Učarovali mu Tatry a zostal tu žiť. Tamásfi: Ide o príbehy, ktoré sú skryté za obrazmi

Zdroj: Archív Martina Tamásfiho

Martin Tamásfi je slobodným umelcom. Vyštudoval umelecké kováčstvo na Škole úžitkového výtvarníctva v Kremnici, vysokú školu dokončil v Nitre na UKF. Tatry mu však učarovali natoľko, že sa tu usadil a založil ateliér a dielňu. Kováčinu strieda s olejomaľbou. Momentálne vystavuje v Ženeve.

Slobodná tvorba

Čím sa prioritne zaoberáš?

Som vyštudovaný umelecký kováč a výtvarník. Venujem sa soche, kovaným obrazom a zároveň aj maľbe, s ktorou som začal na vysokej škole. Som slobodný umelec, teda umelec v slobodnom povolaní a moja tvorba je zameraná na krajinu a človeka v nej.

K čomu viac inklinuješ? Baví ťa skôr maľba alebo kovanie?

Teraz je to vyvážené. Môj záujem o maľbu dopĺňa práca s kovom, čo je rovnako oblasť, kde sa môžem tvorivo prejaviť, a to je podstatné. Momentálne medzi nimi hľadám premostenie. Tak som dospel k tomu, že môžem vytvárať kované obrazy. Teda obrazy, ktoré môžem rôznymi technikami prenášať na kov.

Mnoho mladých umelcov tvrdí, že uživiť sa umením na Slovensku je ťažké. Myslíš, že to tak naozaj je?

Tak by som to nepovedal. Pre mňa by bolo omnoho náročnejšie a ťažšie robiť niečo, čo by mi nedávalo zmysel, alebo by ma to netešilo. Tam je treba vynaložiť omnoho viac úsilia. Keď sa na to pozriem dnes, s odstupom času, tak je môj výber porovnateľný s akoukoľvek inou profesiou. Mne však zmysel a radosť prináša tvorba. Maľovanie a umelecké kováčstvo obzvlášť.

Výborné je, ak sa človek venuje tomu, čo osloví jeho srdce. Život sám o sebe je zmysluplný. Záujem a chuť poznávať je možné objaviť v čomkoľvek. Tvorba je výborná na hľadanie a nachádzanie odpovedí. Je dobré sa počúvnuť.

Rozhovor pokračuje pod obrázkom

Nespútaná krása

Čo ťa pritiahlo z Kremnice do Vysokých Tatier?

Kremnica je krásne mesto s príjemnou atmosférou. Človeku dovolí zasnívať sa. Možno aj preto je ako stvorená pre školu s umeleckým zameraním.

Na škole som to „zasnívanie“ mohol naplno využiť a prejaviť v tvorbe. Počas vysokej školy som chodieval na brigády. Jedno leto som pracoval aj na Téryho chate. Okrem práce okolo chaty som mal párkrát možnosť absolvovať vynášku. Z týchto skúseností teraz často čerpám. V Tatrách sa človek o sebe mnohé dozvie.

Jeden večer som sa pozeral do doliny a ticho, ktoré bolo všade navôkol, sa ma skutočne dotklo. Asi ako každého, kto zavíta do Tatier a na moment sa nimi nechá zastaviť. Vtedy som si povedal, že sem sa raz vrátim.

Teraz tu žijem a snažím sa tú nádheru zaznamenať. Zároveň sa tak pokúšam prerozprávať a zdieľať svoje pocity, ktoré som mal, keď som sa prvýkrát stretol s Tatrami a tie, ktoré zažívam, keď idem na prechádzku alebo túru. To ma skutočne zaujíma – príbehy, ktoré je možné zobrazovať a tiež príbehy samotných obrazov a zobrazení.

Zbieraš materiál a námety na obrazy?

Áno. Určite som aj zberač. Dá sa povedať, že vychádzka do krajiny je pre mňa zber námetov a zároveň nasledovanie niečoho, čo zatiaľ len tuším. Teda je to zároveň aj trochu lovecká činnosť. Často nesiem konkrétnu tému alebo ideu a tú si nechávam odzrkadlovať v krajine. Väčšinou je to, čo sa takto dozvedám, pre mňa nové a objavné.

Používaš aj nejaké iné motívy ako prírodu?

Venujem sa zobrazovaniu krajiny, lebo ma zaujíma, a pomocou tvorby v nej hľadám umiestnenie. Jednak svoje, ale aj človeka vôbec. Vnútorný svet je tiež krajinou a tá môže byť v súlade s tou krajinou, v ktorej sa človek ocitá. Preto hľadám ich vzájomný súlad.

Predtým som sa tiež venoval hľadaniu spôsobov, ako v maľbe zobraziť myšlienku, koncept, rozhovor, alebo sen či pocit. Aj teraz to často robím. Len inak. Niekedy vidím, že umelci svoju tvorbu zacieľujú iba pre niekoho, kto sa tým zaoberá a má teda aj predpoklady dielu porozumieť. To je v poriadku. Zaujíma ma však, ako je možné, že tie najpôsobivejšie diela oslovia aj niekoho, kto s tým nič nemá.

Len to uvidí a hneď pocíti. Zaujíma ma ten priamy dosah na diváka. Také diela sú väčšinou priame a jednoduché. Zaujíma ma tiež, ako je možné dostatočne čisto preniesť na obraz to, čo ponúka krajina alebo človek a jeho príbeh v nej. Napríklad, že sa niekto pozrie na obraz a pocitovo sa ocitne na zobrazenom mieste.

Ženevská stopa

Tvoja najnovšia výstava sa nesie v podobnom duchu. Ako vznikla?

To je príbeh dvojobrazu, na ktorom je namaľovaný Gerlach. Tým, že ma zaujímajú príbehy, potreboval som o človeku, pre ktorého bol obraz darom, viac informácií. Je to Slovák žijúci dlhšiu dobu vo Švajčiarsku. Opýtal som sa, či pozná Tatry. Dozvedel, som sa, že nielen že ich miluje, ale že vždy, keď príde na Slovensko, rád ich navštívi. Keď bol mladý, rozhodol sa s dvoma kamarátmi, že vyjdú na Gerlach. To sa im za veľmi priaznivých a šarmantných okolností aj podarilo.

Rozhodol som sa teda namaľovať dvojobraz Gerlachu a troch letiacich krkavcov. Tých som si obľúbil už počas brigády na Téryho chate a sú z “iného času”. Vzniknutý obraz je spomienkou na ich odvahu.

Keď bol obraz hotový a ja som prišiel na to, aké peripetie by sprevádzali jeho odoslanie, radšej sme si spravili výlet do Švajčiarska autom. Tak som mal možnosť zoznámiť sa s pánom Mirom, pre ktorého bol obraz namaľovaný, a zároveň aj s jeho kamarátom, Tiborom Stráhle, ktorý je galerista a ktorý tam dlhodobo žije a organizuje výstavy.

Keď nad tým teraz uvažujem, tak výstava vznikla vďaka tomu, že som sa nechal viesť Tatrami a príbehom, ktorý sa v nich odohral. Výstavu som nazval Hĺbka Tatier. Ak sú pre mňa niečím Tatry charakteristické, tak je to ich krása, neustála premenlivosť a hlbočina.

Rozhovor pokračuje pod obrázkom

Plánuješ ju doviesť aj na Slovensko?

Určite áno. Už sa mi črtajú možnosti, ale nebude to tento rok, vzhľadom na opatrenia. Zatiaľ mám odozvu zo Žiliny a plánujem ju priniesť do Tatier a neskôr aj do Kremnice. Je to moje rodné mesto. Zároveň sa chystám celú kompozíciu dopĺňať. Zaujímalo by ma, kam až by mohla dôjsť a aký majú Tatry dosah. Viem si predstaviť, že je tam nesmierne veľa možností.

Rok plný zmien

Spomínal si pandemické opatrenia. Ako reflektuješ posledný rok?

Zavrel som sa do ateliéru a iba som maľoval. Všetko stíchlo a pre mňa nastal čas, kedy som sa mohol naplno venovať maľbe. To som si doprial po rokoch. Vnímal som to ako zmenu a snažil som sa správať tak, aby som sa čo najviac naučil a v rámci toho zistil aj niečo viac o sebe.

Prišiel si na niečo?

Áno. Zistil som, že som žil v dosť rýchlom tempe. Keď sa to naraz skončilo a nikde sa nedalo ísť, tempo sa prirodzene spomalilo. Tak som mal možnosť znovuobjaviť kľud, ktorý mi chýbal. Po čase som si naň privykol tak, že som si ho obľúbil. Povedal som si, že ak by to bolo možné, tento typ kľudu by som si rád osvojil a udržal. Nechcem ale, aby to vyznelo tak, že vítam okolnosti, za ktorých táto zmena nastala. Je jasné, že je to pre celý svet mimoriadne ťažká situácia.

Na záver, máš nejaké projekty, ktoré by si rád chcel v budúcnosti zrealizovať?

Rád by som sa zavďačil Kremnici a urobil špeciálne výstavu len pre ňu. To by bolo v spolupráci s výtvarníkmi, ktorí tvoria, študovali tam, alebo majú s Kremnicou niečo spoločné. Bol by som rád, keby sa to podarilo budúci rok. Postupne k tomu smerujem.

Viac informácií o Martinovi Tamásfim nájdete na sociálnej sieti, alebo jeho webovej stránke.

Obrazy Martina Tamásfiho môžete vidieť v priloženej galérií.