Všetko sa dá, ak nechýba vôľa

Bezbrehé deväťdesiate roky minulého storočia. Bralo sa. Privatizovalo. Nebol čas na človeka. Ten bol až tam, kdesi na konci. Za peniazmi. Tak i náš spotrebiteľ „mal smolu". V tom čase ochorel. Zamestnávateľ s ním ukončil pracovný pomer. „Z organizačných dôvodov“.

Michal Fáber

I preto nemal možnosť zaregistrovať fakt, že jeho veľký chlebodarca, u ktorého odrobil desiatky rokov, podľa harmonogramu o technickej realizácii prevodu peňažných prostriedkov informačným letákom svojich zamestnancov informoval o tom, že podnikové sporenie na jeho úrovni končí a vklad na vkladných knižkách preberá iná banka. Vzhľadom k dlhotrvajúcim zdravotným problémom si spotrebiteľ až po takmer 20 rokoch začal uplatňovať svoje právo na svoje úspory. Vo výške takmer 1.500 €. Bývalý zamestnávateľ odpovedal, že je presvedčený, že o uvedených zmenách bol spotrebiteľ vyrozumený a za peňažné prostriedky z podnikovej sporiteľne nenesie žiadnu zodpovednosť. Spotrebiteľ však právo mal. Podľa zmluvy, ak počas 20 rokov, vkladom nedisponoval ani nepredložil vkladnú knižku podnikovej sporiteľni na doplnenie záznamov, vkladový vzťah sa mal zrušiť uplynutím tejto doby. Vkladateľ mal mať právo na vrátenie zostatku zrušeného vkladu. Toto právo malo byť premlčané po 3 rokoch od zrušenia vkladu. Toto sú fakty. A realita? Vložili sme sa do prípadu so všetkým. V konečnom dôsledku išlo „iba“ o človeka. Nedávno sme spotrebiteľa informovali o prejave dobrej vôle peňažného ústavu akceptovať jeho žiadosť a vyplatiť mu vklad na predmetnej vkladnej knižke. Do veci boli zainteresované štyri inštitúcie, a stálo to nemálo nervov i času, no stálo to za to. Zamestnávateľ zamestnával. Žiaľ, iba zamestnával, človek bol v tomto prípade pre neho až tam, kdesi na konci. Za peniazmi. Za jeho peniazmi. Že čo má s tým bývalý zamestnávateľ? Možno iba to, že sme ľudia a mali by sme si pomáhať…

Zdroj: Dnes24.sk