Východniarka Jana si ako operná diva podmanila Európu: Aha, čo jej zo Slovenska najviac chýba

Zdroj: Dnes24.sk

Pochádza z malej dedinky Tvarožná pri Kežmarku, ale vo svete sa nestratí. Operná speváčka Janka Kurucová sa pravidelne vracia do svojej domoviny, tento krát aj pracovne. V Štátnej filharmónii Košice ju budete môcť vidieť a hlavne počuť v plnej kráse už 11.5.2017.
A popri momentálnom mesačnom pôsobení v Japonsku si našla čas aj na rozhovor pre našu sieť Dnes24.sk.

Kedy ste začali spievať a zistili ste, že máte zlato v hrdle?

Spievanie som dostala, tak povediac, do vienka. Síce sa z mojej rodiny nikto nevenoval spevu profesionálne, ale všetci sme už od nepamäti doma veľa spievali. Hlavne môj otec je veľkým spevákom rodiny, má silný hlas, tak som to zdedila určite po ňom. Na programe boli hlavne ľudovky a popové piesne. Veľkú rolu hral však aj kostol, kde som už ako malé dievča spievala v zbore a ako 11-ročná začala sprevádzať aj sväté omše na organe.

Rozhodovali ste sa medzi viacerými žánrami, alebo bola opera jasnou voľbou?

Ja som šla na Konzervatórium J. L. Bellu do Banskej Bystrice študovať najprv cirkevnú hudbu, a vtedy som ešte neuvažovala o tom, že chcem byť speváčkou. Skôr ma zaujímala hra na organe a dirigovanie. Až na konzervatóriu, kde som mala vedľajší predmet spev, čo učil operný spevák Šimon Svitok, som priňuchla k opere a odvety som do nej úplný blázon.

Rozhodli ste sa študovať v Rakúsku, prečo?

Nebolo to rozhodnutie, to bola skôr náhoda. V Bratislave na konzervatóriu (kam som po maturite v BB prestúpila) bolo vypísané predspievanie pre dvoch profesorov z univerzity v rakúskom Grazi. Oni ma vzali a ponúkli mi štipendium. To bol vtedy pre mňa jeden z najšťastnejších momentov.

Aj ste v Rakúsku pôsobili, ako dlho?

Na univerzite som študovala 2 roky, lebo sa mi predčasne podarilo urobiť predspievanie v Mníchove do Bavorskej opery, do operného štúdia, takže som moje magisterské štúdium prerušila a skončila ako bakalár. Hádam to ešte niekedy doženieme:-) Čo bolo v Grazi pre mladých spevákov absolútne vynikajúce, že sme popri univerzite uvádzali v menšom divadle celé opery a tak sme sa mohli naučiť, ako ten operný svet vôbec funguje. Od naštudovania role, cez režijne skúšky, veľké skúšky s orchestrom, generálku, premiéru a predstavenia. Bolo to jednoducho fascinujúce a ešte viac ma to utvrdilo v tom, že opera je mojim poslaním.

Pamätáte si na svoju plne prvú postavu a názov predstavenia, ktoré ste absolvovali? Aké boli vaše pocity?

Mojou prvou rolou v Grazi bola Dáma v Čarovnej flaute od Mozarta a Mozart ostal až po dnes mojou najväčšou láskou. Aj prvá časť koncertu v košickej Filharmónii bude venovaná práve Mozartovi. Kde s kolegyňou Veronikou Holbovou ukončíme prvú časť koncertu jedným z najkrajších mozartovych duetov.

Momentálne ste sólistkou Nemeckej opery v Berlíne. Za akých okolností viedli vaše kroky práve sem?

Po angažmá v Mníchove som opäť cez predspievanie dostala ponuku ísť do ensemblu do nemeckého Heidelbergu, blízko Frankfurtu. Tam som mala možnosť rozšíriť hlavne môj mozartovský repertoár a po prvýkrát naštudovať aj rolu Rosiny z Barbiera zo Sevilli. A práve táto rola, a hlavne známa Aria „Una voce poco fa“, ktorú som v Berlíne predspievala, mi priniesla miesto v Ansambli. Tomu je teraz už 8 rokov.

Mávate ešte trému? Ako sa s ňou pasujete pred vystúpením?

Áno trému mávam stále, len sa s ňou viem lepšie popasovať.
Tréma v podstate nie je zlá, lebo ten adrenalín, pod ktorým v takejto situácii stojíme, nám umožňuje siahnuť na veľa energie. Dôležité je len mať to pod kontrolou.
Mne veľmi pomáha, keď už počas naštudovania role a jej následného skúšania na javisku, si stále predstavím, ako sa chcem cítiť a aké radostné a pozitívne to bude počas predstavenia a koncertu, keď príde publikum. Ja som presvedčená o tom, že sa to dá natrénovať. U mňa to funguje.

Aká je vaša najobľúbenejšia postava, predstavenie, v ktorom hráte?

Ako už spomínané, môj repertoár obsahuje hlavne Mozarta, práve tento rok vo februári som v Berlíne debutovala poslednou rolou, ktorá mi z tých známych Mozartových diel ešte chýbala. Bola to Dorabella z Così fan tutte. Milujem spievať Donnu Elviru z opery Don Giovanni, v priebehu 3 rokov som práve túto rolu spievala v 5 rôznych inscenáciách: v Bratislave, Prahe, Stuttgarte, Berlíne a Osle. V posledných sezónach pribúdajú ale aj diela Bel Canta, ako nohavicová postava Rómea od Belliniho: I Capuleti e i Montecchi, alebo postava Elisabetty z opery Mária Stuarda od Donizettiho. Je mi veľkou cťou spievať práve tieto krásne role plné romantiky, ale aj nenávisti a pomsty.

V Berlíne ste sa teda usadili. Stihli ste sa popri spevavých aktivitách aj vydať?

Áno, manžela som spoznala v Berlíne a našťastie to nebolo na opernej pôde. Veľmi som vďačná práve za takýto vynikajúci privátny život, kde môžem nabrať síl, kde môžem byť takou neopernou Jankou. A ešte krajšie je, že k nám prišlo šťastie v podobe našej dvojročnej dcérky.

Ako často sa vraciate do svojej rodnej dedinky na Slovensku?

Pred pár rokmi počas štúdia to bolo veľmi malo, tak dvakrát do roka. Teraz sa vidíme našťastie oveľa viac, či už je to letná dovolenka, oslavy, alebo v období mojich predstavení na Slovensku. Po dlhom čase sa nám teraz konečne podarilo, že sme posledné Vianoce mohli sláviť všetci spolu na východe.

Spomeňte si ešte na svoje detské časy. Ako ste zvykla tráviť voľný čas mimo školy? Venovala ste sa aj športu?

Popri spomínanom hraní na organ v kostole som mala rada v škole hlavne ľahkú atletiku a z toho najviac šprint. Doteraz sedím pred telkou pri významných súťažiach a šprintovú disciplínu si nenechám ujsť. Fascinujeme, ako naše svaly fungujú a dokážu tak zrýchliť. Momentálne šprintujem už len po javisku. Inak mojim veľkým koníčkom bolo ešte šitie, ktoré mi ostalo až doteraz. Veľmi sa vytešujem, keď má moja dcérka oblečené šaty, čo som jej ušila.

Čo slovenské vám najviac chýba v Berlíne?

Tak to je klasika – slovenské špeciality, hlavne bryndzové halušky a k tomu husté kyslé mlieko a lekvárové pirohy. Môj manžel, ktorý je Nemec, sa tiež zamiloval do týchto dobrôt, a za každým, keď prídeme navštíviť moju rodinu, sa pýta, či budú halušky.

Vedeli by ste si predstaviť, že sa raz vrátite na Slovensko a budete pôsobiť vo svojej rodnej krajine?

Doposiaľ som ešte nad tým neuvažovala, zatiaľ sa cítime s manželom a dcérkou vynikajúco v Berlíne, je to veľká metropola, kde sa stretáva veľa národnosti. Ale ja som však veľmi vďačná za to, že ma moje angažmá opakovane privádzajú na Slovensko, do Bystrice aj Bratislavy. A teraz po prvýkrát Košice. Už sa veľmi teším, že spoznám košické publikum.

Je ešte nejaký sen, ktorý by ste si v rámci svojej profesie chceli splniť?

Sú to hlavne role, ktoré mám vysnívané, z ktorých tou najvytúženejšou je Kavalier s ružou od Straussa. Veľmi v to verím, že čoskoro príde. Inak je mojim veľkým snom vykonávať toto povolanie čo najdlhšie s veľkým oduševnením a vďačnosťou.

Vďaka vystúpeniam precestujete množstvo krajín. Vystupovali ste už aj niekde mimo Európy?

Ja milujem cestovanie. To, že mi to moja práca umožňuje, alebo lepšie povedané, priamo vyžaduje, je nádherným bonusom tohto povolania.
Bola som už viackrát v Číne, v Pekingu. To bol ten najväčší kultúrny šok. A práve celý mesiac apríl trávim v Japonsku. Môjho manžela a dcérku som vzala so sebou. Prvý týždeň bola naplánovaná dovolenka a spoznanie hlavne južnej polovice Japonska, a zvyšné týždne skúšam a mám predstavenia Mozartovej Figarovej svadby v Národnom divadle v Tokyu.

Na čo sa môžu diváci v Košiciach tešiť?

Na programe stoja už spomínaný milovaný Mozart, tie najkrajšie árie plné lásky a z nej vzniknutého zúfalstva. Druhá polovica je venovaná Bel CANTU, ako je aj nazvaný náš koncert, čo znamená „Krásny spev“. Sú to diela známych skladateľov ako Bellini a Donizetti.
Viac už prezradiť však nechcem, radšej nech sa prídu ľudia pozrieť sami. Opera a klasická hudba je pre všetkých, stačí iba otvoriť srdcia a uši a ponoriť sa do nej.