Unikátne spomienky osobnosti revolúce v Poprade: Spoveď Evy Kulovej o udalostiach spred 25 rokov!

• Kto sa v Poprade v rámci revolúcie angažoval?

Na začiatku nás bolo sedem. Peter Iždinský, Ján Rybák, Zdeněk Urban, Pavol Strážay, Renáta Paľová, vtedy Liptáková, Iva Mullerová a ja. Neskôr sa k nám pridal Michal Trembáč, ktorého som oslovila ako autoritu i pre súdruhov. Postupne sa k nám pridávali i ďalší, množstvo študentov, ale i veľa tých, ktorí mali schopnosti chameleónov.

• Ako ste sa vlastne dali dokopy? Ako to u nás celé začalo?

17.novembra v noci mi zazvonil telefón. Bol to môj syn, ktorý v tom čase študoval prvý rok na vysokej škole v Prahe. Počula som ho do telefónu kričať „Mami, je to strašné, zapni si Slobodnú Európu“. A položil. Počula som v pozadí nejaké divné zvuky. Chcela som hneď volať späť, ale na pošte mi povedali, že Prahu neprepájajú. Už to bolo stopnuté. V sobotu ráno som posielala telegram, v ktorom som ho prosila, aby mi dal nejakým spôsobom vedieť, že je v poriadku. Ozval sa mi až v pondelok večer s tým, že v utorok príde do Popradu. Ešte v Prahe dostal odporúčanie, aby sa vo svojom meste, kde študoval, skontaktoval s nejakou autoritou zo svojej školy. Nič nemal organizovať, len osobe, ktorú si vybral, mal povedať, čo zažil. Keď sa môj syn s vybranou osobou stretol, po pár minútach rozhovoru mu daný súdruh povedal, že si nikdy nemyslel, že ho tak rýchlo ovplyvnia imperialistické živly. A keď bol môj syn vo dverách, tak súdruh ešte dodal, že od dnešného rána má povinnosť hlásiť každú návštevu vysokoškoláka ŠTB. Pribehol k mne do kancelárie vo Vagónke. Syn sa so mnou, s babičkou a so svojou sestrou odmietol stretnúť doma, tak sme zorganizovali stretnutie u mojej priateľky. Na chvíľu. Večer mu odchádzal rýchlik späť do Prahy. V stredu, hneď ako som prišla do práce, prišiel za mnou vrátnik a ospravedlňoval sa mi, dostal príkazom prezrieť mi kabelku. V 1990 som vo Vagónke dostala výpoveď. Samozrejme, oficiálnym dôvodom bolo zrušenie pracovného miesta, na ktoré potom o dva mesiace nastúpil súdruh, ktorý mi doručoval výpoveď. Ale to je už iný príbeh.

• Ako pokračoval ten v novembri 89?

To bolo v stredu. Vo štvrtok som zažila pokus o domovú prehliadku, ktorá sa nekonala, lebo nemali povolenie. Začala som obtelefonovávať ľudí, ktorých som si ja alebo moja mama pamätali z roku 1968. Zavolala som asi dvesto ľuďom, ale každý sa bál ísť do ulíc. V sobotu mala moja dcéra stužkovú, ktorú celú preplakala, lebo sme sa báli, čo bude so synom. Mala som prípitok a keď som končila, položila som otázku, či si dnes budeme pripíjať. Tí pozornejší študenti položili plné čaše. Nikto, okrem jedného páru rodičov so mnou nechcel sedieť pri stole.

• Ako ste sa ďalej angažovali?

Po stužkovej mi volala dcéra, že časť spolužiakov by namiesto dozvukov chcela prísť k nám, pozrieť si kazetu z Prahy zo 17.novembra, ktorú mi, spolu s rôznymi materiálmi, kde nechýbali výstrižky zo zákonov s dôležitými upozorneniami, pred odchodom späť do Prahy dal u nás ukryť môj syn. To mi dodalo silu a povedala som si, že aj keď sa mi doteraz nikoho nepodarilo zaktivizovať, začnem s týmito mladými ľuďmi. Do toho mi volal Peter Iždinský a spýtal sa ma, či ideme na námestie. No a tam sme sa spoznali s tými ďalšími spomínanými osobnosťami popradskej revolúcie. Predstavitelia mesta boli ochotní viesť s nami dialóg, už to mali príkazom od vyšších orgánov KSS. Bola som odvážnejšia, už som vedela, že sa to nezastaví. Znova začalo hľadanie najbližších telefónov (mobily vtedy ešte neboli) a oslovovanie známych.

• Ako si vy osobne spomínate priamo na 17.november?

Vtedy som si uvedomila svoju bezmocnosť, že neviem ochrániť svoje dieťa. Ešte i teraz mám zimomriavky, keď si na to spomeniem. Na pocity, keď ma vo Vagónke môj niekdajší vedúci upozornil, aby som si z Prahy zobrala syna, lebo dozbrojujú milície a idú do nich strieľať. Tých desať dní od 17. do generálneho štrajku u nás, mi bolo úplne jedno, či ma zavrú a čo so mnou bude. Vôbec som nemyslela na to, že nemám len jedno dieťa. Dcéra plakala, kade chodila. Jediný, kto ma podporoval, bola moja mama, ktorá zažila niekoľko prevratov a vždy som si ju vážila pre jej rovnosť, pre jej charakter.

• Aký to bol pre vás zážitok? Aké boli vaše pocity?

Tá bezmocnosť ma naštartovala. A po synovej návšteve som už vedela, že niečo musím robiť. Prvotný strach veľmi rýchlo prešiel, pretože sa všetko zomlelo tak rýchlo. Na štadióne, kde sme organizovali generálny štrajk však prišla ďalšia etapa strachu. Už nie z toho, že nás môžu zavrieť, ale z toho, že by sa niekomu mohlo niečo stať. Prišli tisíce ľudí a my sme to nemali organizované, neboli tam zdravotníci, nič.

• Čo nasledovalo potom?

Ten míting to všetko odštartoval a už sa to rozbehlo. Pridelili nám priestor v Osvetovom kultúrnom stredisku vo Výkriku, kde sme založili VPN. Odtiaľ sme absolvovali neskutočne hektické obdobie. Bola to jedna akcia za druhou, ľudia chceli riešiť všetko naraz. Absolvovali sme stovky mítingov po okrese. Cez Vianoce sme organizovali zbierky pre Rumunsko, ktoré bolo po veľkom zemetrasení. Obrovským dielom nepretržitej práce a pomoci prispeli aj vysokoškoláci z Popradu a zo Svitu.

• Koľko ste v tom čase mali rokov?

48. Pre mňa je však vek len číslo.

• Angažovali ste sa po revolúcii ešte v politike?

V roku 1990 som kandidovala v komunálnych voľbách. Skončila som pod čiarou, po odstúpení niektorého z poslancov som sa dostala do mestského zastupiteľstva, kde som však dlho nevydržala. Podrobnosti si nepamätám, pretože pre mňa to nebolo ničím významné obdobie. Celé sa mi to protivilo. Mestské zastupiteľstvo už vtedy bolo prerastené „prevracačmi“ kabátov a kariéristov. Ľudia chodili nepripravení. Potom začali obrovské privatizácie, dražby, v ktorých sa nikto z nezaintereso­vaných nemohol orientovať.

• Ako sa vám teda zmenil život? Dostali ste výpoveď, čo ste robili ďalej?

Život sa mi zmenil veľmi. Výpoveď som vôbec nemala problém stráviť. Dokonca som ju prijala s humorom, lebo verím v spravodlivosť a v to, že každému sa raz všetko vráti. A o pár dní som im už paradoxne bola vďačná za to, že to urobili. Pretože som sa naštartovala, vybavila živnosť a povedala si, že budem robiť to, čo viem a budem sa živiť sama. Potom v 1996 som mala možnosť odísť do predčasného dôchodku. Vtedy som už začala koketovať s myšlienkou, že pôjdem do sveta. Tak som odišla do zahraničia, kde som videla toľko sveta, koľko by som nevidela za celý život. Predtým ma súdruhovia nepustili ani do Juhoslávie. Pôvodne som išla na pol roka na turistické víza, využila som však prvú možnosť zlegalizovania pobytu a ostala som trinásť rokov. Keď som chcela vidieť vnúčatá a deti častejšie, vrátila som sa .

• Trinásť rokov je dlhý čas. Nastali podľa vás v Poprade zmeny k lepšiemu alebo k horšiemu?

Čo sa týka urbanistiky, architektúry, zelene, tak určite k horšiemu. Čo sa týka záujmu občanov o veci verejné, to nie je jednoduché posúdiť, pretože predtým bol záujem škodlivá vec a ľudia sa zo dňa na deň neprerobia, takže to nehodnotím. Čo ma najviac začalo urážať je, že nielen tí, ktorí sú pri moci, ako víťazi vo voľbách, ale i všetci ich prisluhovači, robia z ľudí hlupákov.

• Ako vnímate Poprad teraz?

V Amerike som videla, že nie sú potrebné žiadne megalomanské projekty. Čo by tam dali za históriu, akú máme my. Dobré je, keď si mestá uchovávajú svoj kolorit. Druhá vec, ktorú som si s odstupom času po návrate uvedomila, že sídlisko Juh, nech už stojí akokoľvek dlho a stále sa rozširuje, nekorešponduje so starým mestom. Nečudujem sa . Tí ľudia nemôžu mať taký istý vzťah k mestu, ako v tých starých častiach – Spišská Sobota, Matejovce, Veľká, centrum. Ale páči sa mi, že ešte stále sú ľudia, ktorí pre zachovanie koloritu mesta chcú niečo urobiť. Takže mne veľmi pomohol odstup, pretože som to videla predtým a vidím to teraz. Netreba vymýšľať koleso, pretože je dávno vymyslené a ničiť to, čo dobre urobili naši predkovia.

• Čo napríklad, podľa vás, dobre fungovalo a zaniklo?

V prvom rade kino. Bol to veľký boj a napriek tomu si to pán Danko presadil. Ale nech bude ktorákoľvek generácia robiť čokoľvek, tak vždy bude nejaká komunita ľudí, ktorých bude baviť to a nie iné a vždy to bude rozdielne. No a v druhom rade Reduta. Pamätám si, keď bola plne funkčná a prinášala mestu nielen peniaze, ale i veľa možností pre kultúrne aktivity a podujatia, takže opäť nebolo nič treba vymýšľať, len sa vrátiť do niektorého z archívov. Preto si myslím, že pokiaľ páni na radnici, nech je tam ktokoľvek, nemajú argumenty pre výhody zmien, nech ich nerobia. Samozrejme tie argumenty sú povinní predkladať obyvateľom mesta.

foto: ilustračné