Nová kniha o zabudnutej histórii: Budú sa prepisovať knihy dejepisu?

Kniha, ktorá Podtatrancov chytí za srdce

Autorom publikácie Staroslovienska bukvica je Vladimír Laubert, ktorý sa životom našich predkov, ich hodnotami a kultúrou zaoberá dlhé roky. Pri prezentácii najnovšieho diela kladie viaceré otázky. Pýta sa, akou rečou hovorili naši dávni Predkovia? Je stará a zložitá – ale práve v tom to je. V spoločnosti sa všetko zrýchľuje, ale zrýchľovanie znamená zjednodušovanie jazyka, s ktorým prichádza zákonite aj zjednodušovanie našich myslí. A naozaj chceme ísť touto cestou? Práve tu a teraz vyzdvihuje autor fakt existencie staroslovienskej bukvice.

"Veľa ľudí robí umelé konštrukcie ideologického rázu. Pritom sa nikto ani okrajovo nezapodieva staroslovienskou bukvicou. Táto kniha ukazuje, čo je skryté za staroslovienskou bukvicou, čo to znamená obrazové písmo,“ konštatoval Laubert.

Prepíšu sa a doplnia knihy dejepisu?

Kniha poukazuje na starodávnu, no silnú a pestrú kultúru našich predkov. Existencia vlastného písma a reči hovorí o vyspelosti civilizácie a bytostí v nej žijúcich. „Treba si uvedomiť, že dnes nerozumieme starým textom, ktoré písali naši predkovia pred tisíc rokmi. Tu je vytvorená umelá bariéra medzi nami a našimi predkami. Bukvica umožňuje rozumieť etymológii slov. Nie sú potrebné žiadne konštrukcie. Pokiaľ je slovo staré, je naše,“ vysvetlil autor zaujímavej publikácie. Podľa odborníka na starosloviensku kultúru sa zo samotnej matrice 7 na 7 dá vyčítať svetoponímanie našich predkov, teda čo si o čom mysleli.

„Názor, že v 6. storočí sa naši predkovia ožierali okolo vatry ako opice, sú úplné hlúposti,“ pokračoval Laubert.

Čo je to bukvica?

Bukvica je zjednodušením tzv. svätoruskej bukvice, ktorá fungovala podobne ako sanskript. Z bukvice, ktorej pôvod sa dátuje tisíce rokov do minulosti, bola neskôr odvodená tzv. hlaholika, ako najmladší systém vôbec. Bukvica pochádza z karuny, najstaršieho písomného systému na svete, z ktorého pochádza aj samotný sanskript.

„Bukvicou sa písalo a našim jazykom sa hovorilo po celej Európe. Pohrebná reč švédskeho kráľa Karola XII., ktorý bojoval s Petrom Veľkým, je uložená v kráľovskej bibliotéke v Štokholme, je už písaná latikou, ale reč je ruská. Jazyk Slovienov bol vtedy univerzálnym jazykom,“ pokračoval Vladimír Laubert, podľa ktorého boli všetky systémy písmen okrem latinky obrazové, vrátane egyptského, sumerského, chetitského.

„Dôležitosť bukvice tkvie v tom, že je to náš jazyk a nie cudzí,“ dodal autor.

Tajomstvá staroslovienskej reči a písma sú chytľavé a po prečítaní čitateľ nadobudne nový rozmer vnímania nielen seba. „Inými slovami, proste veľké písmeno na začiatku slova v Starých časoch znamenalo vyjadrenie našej úcty k Obrazu, ktorý predstavuje dané slovo. Preto všetky slová s veľkými písmenami sú napísané tak, na znak úcty k týmto pojmom. Tak činili naši Predkovia za dávnych čias – na ktoré už mnohí zabudli – a ktoré sa aj touto knihou snažíme znovu si pripomenúť,“ uzavrel v knihe Laubert, podľa ktorého je poznanie vlastnej minulosti kľúčom k vytvoreniu budúcnosti.