Zásada horských nosičov: Ak chceš nosiť, musíš nechať hlavu dole

Na svojich chrbtoch už desaťročia zásobujú všetkým potrebným vysokohorské chaty. Vysokohorské nosenie má na Slovensku dlhú tradíciu. Potvrdzuje to aj fakt, že máme asi posledných horských nosičov v Európe. Títo ľudia nerobia túto tvrdú prácu pre peniaze. Robia ju najmä kvôli spomenutej fascinujúcej tradícii. A je jedno, či ide o ženy alebo mužov.

Hneď na druhý deň si zaobstaral vlastnú

Medzi horských hobby nosičov patrí aj 37-ročný Popradčan Branislav Zurian, rodák z Banskej Bystrice. Pod Tatry ho pred 17 rokmi priviedla práca. V mladosti sa venoval bežeckému lyžovaniu a biatlonu v športových školách a v armádnom stredisku Dukla Banská Bystrica. K noseniu ho priviedol Zdeno Fedor, tunajší známy športovec a pracovník horskej služby. „Zdeno v tom čase trénoval kickboxerov a bol členom dobrovoľnej horskej služby. Raz ma zobral v rámci tréningu na vynášku na Zamkovského chatu. Tak ma to chytilo, že hneď na druhý deň som si zaobstaral vlastnú krošňu."

Slovensko je azda jediné, kde sa na chaty nosí po vlastných

Dohodol som sa s chatárkou Jankou Kalinčíkovou a začal som nosiť na „Zámku,“ povedal o svojich nosičských začiatkoch Braňo Zurian, profesiou policajt. „Tatry som poznal ako mladý športovec, keď sme s klubom chodievali na preteky na Štrbské Pleso. Podrobnejšie som Vysoké Tatry spoznával až ako horský nosič. Až tam som sa dozvedel, že práca horských nosičov, kvôli zásobovaniu vysokohorských chát, sa pravdepodobne okrem Slovenska nevykonáva nikde inde vo svete. Všade inde je to autom, lanovkou alebo vrtuľníkom. V Poprade bývam takmer 20 rokov a veľmi ma mrzí, že množstvo Popradčanov pozná Tatry iba z balkónov svojich domov a bytov,“ hovorí šerpa Zurian.

Skúsenosti zbieral od skúsených šerpov

Prvé cenné rady a dôležité informácie dostával od Jána Vernarčíka, prezývaného „Bafo“, ktorý dodnes pracuje na Zamkovského chate. Naučiť sa správne naložiť, uviazať náklad a bezpečne ho doniesť na miesto, či využiť prírodné „štandy“ (veľké kamene a miesta na oddych nosičov), to všetko pochytil aj od ďalšieho skúseného nosiča Dollyho zo Zamkovského chaty a od Šaňa Gálfyho, ktorý bol nosičom na Rysoch. „Bafo má po šesťdesiatke, ale stále si vie naložiť plný sud piva a vyniesť ho na chatu. Cenné rady mi poskytol aj Edo Lipták „Kuro“. Všetci sú dlhoroční nosiči, víťazi a účastníci mnohých ročníkov Šerpa rely,“ vyzdvihol pomocnú ruku skúsených nosičov.

Nosenie mu prináša relax. Robí to pre svoje potešenie, radosť a hlavne preto, aby „vypol“ po namáhavom dni v práci. Braňo Zurian našiel svoj pokoj v horách: „Niekto sa po robote ventiluje v krčme, niekto doma a ja si urovnám myšlienky v hlave pri športe alebo pri nosení. Medzi pevné pravidlá vysokohorských nosičov patrí aj toto: „Ak chceš nosiť, musíš nechať hlavu dole.“ Nie je možné, že vám bude niekto vyvolávať na mobil a riešiť s vami problémy, či už by to bol niekto z rodiny, kolegovia či známi.“ Každá chata má svojich stálych nosičov a počas letnej sezóny využívajú prevažne brigádnikov z radov vysokoškolákov.

Na chate každý robí všetko

Nosiči medzi sebou nikdy o peniazoch nehovoria. Odmenu si stanovuje každá chata zvlášť, záleží od hmotnosti nákladu a náročnosti trasy vynášky. V období, keď je v chatách menej turistov, prevažne v zime, i keď sú všetky tatranské chaty okrem Rysov otvorené počas celého roka, vystačia si s vynáškou vlastnými silami. Práca na chate je rozdelená do najmenších detailov. Deň sa začína akýmsi rozdelením úloh. Ženy pracujú v kuchyni, pripravujú jedlá, upratujú izby, sociálne zariadenia. Muži idú skoro ráno na vynášku a po návrate na chatu pomáhajú s varením, obsluhou, umývaním riadu a večer, keď turisti zájdu do údolia, berú krošňu a donesú ďalší tovar.

Šport je ich každodennou súčasťou života

K športu a láske k horám a ľuďom žijúcim v horách vedie Braňo Zurian aj svojich dvoch synov. „Obaja chlapci sa venujú bežeckému lyžovaniu. Sú členmi športového klubu v Štrbe, kde ich trénuje bývalá slovenská reprezentantka Ľubomíra Iľanovská-Balážová. Šport im pomôže byť samostatnými v živote. Naučia sa správať v sociálnej skupine, keď pôjdu na sústredenia, budú si vedieť oprať, do hygienických návykov ich nebude treba nútiť a získajú priateľské kontakty v zdravom prostredí. Vždy im prízvukujem, že šport im otvorí dvere do sveta,“ spomenul pozitíva športu v živote mladého človeka muž, ktorý si bez neho nedokáže predstaviť ani jeden deň v živote.

Text+foto: Slavo Petrus