, čo môžete a viete fotografiou povedať.

Vaším doposiaľ najväčším fotografickým projektom bolo fotenie hasičov. Prečo ste si vybrali práve ich? Máte k nim nejaký špeciálny vzťah?

Trochu poznám ich prácu. Ešte v Taliansku som pracoval ako dobrovoľný záchranár a keď som pracoval v Californii ako právnik, tak som tam rok pôsobil ako dobrovoľný hasič. Takže, keď som sa dostal na Slovensko, chcel som robiť niečo s hasičmi. A tak došlo na fotografovanie.

Išlo len o popradských hasičov alebo sú hrdinami vašich fotografií aj hasiči z iných kútov Slovenska?

Fotil som hasičov na celom Slovensku, takmer vo všetkých krajoch, ale najmä v Bratislave a v Poprade. Práca s popradskými hasičmi bola pre mňa veľmi pozitívna, najmä na začiatku. Bol som s nimi na mnohých zásahoch. Niekedy som na stanici i prespával.

Ako vás hasiči prijali medzi seba? Predsa len civil pri zásahoch…

Bolo to veľmi príjemné prijatie. Napríklad hasiči v Liptovskom Mikuláši dokonca pre mňa uvarili halušky. Určite to pre nich bolo niečo nové. Niekto z vonku ich sleduje a fotografuje ich. Ale hneď pochopili, že ja som to robil s nimi, nie proti nim.

Prácu dobrovoľného hasiča ste mali odskúšanú na vlastnej koži. Pri výjazdoch so slovenskými hasičmi ste tak zrejme strach nepociťovali…

Na prvom mieste je vždy bezpečnosť, a to ako pre hasičov, tak i pre iných, ktorí s nimi robia. V takejto práci vždy prichádza rešpekt. Je to ťažká a náročná práca. Nielen kvôli počasiu vonku, ale i pre rôzne situácie, v ktorých sú zranení či mŕtvi ľudia. Ale vy stále cítite, že ste tu pre to, aby ste pomohli. A to vás stále núti pokračovať.

V zahraničí ste boli priamym účastníkom pri zásahoch ako dobrovoľný hasič. Tu zásahy zachytávate fotoaparátom. Na ktorej strane ste radšej?

Keď stojíte za fotoaparátom, máte niekedy chuť pripojiť sa k hasičom a pomáhať. Avšak veľakrát je pomocou aj práve to dokumentovanie niečej práce, jej propagácia. Ukázať, čo dobré ľudia robia, aká je ich práca dôležitá.

Kde všade a ako dlho tieto fotografie vznikali?

Na stanici, na výjazdoch, na cvičeniach. Mal som možnosť ich vidieť pri všetkom, spoznať ich a som na to veľmi hrdý. Takto som ich pri práci sledoval tri roky.

Vaše fotografie sú veľmi silné. Videli ste, ako ľuďom zhorelo všetko, čo mali, videli ste i smrť. Ako ste to prežívali?

Je ťažké spracovať všetky tie emócie, keď to vidíte. Ale myslím si, že práve fotografia má kapacitu povedať a ukázať všetko, čo sa stalo, čo sa môže stať a ako sa ľuďom môže dostať pomoci.

Na fotkách ste zachytili i dobrovoľných hasičov…

Dobrovoľných hasičov je na Slovensku okolo osemdesiat tisíc. Jednou z aktivít, ktoré robia, sú súťaže. Bol som i na súťaži, kde bolo osemdesiat tímov a veľmi sa mi páčilo, ako všetci spolupracovali, ako sa rešpektovali, ako si pomáhali.

Záslužnú prácu hasičov ste sa rozhodli ukázať svetu vo forme knihy. Čo bolo impulzom k jej vydaniu?

To hlavné, čo ma zaujímalo, bolo vidieť, ako ľudia pracujú, čo robia. Poznal som hodnotu hasičov. Preto som chcel propagovať ich prácu za svoje vlastné peniaze. A tak vznikla táto myšlienka.

Vy ste však vydali už dve knihy. Druhá sa od tej prvej „hasičskej“ líši skutočne diametrálne. Ako vznikla myšlienka vydať knihu fotografií zachytávajúcich slovenský folklór, konkrétne folklórne slávnosti vo Východnej?

Festivalu vo Východnej som sa zúčastňoval ako divák a veľmi ma očarila vášeň pre tanec. Od detí až po dospelých. Takže som to fotil s radosťou.

O čom bude ďalšia publikácia?

Takisto o ľuďoch. (úsmev)

Čiže stále milujete zachytávať slovenských ľudí, ich prácu a záľuby?

Stále. Ja som na Slovensku už viac ako desať rokov, cítim sa tu ako doma a rád sa integrujem v komunite.

Čo vás viedlo k tomu vymeniť teplé Taliansko za studený Poprad?

Tento región je skutočne krásny a Slováci sú podobní Talianom. Sú takisto temperamentní. A cítim sa tu naozaj dobre.

Čo vás sem ale priviedlo?

Práca. Postavili sme tu výrobnú firmu. Za posledných desať, dvadsať rokov prišlo na Slovensko veľa firiem a myslím, že mu pomohli v raste a v integrácii v Európe. Čiže aj ja som prišiel preto.

Vediete tu úspešnú firmu. Bolo pre vás ťažké ako cudzincovi presadiť sa u nás?

Myslím, že podmienky na rozbeh firmy tu boli dobré, hlavne spolupráca s ľuďmi. Aj ekonomická situácia sa zlepšila. A dá sa povedať, že Slovensko je srdce Európy, minimálne tej východnej. Takže sú tu veľmi dobré podmienky pre rast.

Takže ste odhodlaný ostať na Slovensku alebo vás to ťahá späť do rodného Talianska?

Pochádzam z Janova, ale moje srdce je už tu. Aj manželku mám Slovensku z Liptova. Chýba mi more, ale už som sa zamiloval do slovenských hôr. A do Talianska chodím často pracovne.

Ešte na záver prezraďte, ktoré tri miesta máte u nás najradšej…

Vo Vysokých Tatrách chodím najradšej na Hrebienok. Veľmi sa mi páči okolie Liptovského Jána a mám veľmi rád Jasnú.