Dotiahla to až na svetové pódiá: Z organistky v dedinke pri Kežmarku sa stala operná diva!
Dnes už svetoznáma operná speváčka Jana Kurucová začínala ako organistka v kostole v Tvarožnej a dotiahla to až na sólistku opery v Berlíne. Ako si tam zvykla a s akými pocitmi sa vracia do svojho rodiska?
- Janka, kde sa začala vaša kariéra?
Pochádzam z malej dedinky Tvarožná, deväť kilometrov od Kežmarku. Tam som od jedenástich denno-denne hrávala na organe, čiže, by som povedala, že ten kostolík tam je mojim rodným pracoviskom.
- Predsa len od hry na organe je k opernému spevu, zdá sa, až nekonečne ďaleko. Čo bolo ďalej?
Keď prišiel čas, odišla som na konzervatórium študovať cirkevnú hudbu. No a popri tom sme museli mať i vedľajší predmet, ktorým bol spev. Ten vtedy vyučoval mladý operný spevák Štefan Svitok, ktorý ma pomaličky začal ťahať na opernú stranu. A asi po dvoch rokoch som zmenila hlavný odbor.
- Takže opera vás dostala?
Ja som si operu zamilovala na prvé počutie.
- Cesta na svetové operné pódiá však určite nebola ľahká. Ako sa to mladému dievčaťu z Tvarožnej podarilo?
Povedala by som, že dôležité je chcieť. Každodenne na sebe pracovať a hlavne po každom páde znova vstať, lebo tých pádov je v živote veľmi veľa a keď to človek hneď vzdá, tak sa nikam neposunie. Pretože, až vtedy, keď spadne a vstane, uvedomí si, že práve ten pád ho naučil mnohým veciam. Myslím si, že najdôležitejšie je, aby človek robil to, čo má rád, išiel ďalej za svojim cieľom v tempe, aké mu dovolí jeho telo a hlavne aby veril, že bude mať šťastie.
- Bolo aj vo vašom živote veľa pádov?
Bolo. Veľa pádov i veľa sĺz. Ale bolo aj veľa radosti. A najmä dôvery v to, že sa mi to podarí.
- Podarilo sa. Ale prečo práve Nemecko?
V Nemecku majú speváci väčšie možnosti ako u nás, hlavne preto, lebo tam v každom, aspoň trochu väčšom meste, je divadlo. Nie je to obmedzené len na tri, ako u nás. Tam má spevák možnosť ísť do niektorého stredne veľkého divadla, získavať skúsenosti a zdokonaľovať sa.
- Ako to zvládate tak ďaleko od rodiny?
Zo začiatku to bolo ťažké. Ale keď si človek zvykne behať kade-tade po svete, tak má pocit, že tých sedem hodín autom medzi Berlínom a Tvarožnou nie je až tak ďaleko.
- Aké to teda je, vracať sa do rodného kraja a spievať pred svojimi rodákmi?
Je to krásny pocit vracať sa na miesta, kde som spievala svoje prvé koncerty. Človek si môže zrekapitulovať, kde všade už bol a kam sa za tie roky posunul.
- Ktoré svoje úspechy si ceníte najviac?
Ja si najmä cením to, že môžem robiť túto prácu. Nie som človek, ktorý si povie, že keď som spievala napríklad v Berlíne alebo v Pekingu, že sú to moje najväčšie úspechy. Myslím si, že najúspešnejšie predstavenia sú tie, keď človek niekoho dojme, keď možno niekomu pomôže, keď sa ho nejakým spôsobom emocionálne dotkne. Avšak ako spevák často ani neviete, kedy sa to stane. Ja si vážim každé svoje predstavenie.
- Do Kežmarku ste sa teraz vrátili, aby ste zaspievali na charitatívnej akcii. Čo pre vás znamená pomáhať iným?
Človek by mal byť veľmi vďačný za to, čo má a najmä za to, že je zdravý. Nikdy nevieme, čo sa nám môže stať, tak prečo by sme nemohli pomôcť niekomu inému? Ono je to tak, že veľkú radosť nemajú len tí, ktorým sa pomáha, ale i tí, ktorí pomáhajú.
