Univerzálna odpoveď na otázku súčasnej vlny imigrácie? Neexistuje, každý musí hľadať odpovede sám

V stredu večer mali Popradčania v kine Tatran možnosť diskutovať aj na tému imigrácie so známym novinárom Štefanom Hríbom a režísérom Máriom Homolkom. Na otázky, ako sa správať k imigrantom, či majú miesto v Európe, na Slovensku, a prečo vlastne prichádzajú, neexistuje jednoduchá a už asi vôbec nie správna odpoveď.

Imigrantov môžeme považovať za ekonomických, môžeme ich brať ako tých, ktorí utekajú pred vojnou, ale môžu to byť aj budúci aktívni bojovníci Islamského štátu alebo tetroristi. Aj keď sa mnohí z utečencov hlásia k úteku zo Sýrie, veľakrát sa stáva, že to nie je pravda, a pochádzajú z iných krajín, kde vojna nezúri. Obyčajní ľudia zo Sýrie zrejme veľa možností vo svojej krajine nemajú a končia v utečeneckých táboroch. V krajine, kde medzi sebou bojuje viacero znepriatelených strán, sú najslabším článkom a možno ani nevedia na čiu stranu sa postaviť. To sa nezmení, pokiaľ jasný postoj nezaujmú najväčšie mocnosti, ktoré tak radi robia poriadok v iných konfliktných zónach.

Aj Slováci sú rozdelení v názoroch na to, ako sa k imigrantom správať. Prečo prichádzajú do Európy, prečo nevyhľadávajú krajiny, ktoré sú bližšie, prečo by im mal štát platiť viac, ako našim dôchodcom? Každý z nás si musí odpovedať sám. Nie je to tak, že nám niekto odpoveď dá. „Ja nemám odpovede pre iných, mám odpovede sám pre seba. A tá odpoveď pre mňa je, že tak, ako nám bolo pomáhané, keď sme žili v komunizme a keď naši ľudia emigrovali a iné krajiny im v tej núdzi pomohli, tak si myslím, že je našou elementárnou povinnosťou snažiť sa pomôcť potiaľ, pokiaľ vládzeme. Nie nejak nadmieru svojich síl. Ale potiaľ, pokiaľ vládzeme, je našou povinnosťou pomôcť ľuďom, ktorí idú pešo cez pol kontinentu na to, aby našli lepší život,“ myslí si Štefan Hríb.

Minulý týždeň sa v Bratislave konal Národný pochod za život, ktorého sa zúčastnilo možno viac ako 70 000 ľudí. Títo ľudia pripomínali, že človek má právo na život od počatia až po prirodzenú smrť. Na druhej strane sú tisíce komentov a názorov Slovákov na sociálnych sieťach, ktoré posielajú súčasných imigrantov – mužov, ženy aj deti – do plynu. Je naša spoločnosť až tak polarizovaná? Sme tak odlišní od poplulácie západných krajín? Uvedomujeme si viac riziko islamizácie starého kontinentu, alebo je to daň za našu minulosť? Štefan Hríb si myslí, že je to tým, že sme vinou komunizmu a pred tým Slovenského štátu žili v uzavretej spoločnosti a nie sme zvyknutí na iných ľudí, na iné kultúry a nie sme zvyknutí žiť spolu v jednom spoločnom meste alebo v jednej krajine. „Nie je to naša chyba, podľa mňa. Je to dané vývojom a tým pádom máme prehnaný a neopodstatnený strach zo všetkého, čo je iné, nové, novej kultúry, iného náboženstva. Máme pocit, že nám to uberie z našej kultúry, z nášho náboženstva a z našej životnej úrovne,“ povedal známy novinár.

Slováci sú mladým a malým národom. Strach zo zašliapnutia islamskou nohou je pre nás možno prirodzený. Bojíme sa, že Arabi v Európe sa rýchlo rozmnožia a miesto kostolov budeme mať na Slovensku mešity. Je na mieste takýto strach? „Ja si myslím, že to nie je pravda, ale musíme si tým prejsť. Musíme sa naučiť, že nežijeme na svete sami a že osudy okolitých štátov, krajín, civilizáciií sa nás priamo týkajú. Teraz sa to bolestne učíme, ale nemyslm, že sme hodní nejakého odsúdenia za to, že to zatiaľ nevieme. Ale myslím, že musíme vyvinúť nejaké úsilie, my médiá a ľudia, ktorí majú vplyv, aby sa tu nešírili bludy a nejaký neopodstatnený strach, ale aby sa tu šírila nejaká elementárna ľudskosť. Je to podľa mňa naša povinnosť,“ dodal Štefan Hríb.

Rezignuje Európa na svoje hodnoty? Je nám jedno, ako sa bude v budúcnosti nakladať s našim kultúrnym dedictvom? Dokážu sa Arabi prispôsobiť nášmu spôsobu života, alebo sa budeme musieť prispôsobovať my im? Ak v niektorých arabských krajinách je kresťanstvo zakázané, nemali by sme sa rovnako správať aj my k Islamu? A čo naše ženy, budú si o pár rokov povinne obliekať burky? Otázok majú Slováci ešte oveľa viac. Odpovede na ne budú ale poznať až naše vnúčatá a pravnúčatá…