66. výročie oslobodenia Popradu a okolia
Mestá a obce podtatranského regiónu oslobodzovali vojská 4.ukrajinského frontu spolu s 1.československým armádnym zborom. Obyvatelia Popradu si túto udalosť pripomenuli v piatok pri pamätníku Československej armády v parku pri železničnej stanici.
Oslobodzovanie miest a obcí popradského okresu prebiehalo v poslednom januárovom týždni v roku 1945. Ako prvá obec okresu Poprad bola 26.januára 1945 okolo 18. hodiny oslobodená obec Toporec.27.januára 1945 v skorých ranných hodinách prieskumná hliadka Červenej armády na koňoch prenikla do Spišskej Belej. Dňa 27.januára 1945 po oslobodení Levoče začali vojaci 1.čs. brigády prenasledovať ustupujúce nepriateľské jednotky v smere na Kežmarok. Postup bol vo veľkom snehu a za snehovej fujavice ťažký. Posledné nemecké jednotky opustili Kežmarok 27. januára 1945 popoludní a zničiť stihli len niekoľko skladov,mosty a poštu. Ešte 27. januára 1945 vo večerných hodinách (okolo 22.00 hod.) vstúpili vojaci 3.práporu 1. čs. samostatnej brigády do Kežmarku na čele s veliteľom brigády plukovníkom Janom Satoriem. Spolu s nimi vstúpili do Kežmarku aj vojaci trestného oddielu,ktorému velil poručík Teodor Bojko. Plukovník Jan Satorie bol vo funkcii veliteľa 1. čs. brigády od januára 1945 a zároveň bol aj zástupcom veliteľa 1. čs. armádneho zboru. Mesto vítalo svojich osloboditeľov vyzváňaním zvonov. Taktiež ešte 27. januára 1945 večer bola oslobodená obec Vrbov jednotkami 3. čs. brigády. Na svojom pochode čs. jednotky oslobodili aj ďalších desať obcí v okolí. Do oslobodeného Kežmarku vtedy prišiel aj náčelník politického oddelenia L. I. Brežnev. 1. čs. brigáda sa 28. januára 1945 po krátkom odpočinku sústredila v oblasti Huncoviec. Vo večerných hodinách sa začala spolu so 108. gardovým samohybným delostreleckým plukom presúvať od Huncoviec smer Štrba. Jednotky 1. čs. brigády v skorých ranných hodinách 29. januára 1945 dosiahli obec Štrba, kde si vytvoril stanovište veliteľ 3. práporu 1. čs. brigády.
3. čs. samostatná brigáda mala rozkaz oslobodiť oblasť Vysokých Tatier. Veliteľom 3. čs. samostatnej brigády bol od septembra 1944 brigádny generál Karel Klapálek. Po polnoci 28. januára 1945 začali jednotky 3. čs. brigády ďalšie prenasledovanie nepriateľa v smere Vrbov – Tatranská Polianka. Už o 3. hodine ráno boli oslobodené Huncovce a do večera oslobodili vojaci 3. čs. brigády v súčinnosti s jednotkami Červenej armády Smokovce a Tatranskú Polianku. Nemecké vojská pri ústupe rabovali a čo stihli tak zničili a podpálili. V Poprade podmínovali Redutu, pivovar a kostoly. Zničený bol most ponad železnicu na ceste do Veľkej a most cez rieku Poprad na ceste do Spišskej Soboty. Poškodená bola železničná stanica a podpálené boli letecké kasárne. Spolu s nemeckou 254. pešou divíziou pôsobila v našom regióne aj maďarská 2. záložná pešia divízia a 16. pešia divízia. Počas 28. januára 1945 oslobodili sovietske a československé jednotky okrem Popradu aj ďalších 51 obcí a osád. V priebehu 29. januára 1945 dokončili jednotky 3. čs. brigády oslobodzovanie Vysokých Tatier v priestore Štrbské Pleso.
Poprad oslobodili dňa 28. januára 1945 o 6,15 hodine jednotky 8. jampolskej streleckej divízie pod velením plukovníka N.S.Ugrjumova, za nimi vstúpili do mesta príslušníci 3. čs. brigády, 17. gardového streleckého zboru pod velením generálporučíka N. V. Medvedeva a vojaci 159. pevnostnej brigády. V Moskve na túto počesť ešte v tento deň zaznelo 12 sálv zo 124 diel. Do večera 28. januára 1945 prenikli útvary 8. jampolskej streleckej divízie cez Svit až po Lúčivnú a útvary 138. streleckej divízie od Hrabušíc cez Spišské Bystré po Vikartovce. Oslobodenie Popradu hodnotili aj v rozkaze č. 263 hlavného veliteľa Červenej armády ako veľmi významný čin. Poprad bol dôležitá križovatka a oporný bod nemeckej obrany. Na počesť oslobodenia mesta vyznamenali oslobodzujúce jednotky a pomenovali ich „popradské“. V Matejovciach bola zriadená poľná nemocnica Červenej armády. Od 30. januára bolo v Štrbe sídlo štábu 4. ukrajinského frontu a náčelníka politického oddelenia 18. armády generálmajora L. I. Brežneva a taktiež sídlo veliteľstva 1. československého armádneho zboru. Obyvatelia nášho okresu vítali osloboditeľov a pomáhali Červenej armáde, tým vlastne podporovali víťazný boj proti fašizmu. Armáde dodávali povozy k odvážaniu munície, pomáhali pri stavbe mostov, zásobovali vojsko uhlím, poskytovali ubytovanie a stravu vojakom, dodávali obilie, múku a mäso, odpratávali snehové záveje a pod.
Po prechode frontu vo februári 1945 bola v dnešnom Národnom ústave tuberkulózy, pľúcnych chorôb a hrudnikovej chirurgie vo Vyšných Hágoch 1. čs. odsunová nemocnica 1. čs. armádneho zboru v ZSSR. Svoju činnosť začala 17. marca 1945 ako prvý stabilný poľný zdravotnícky útvar na území Československej republiky. Front v tom čase stál tesne pri Liptovskom Mikuláši. Veľká časť ranených, odsunutých do tejto nemocnice, bola z bojov o Liptovský Mikuláš. Kapacita nemocnice bola 500 postelí a neskôr bola zvýšená na 1000 postelí. Aj to však nestačilo, lebo počet ranených naďalej stúpal a kapacita sa musela rozšíriť o vojenské objekty v Tatranských Zruboch a Tatranských Matliaroch. Svoju činnosť 1. čs. odsunová nemocnica vo Vyšných Hágoch ukončila 15. júla 1945. Zranených a liečených v 1. čs. odsunovej nemocnici vo Vyšných Hágoch bolo z príslušníkov veliteľstva 1. čs. armádneho zboru v ZSSR 20, z 1. čs. samostatnej brigády 424, z 2. čs. paradesantnej brigády 38, z 3. čs. samostatnej brigády 417, zo 4. čs. samostatnej brigády 270, z 1. čs. tankovej brigády 14 a z iných útvarov 197.
V Poprade a vo Svite boli koncom januára zriadené poľné nemocnice, ktoré slúžili na doliečovanie vojakov ranených v ďalších bojoch pri oslobodzovaní nášho regiónu. Taktiež po prechode frontu bol do Popradu premiestnený 1. čs. náhradný pluk 1. čs. armádneho zboru. Tu sa sústreďovali a cvičili nový branci, vojaci vracajúci sa z nemocníc, kde sa liečili po zraneniach a partizáni. Neskôr boli nasadzovaný v ďalších bojoch, hlavne v bojoch pri Liptovskom Mikuláši. V Poprade pôsobilo aj Výcvikové stredisko pechoty (až do okt. 1945), Škola dôstojníkov pechoty, pešieho, ženijného a spojovacieho vojska (od 28. januára do okt. 1945). V Poprade sídlila aj sovietska NKVD, ktorá zatýkala všetkých, ktorí pomáhali Nemcom a odvážala ich na Sibír. V čase oslobodzovania nášho regiónu boli veľmi zlé poveternostné podmienky – veľa snehu, mrazy okolo –20 až –25 stupňov a časté snehové fujavice. Postupujúce jednotky to spomaľovalo a sťažoval sa ich ďalší postup.
Ustupujúce nemecké vojská zanechali v našej oblasti, a to hlavne na prístupových cestách aj mnoho mín. To bola práca pre samostatný ženijný prápor 1. čs. armádneho zboru. Na ceste z Vrbova do Ľubice bolo nájdených a zneškodnených 35 mín, z Kežmarku na Tatranskú Kotlinu 26 mín, z Levoče do Kežmarku 55 mín, na ceste z Kežmarku do Popradu 122 mín a na ceste z Popradu do Východnej 72 mín. Okrem toho príslušníci ženijného práporu opravovali aj poškodené mosty a stavali nové napr. pri Ruskinovciach, v Kežmarku,pri Vrbove a pod.
Cronológia bojov je prevzatá zo stránky oslobodenie.wbl.sk
