Vianoce začínajú narodením Spasiteľa a pokračujú smrťou Štefana. Prečo je to tak?
Niekedy sa pýtame, prečo sa v cirkvi v tak tesnej blízkosti narodenia Ježiša Krista pripomína i mučenícka smrť diakona Štefana v 2. sviatok vianočný.
Prečo počas sviatkov pokoja a radosti dať zaznieť tónom i celkom opačným? Prečo otvárať tému bolesti a smrti? Odpovedí môže byť viacero. Napríklad, že narodenie i smrť jednoducho patrí k sebe. Odpoveď môže znieť ale i tak, že je to len súhra okolností alebo že je tu spoločná nosná téma, v ktorej sa narodenie nášho Spasiteľa a mučeníctvo Štefanovo spolu stretávajú.
Keď je niekde otvorené, je možno vstúpiť, je možné nahliadnuť dovnútra. Vianoce sú akýmsi dňom otvorených dverí do neba. To, čo obvykle prístupné nie je, otvára sa návštevníkom, zvedavým alebo len proste zvedavým očiam. Záujemci môžu bez problémov vstúpiť, kam by sa inak nedostali. Áno, práve to sú Vianoce. Zjavujú predsa niečo zásadné o tom, ktorý je v nebesiach, o nebeskom Kráľovi, o Bohu. Anjelské zbory spievajú vianočné „Sláva na výsostiach Bohu.‟ Podobne Štefan vidí Božiu slávu a vidí nebesá otvorené. Prežíva podobne výnimočný okamih, akým sú vianočné sviatky. Prežíva Božiu otvorenosť, prístupnosť a prítomnosť, a to v situácii, ktorá je tak nevianočná. Vie o tejto Božej blízkosti v čase prenasledovania, ohrozenia a nakoniec i vo chvíli smrti. To je nádej pre všetkých, ktorí prežívajú niečo podobné ako Štefan bez ohľadu na sviatočné dni. Ktorí sviatky, nesviatky trpia prenasledovaním pre vieru, musia znášať násilie, utrpeli stratu kvôli úmrtiu niekoho blízkeho alebo sami sú na pokraji smrti.
Prajem nám všetkým, aby sme prežili počas týchto Vianoc Božiu blízkosť tak, ako ju prežil mučeník Štefan.
Jozef Vereščak, farár zboru Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v Poprade – Veľkej