Rozhovor s riaditeľkou popradskej školy Beátou Mitickou: Dnešná mládež to má ťažšie, všeličo na ňu číha

• Koľko rokov učíte a ako ste sa od učiteľovania dostali k vedeniu vlastnej školy, teda ako ste sa stali riaditeľkou Súkromnej strednej odbornej školy v Poprade?

Učím už neuveriteľných tridsať rokov. Moja posledná pozícia v štátnom školstve bola na pozícii zástupkyne školy. Potom však nastala situácia, keď sme si s manželom, ktorý takisto pracoval v školstve ako riaditeľ štátnej strednej školy, povedali, že toto je práca, ktorá nás baví, ale chceme ju robiť podľa svojho. Podľa toho, ako si to my predstavujeme, čo si myslíme, že by bolo správne a ako by to malo fungovať na škole, ktorú by sme sami riadili. Tak sme v roku 2008 založili novú školu v Poprade. Má dva študijné odbory, ktorých autormi sme my sami a ktoré sa v rámci Slovenska dajú študovať len u nás. Tak si túto školu, ktorá je našim spoločným snom, pipleme a užívame si to, že sa nám pomerne darí. Samozrejme, je za tým strašne veľa práce, ale celé je to o tom, že nás to baví.

• Založiť školu asi vôbec nie je jednoduché…

Jednoduché to naozaj nie je, najmä keď sa v celej spoločnosti hovorí, že škôl je veľa a žiakov málo. Myslím si, že zo začiatku nás ani naši kolegovia nebrali vážne. Už však fungujeme siedmy rok a po šiestich rokoch sme sa v rámci rebríčka najlepších stredných odborných škôl dostali na krásne ôsme miesto. Neskromne si myslím, že je to zaslúžený úspech, lebo na našej škole sa naozaj robí a robí sa veľmi, veľmi veľa. Možno je to pre našich učiteľov náročné, ale stanovili sme si ciele, vieme, čo chceme dokázať a všetci ťaháme za jeden povraz. Naším snom bolo robiť školu 21.storočia, kde sa žiaci budú učiť to, čo budú potrebovať na vysokých školách. Tomu neustále naše odbory prispôsobujeme a vylepšujeme ich. Chceme, aby boli naši žiaci na vysokých školách úspešní.

• Aké boli začiatky?

Je ťažké začínať, keď nemáte históriu. Keď sme robili prvé prijímačky, tak sme ani netušili, že budeme mať tieto krásne priestory. Na jednej základnej škole sme si prenajali miestnosť, kde sa nám, možno aj pre to, že nás ľudia už poznali, podarilo v prvom ročníku zapísať 120 detí, čo bolo neuveriteľné. Odvtedy sa nám každý rok podarí tú stovku deviatakov prijať. A najlepšie na tom, je že si môžeme vyberať.

• Ste riaditeľka, máte toho na starosti viac než dosť. Stíhate popri vedení školy ešte učiť?

Ja som vyštudovala, a dlhé roky som aj učila, chémiu. Na tejto škole máme odbory, ktoré sú nám srdcu blízke. Môj manžel je zanietený informatik a informatiku študoval aj náš syn, preto sme vedeli, čo by sa mal žiak, keď chce byť dobrý informatik, na strednej škole naučiť. A zase, jedna naša dcéra je právnička a verím, že sa to geneticky dedí, pretože právo aj mňa vždy veľmi priťahovalo. Aj preto som k tomu pričuchla a našich prváčikov učím základy občianskeho práva.

• Čím sa snažíte, aby bola vaša škola iná, aby študenti získavali viac?

My sa u nás snažíme, aby učenie nebolo veľké teoretizovanie. Áno, teória je dôležitá, ale študenti by mali mať čo najviac skúseností z praktického života. Chodíme na súdy, na rôzne exkurzie, fakulty, snažíme sa dostať k nám na besedy a prednášky ľudí z praxe. Teraz sme napríklad boli v Národnej rade SR a v Prezidentskom paláci, kde nás prijal pán prezident. Boli sme tiež na Ústavnoprávnom výbore NR SR, v Národnej banke SR a podobne.

• Ako vy osobne vnímate svojich študentov?

Túto prácu môže robiť len ten, kto ju má rád. To naozaj nie je o tom, že prídem, odrobím si a odídem. Študenti cítia, či ich má človek rád. Môžem aj pokričať, nie je to o tom, že budem benevolentná, že im všetko dovolím a nebudem skúšať, ale myslím si, že učiteľ má mať deti naozaj rád. Na tejto práci je úžasné to, že ani jeden deň sa neopakuje, každý deň niekto iný niečo iné vyvedie. Sú dni, ktoré sú ťažké. Máme štyristo študentov a stále sa niečo stane, preto sú dni, keď musíme niečo riešiť a je nám z toho smutno. Prevažujú však dni, ktoré sú super a vtedy si povieme, že sa to oplatí robiť. A keď prichádzajú naši bývalí absolventi, pochváliť sa so svojimi úspechmi a hovoria, ako by sa vrátili, ako tu bolo fajnučko, študenti u nás hovoria, že je tu fajnučko, tak je to pohladenie na duši a najmä zadosťučinenie. Starší učitelia hovoria, že mládež je dnes iná, ako sme boli my. Ale to sa hovorilo vždy. Ja si myslím, že táto mládež to má trošku ťažšie. Všeličo na ňu číha, a je ťažké tomu odolať. Treba ju počúvať, lebo niekedy má vynikajúce nápady. Niekedy študentov treba len trošku usmerniť, ale najmä motivovať ich, aby išli za svojimi snami. To je hlavné motto našej školy, áno, snívaj, každý má právo snívať, ale musíš pre to, aby sa ti sny splnili, niečo urobiť.

• Tridsať rokov v školstve, to boli ťažké i pekné chvíle. Aká je vaša najkrajšia spomienka z praxe?

Tým, že som veľmi skoro začala robiť zástupkyňu, tak som len raz v živote bola triedna učiteľka. No a potom, už na tejto škole, nastala situácia, že sme mali triedu, ktorá bola v prvom ročníku vynikajúca. V druhom však pre nich nastúpilo ťažké obdobie a trieda sa veľmi zhoršila. Vtedy som chcela dokázať sebe i svojim kolegom, že riaditeľka nie je len o tom, že stále len niečo prikazuje a zakazuje a že nič nerobí (ja sa snažím čo najviac zapájať okrem tej riadiacej činnosti aj do bežných vecí, ktoré robia naši učitelia), tak som si zobrala triednictvo. Na konci druhého ročníka som urobila výmenu, študenti však ešte ani na otvorení tretieho ročníka nevedeli, kto im bude triedny. Keď to potom zistili, mali hrôzu v očiach (úsmev). No a keď sme potom mali stužkovú, tak som na to obdobie spomínala ako na svoj najkrajší zážitok v živote, čo sa mojej práce týka. Navždy to zostane moja trieda a stále sme spolu v kontakte.

• Súhlasíte s tým, že učiteľstvo nie je povolanie, ale poslanie?

Určite áno. A myslím si, že aj človek, ktorý je výborný odborník, vôbec nemusí byť dobrý učiteľ. To sa nám veľakrát aj potvrdilo. Mali sme napríklad človeka, ktorý bol výborný ajťák, mal na starosti obrovské podniky, ale učiť nevedel. Učiť vôbec nie je jednoduché a ak povie opak niekto, kto nikdy neučil, tak vôbec nevie, o čom hovorí. Pretože mať 45 minút hodinu, ktorá je zaujímavá, ktorá deťom niečo prinesie, a vy ich máte presvedčiť, že váš predmet je ten najlepší a najzaujímavejší na svete a vtedy ich máte, tak to je na tom to najťažšie. Nebudem sa sťažovať na to, ako je spoločnosť nastavená. Verím však, že učiteľ je pre život každého žiaka dôležitý a môže jeho život nasmerovať ako pozitívne, tak i negatívne.

• Aký by teda podľa vás učiteľ mal byť?

Učiteľ musí byť najmä dobrý odborník. Študenti musia mať pocit, že informácie, ktoré im podáva, sú na vysokej úrovni. To ale nevylučuje to, že sa môže stať, že učiteľ povie, tak toto neviem, doma si to pozriem a zajtra vám to poviem. Nemalo by sa to stávať na triviálnych veciach, ale dnes ide ten vývoj tak rýchlo dopredu, že keď sa špecializujete na jednu vec a učiteľ má predsa len širší záber, tak sa mu môže stať, že niečo nevie. Tiež musí prejaviť, že má rád svoju prácu a že má rád študentov a svoje nadšenie im aj odovzdávať. Ja tomu hovorím zblbnutie. Riaditeľ by mal zblbnúť učiteľov a učitelia by mali zblbnúť študentov a vtedy to funguje. Jednoducho učiteľ musí tých žiakov nadchnúť. A ešte si myslím, že učiteľ musí byť spravodlivý. Musí byť spravodlivý, aby študenti vedeli, že známka nezávisí ani od mena, ani od ničoho iného. A tiež by mal v správnej chvíli vedieť povzbudiť študenta, ktorému to možno až tak nejde a hľadať príčiny prečo to nejde. Keď sa niekedy ponoríte do duše študenta, tak zistíte, že má doma také problémy, že si poviete, že je zázrak, že vôbec ešte funguje tak, ako funguje. Táto doba je veľmi zlá. Máme študentov, ktorí nemajú žiadne zázemie. V podstate nemajú doma nikoho a od nich sa len očakávajú výsledky. Študenti jednoducho potrebujú povzbudenie, musia si veriť, pretože tápu. Päť minút sú deti a päť minút sú dospelí a my nikdy nevieme, ktorých päť minút práve ide. Niekedy vás ohúria svojimi názormi, svojím správaním a potom zase príde tá opačná stránka. Treba im pomôcť nájsť sa. Ak niečo nie je spravodlivé, tak je to veľmi citlivé a môže ich to zlomiť a obrať ich o ich sny. A tomu treba zabrániť. Na to sme tu my dospelí, aby sme to zvládli.

• Učiť pubertiakov dá asi zabrať. V tomto veku to zrejme s nimi nie je jednoduché…

Tak, puberta je na každej strednej škole (úsmev). Toto obdobie je pre každého mladého človeka asi také najzlomovejšie, lebo práve vo veku 15 až 19 rokov sa hľadá. My presne vieme, že prváci sú ešte zlatí a v druhom ročníku to začne. Rodičom stále hovorím, že len treba vydržať do konca tretieho ročníka, aj keď niekedy to prejde aj do štvrtého (úsmev). Je to s nimi ťažké, ale na druhej strane, my sme dospelí a my tú situáciu máme vedieť zvládnuť za každých okolností. Ja hovorím, že sa treba rozprávať, rozprávať, rozprávať a vydržať. A potom, keď ich vidíte stáť s maturitným vysvedčením, tak viete, že to stálo za to.

• Máte vy vo svojej profesii ešte nejaké túžby, sny, ktoré by ste si chceli splniť?

Túžbou a snom je samozrejme prvé miesto na Slovensku ako najlepšie stredná odborná škola. A taký osobný, trošku tajný sen, ktorý s manželom máme, aby niektoré z našich detí túto školu prevzalo po nás. Ešte síce máme síl a nikam sa nechystáme, ale potom by to bolo fajn, keby sme už len z diaľky sledovali, čo sme vybudovali. Keby to malo kontinuálne pokračovanie v našej rodine, tak by sme boli veľmi radi.

• Vo svojom odbore ste veľmi úspešná. Čo je pilierom vášho úspechu?

Pilierom úspechu je pre nás s manželom neutíchajúca práca. U nás neexistuje krátky deň. Máme šťastie, že nás to baví a verím, že sa to odzrkadľuje aj v našej práci. To stále opakujem našim študentom, aby si našli to, čo ich baví. Pretože keď máte prácu, ktorú milujete, budete ju vykonávať s láskou. Ak niekto robí prácu, ktorá ho nebaví, nielen, že si ničí svoj život, pretože je hrozné chodiť do práce, ktorá ho nebaví a prežiť tam tretinu svojho života, ale okrem toho ešte môže zničiť i prácu všetkých ostatných. To by sa nemalo stávať. My sme ročne prijímali osem učiteľov a nie každý sa nám vydaril. Vtedy sa treba v dobrom rozísť. S manželom našu prácu milujeme a navzájom sa podporujeme.

• Vašu záslužnú prácu ocenil i minister školstva, keď ste získali medailu sv. Gorazda. Čo bolo dôvodom vášho ocenenia?

Dôvodom bola asi moja tridsaťročná prax. Predtým som robila na dvoch školách, angažovala som sa v rôznych komisiách, mám za sebou vytvorené študijné odbory, pri ktorých zrode som stála, bola som napríklad členkou celoštátnej chemickej olympiády, a podobne. Navrhnutá a ocenená som bola aj vzhľadom na moju riadiacu činnosť a na postavenie našej školy v súčasnosti.

• Obligátna otázka: Čo pre vás toto ocenenie znamená?

Musím povedať, že si to veľmi vážim. Veľmi príjemne ma prekvapili aj reakcie okolia, hlavne mojich učiteľov, mojich zamestnancov, ktoré boli veľmi veľmi príjemné. Je to ocenenie mojej práce a snažím sa na to pozerať optimisticky, že to ešte nie je koniec, ešte verím, že toho mám veľa pred sebou (úsmev).

• Čo si myslíte, že školstvu ako takému na Slovensku chýba?

Ja som k školstvu ako takému momentálne veľmi kritická. Neustále zmeny a reformy, výmena ministrov… Za trinásť rokov sa vymenilo osem ministrov. A to nie je dobré, lebo každý z nich si myslí, že musí zmeniť všetko, čo bolo predtým a to nepôsobí dobre. Už sme toho veľmi veľa zažili. A ja si nemyslím, že sme mali zlé školstvo. Dnes tí, ktorí študovali v zahraničí, povedia, aké jednoduché je získať tam maturitu a u nás je to naopak. Všetky stredné školy vám povedia, že úroveň vedomostí žiakov je nižšia, ale ja si nemyslím, že učitelia robia menej. Je tiež veľmi smutné, to aj pri preberaní toho ocenenia povedala jedna pani učiteľka, že my starší sme ešte zažili časy, keď učiteľ bol pán učiteľ, keď jeho slovo platilo, rodič s ním chcel spolupracovať a veril tomu, čo pán učiteľ povedal. Práca učiteľa bola skutočne oceňovaná, aj morálne. Teraz si musíme dávať veľký pozor, aby sme všetko, čo sme urobili, aj dokázali. Na všetko musíme mať papier, všetko musíme mať zdokladované, na všetko musíme mať svedkov, pretože tak, ako sa každý rozumie do hokeja a futbalu, tak si každý myslí, že sa rozumie aj do tohto a vie, čo učiteľ mal urobiť. Možno je to aj tým, že v médiách je veľmi málo pozitívnych príkladov. Keď nejaká učiteľka pochybí, to odvysielajú všetky médiá, ale keď sa urobí niečo super, tak o tom sa hovorí veľmi málo.

• Vaša práca je psychicky i časovo náročná. Máte vôbec čas na oddych? Ako zvyknete relaxovať?

Tak, snažíme sa mať čas (úsmev). Máme štyri deti, dve dievčatá už majú založené svoje rodiny, syn je vysokoškolák a ešte máme aj desaťročné dieťa – naše rodinné spojivo, ktorému sa treba venovať a venujeme sa mu radi. Užívame si to, lebo vieme, že toto je už určite naše posledné dieťa. Máme tiež dom a záhradu, takže sa venujeme aj tomu. A môj manžel je zanietený lyžiar, takže v 43 rokoch ma postavil na lyže (úsmev). Tým, že sme stále v škole, snažíme sa chodiť von, ale toho času je naozaj málo. No a najmä sa stretávame s našimi deťmi, lebo keď sa všetci stretneme, tak je nás veľmi veľa, ale sú to chvíle, keď si človek povie, že toto sú naše deti a sme na ne hrdí.

• Aké sú vaše obľúbené miesta, kam rada vybehnete, keď máte trochu času?

Moje obľúbené miesto je Jasná. Rada chodím aj do Trenčianskych Teplíc, kde mám svokra, keďže môj manžel odtiaľ pochádza. A v Tatrách asi klasika, dole po magistrále alebo Zelené pleso. Tým, že som stále dnu, tak potrebujem prírodu.

Čítajte tiež:

Za svoje zásluhy dostala ocenenie rovno od ministra: Meno učiteľky z Popradu, ktorej sa ušla veľká pocta!