Denník mamičky na materskej: Dve hodiny bez dieťaťa? Prosím, prosím

Parádny čas, minimálne pre Sandru. Navštívili sme opäť raz ten náš popradský akvapark. Za plno peňazí sme strávili dve hodiny v detskom bazéne a išli sme domov. :) Veď kam už len pôjdeme s ročným dieťaťom. Plávať nevie a trepotať nožičkami s plávacím kolesom okolo krku môže aj v malom bazéniku. Ona sa vytešila, my sme si postáli vo vode po pás a pekný deň je za nami. Ale za radosť v jej očkách a únavu, ktorá spôsobila rýchly nástup večerného spánku, to stálo. :)

Prvýkrát bez kočíka a prvýkrát „odložená“ u cudzích

Prvýkrát sme boli na prechádzke po vlastných. Teda, nie my, ale naša princeznička. Veľmi jej to ale po tom hrboľatom štrku pred našou bytovkou, v tučnej kombinéze a ťažkých zimných topánkach, nešlo. Párkrát spadla na riťku, párkrát dopredu a párkrát spustila vresk na celú ulicu a dožadovala sa držania za ručičky. Nakoniec ale všetko dobre dopadlo a celá a zdravá sa vrátila domov. Nabudúce to bude lepšie.

Tak sa nám to konečne podarilo. Prvýkrát, od kedy sa Sandra narodila, sme boli s manželom sami dvaja v kine. Nebolo to síce prvýkrát, čo sme boli niekde bez nej, ale bolo to prvýkrát, čo sme boli v kine a prvýkrát, čo ju nestrážili starí rodičia. Keďže tých z oboch strán máme ďaleko, bambuľu nám postrážila ochotná mužova kolegyňa, ktorej pri „varovaní“ pomáhali jej tri rozkošné dcérky. A napriek tomu, že sme si oddýchli a film si užili, stále som bola ako na ihlách, či je všetko v poriadku, či neplače za maminkou a pod. No, asi som si príliš fandila, vraj ani nezamrnčala. :) Keď sme si ju prišli po viac ako dvoch hodinách vyzdvihnúť, malá slečna ležala v posteli s knižkou v ruke a vyzerala veľmi spokojne. :) Ako doma. Takže obavy boli zbytočné a ja sa už teraz teším na ďalší kultúrny zážitok. Mimochodom, vrelo odporúčame český hudobný film Muzzikanti. Skvelý.

Mama ocikaná, ale čím ďalej, tým pyšnejšia :)

Keď bola Sandruška menšia, veľmi maličká, často sa nám stalo, že sme skončili ocikaní, okakaní, či ogrckaní. Pardon, ak som niekoho pohoršila. Myslím však, že je to pri malých deťoch absolútne normálne a prirodzené. Občas sa i dnes stane, že si pri prebaľovaní „cvrkne“, no dnes som si to namiesto matraca v postieľke, či inej podložky, na ktorej by sa momentálne mohla nachádzať, odniesla ja. Nevadí. :)

Tak, Sandruška má 14 mesiacov. Okrem hava a mačičky už vie napodobniť aj koníka a kravičku. :) Vie ísť odhodiť použitú plienku, aj iné, do koša, poupratovať po sebe (včera mi dokonca zobrala z ruky prachovku a pustila sa do utierania police, pár dní dozadu zase pomáhala manželovi vyberať riad z umývačky – vládala i ťažké hrnce a panvice, nechápem :)), vie pomojkať plyšáky i živého psíka, odniesť a priniesť o čo ju požiadame, pri hraní už premýšľa, čo kde, ako, prečo. Keď sa jej chce spinkať, zamieri do spálne so slovom „búva“ a keď chce papať, vyberie sa do kuchyne a hovorí „ham“. Rozumie všetkému, čo od nej chceme a pekne rozlišuje veci, ktoré pomenúvame. Na požiadanie si sadne a postaví sa. Je to taký malý zázrak, ako sa dieťa každým dňom mení a vyvíja a zo dňa na deň je rozumnejšie a šikovnejšie. Už zajtra bude vedieť zase niečo nové. :)