Popradskí bilingvalisti v Osvienčime: Koncentračný tábor ostáva mementom

Učitelia dejepisu prišli s touto myšlienkou dávno pred poslancami nášho parlamentu. (Pripomeňme, že približne pred pol rokom opozícia vyhlásila, že treba aby učitelia chodili so žiakmi na exkurzie do Osvienčimu. Minister školstva vzápätí oznámil, že sa mu myšlienka páči a že pracovná skupina má zaviesť tento nápad do Štátnych vzdelávacích programov.) Aj tento školský rok navštívili „továreň na smrť“ bilingvalistickí štvrtáci. Svoje dojmy a pocity opisuje jeden z nich – Martin Jenčo zo 4. F triedy.

Októbrové ráno, keď sme nasadli do autobusu „smer Osvienčim“ bolo typicky jesenné. Ani sychravé počasie nám však nekazilo náladu, cesta v príjemnej atmosfére ubiehala rýchlo. Občas sa debata dotkla cieľa našej cesty, ale vždy sme túto tému nejako samovoľne odsunuli nabok. Niektorí už Auschwitz navštívili, iní tam šli prvý raz. Veď je to ešte ďaleko. Veď uvidíte. Veď…

Za oknom sa mihla tabuľa s nápisom Oświęcim. Plní zvedavosti vystupujeme z autobusu. Ostáva už len vybaviť lístky, prejsť cez turniket a sme tu – Auschwitz I. Predposledné opravy technických problémov našich audioprijímačov, posledné výmeny zloženia skupín a nasledujeme nášho sprievodcu.

Prechádzame, tak ako pred sedemdesiatimi piatimi rokmi prví väzni, popod azda najznámejší nápis na svete Arbeit Macht Frei. Dobrá nálada, ktorá nás sprevádzala cestou z Popradu, nás náhle opustila. Tu sa dialo všetko to besnenie. Tu sa odohrávali srdcervúce scény, keď deti odtrhávali od rodičov. Tu boli ľudia bez mihnutia oka odsúdení na smrť. A nie iba v plynových komorách, tie boli možno vykúpením z pekla, ale predovšetkým neľudskou prácou a zaobchádzaním. Niet divu, že ľudia neboli schopní uveriť tým, ktorí osvienčimské peklo prežili. To, čo sa dialo na tomto mieste, presahuje aj tú najstrašnejšiu fantáziu. A nacisti ju prekročili o veľký kus… Prechádzali sme jednotlivými barakmi počúvajúc výklad, ktorému sa občas nedalo ani uveriť. Po asi dvoch hodinách strávených v prvej časti tábora nás čakal presun do časti Brzezinka – Auschwitz II.

Podmienky väzňov v Brzezinke boli omnoho horšie ako v Auschwitzi. Míňame opustený dobytčí vagón, v ktorom väzňov v neľudských podmienkach prevážali na smrť. Pred nami sú zvyšky plynových komôr v stave, v akom ich našla sovietska armáda. V jednej z nich mal pracovňu aj „doktor“ Mengele.

To, čo sme videli a počuli, je neuveriteľné. A ešte neuveriteľnejšie je to, že takéto tábory existujú ešte aj dnes. Napríklad v Severnej Kórei. Ľudia sú tam vystavení minimálne rovnako hroznému zaobchádzaniu, ako bolo bežné v Osvienčime… Azda tento tábor bude pripomínať aspoň Európanom, kam až môže zájsť nenávisť a nacionalizmus.