Čo ma nezabije, to ma posilní: Z olympiády cez doktorov k pomoci druhým

Katarína Horváthová (36) je jednou z tých športovkýň, ktorým sa podarilo reprezentovať Slovensko na olympijských hrách. S dvojkrížom na hrudi jej v roku 2000 v Sydney tlieskal celý svet. Kapitánka posledného družstva žien ŽBK Poprad ,ktoré získalo medailu v extralige . Veľké úspechy, niekoľko pádov, bohatá kariéra a mnoho životných skúseností. Zdravotné problémy Kataríne zabránili v dosiahnutí jej ďalších športových snov. A práve aj vďaka svojím zdravotným peripetiám môže dnes pomáhať ostatným.

Ako vyzerala Tvoja cesta od dieťaťa do seniorského športu? Bol basketbal prvou voľbou?

„V detstve som vystriedala veľmi veľa športov. Prešla som cez gymnastiku, karate a rôzne školské športové krúžky. Basketbal mi však zachutil už v šiestich rokoch. Vtedy ma v Handlovej, odkiaľ pochádzam, oslovil mládežnícky tréner, ktorý trénoval o štyri roky staršie dievčatá, či by som neskúsila s nimi trénovať. A nakoniec som pri basketbale ostala. Keď som mala 14 rokov, začala som navštevoval športové gymnázium v Banskej Bystrici, kde som po maturite ostala ešte dva roky hrať. Medzi seniorkami som pôsobila od 17-tich rokov.“

Si účastníčkou olympiády v Sydney 2000. Mala si vtedy 20 rokov. Hry sú často métou, na ktorú mnoho športovcov nedosiahne. Ako s odstupom času vnímaš svoju účasť pod slovenskou vlajkou?

„Dvadsaťročné dievča si to až tak veľmi neuvedomuje, kde je. Ja to oceňujem až teraz. Pred pár rokmi som si začala uvedomovať, čo som vlastne prežila. Športovci, ktorí celý život na sebe makajú, sa nedostanú na olympiádu – mne sa to podarilo. Okrem futbalistov a basketbalistiek sa na olympiádu v novodobej histórii nedostal žiadny slovenský "kolektívny“ športovec. A podarilo sa mi dostať do olympíjskeho výberu zo slovenskej extraligy, ktorá bola vtedy na špičkovej úrovni. Vtedy v reprezentácii hrávali mená ako Godályová, Kotočová a ďalšie. Rada si spomínam napríklad na Kotočovú – veľkú osobnosť a úspešnú basketbalovú persónu. Až teraz viem ohodnotiť, do akého družstva som sa vlastne dostala a že to vôbec nebola samozrejmosť. Najkrajší zážitok mám z olympíjskej dediny v Sydney. Výborná organizácia a samé osobnosti. Idem po ulici a zrazu okolo mňa prešiel Maurice Green, vtedajší špičkový šprintér. Pochopiteľne hneď som mala zimomriavky na tele a nejeden nestíhal „hubu“ zatvoriť. Vtom z jedálne vychádza princ Albert…bolo to úžasné, ale zároveň zaväzujúce. Stále som si kládla otázku, čo tu vlastne robím. Pritom viem, že odmakané som mala, ale pri porovnaní s tou svetovou špičkou som sa v sebe strácala. Napríklad sme hrali proti Američankám, všetko ženské basketbalové hviezdy, v hlave ich úspechy a ja som mala nastúpiť proti nim. Bola to nezabudnuteľná škola života a nielen športového."

Odštartovala olympiáda aj Teba? Ochutnala si príchuť basketbalového sve­ta?

„Po olympiáde prišiel môj prvý zahraničný angažmán. Vtedy mala najvyššia slovenská basketbalová liga neporovnateľne lepšiu úroveň ako dnes. V Poľsku to bolo ešte o niečo lepšie a tak som sa upísala na dva roky družstvu Pabianice ,kde som dve sezóny okúsila euroligu. Po vypršaní kontraktu som sa vrátila na Slovensko. Zmena prišla po telefonáte od mojej spoluhráčky z Bystrice Martiny Luptákovej, ktorá sa zranila a chcela, aby som ju zaskočila vo francúzskom Callais. Tak som išla. Po Francúzsku som sa vrátila pod Tatry a s dievčatami som získala dve bronzové medaily v extralige a jednu sezónu sme si zahrali Eurocup FIBA . Ostala som v Poprade dodnes, s malou anabázou u Dobrých anjelov v Košiciach, kde som si splnila sen o slovenskom titule .“

Tvoju športovú kariéru sprevádzali aj zranenia, trápila si sa najmä s chrbátom. Ako Ťa to poznačilo?

„Moje zdravotné problémy začali už v 15-tich rokoch v Banskej Bystrici. Vtedy ma prvýkrát seklo v krížoch. Mladý organizmus sa s tým rýchlo vysporiada, takže som to veľmi neriešila. O pol roka neskôr ma seklo opäť a začalo sa to stupňovať od mojej 20-tky. Zistilo sa, že mám vysunutú platničku. Priznávam, že som to "flákala“ pri cvičení, lebo to nikdy nebolo také intenzívne. Jeden deň ma seklo, tri dni som sa dávala dokopy. Bolesti trvali a nejako zvláštne som to neriešila. Až neskôr, keď pre mňa prišla sanitka, lebo som sa nemohla pohnúť, som to už musela začať riešiť. Dotiahla som to do stavu, kedy mi praskla platnička. Vtedy sa skôr odporúčali operácie, málokedy tlačili pacientov do cvičení. Aj ja som sa teda dala operovať. Spätne to ľutujem."

Ako Ťa zmenila operácia? Bol to pre Teba nový začiatok?

„Po operácii som stále hrala hrala basketbal, ale to som už intenzívne začala cvičiť. Zistenie, že cvičeniami sa dá predísť operácii, prišlo onedlho. Začala som cvičiť Pilates metódou. Môj prvotný skepticizmus sa zmenil, keď som si uvedomila, ako mi to veľmi pomáha – vedela som fungovať bez veľkých bolestí, dokonca stále hrať basketbal. Vtedy ma napadlo, že by som mohla pomôcť aj iným ľuďom. Začala som sa vzdelávať, prišiel SM systém a už to išlo. Hlavne moje zdravotné problémy ma priviedli k tomu, čo robím dnes. Dnes som kondičnou trénerkou so špecializáciou na pacientov s problémami chrbtice.“

Po skončení profesionálnej kariéry si sa chvíľu hľadala. Dá sa povedať, že pomocou iným si sa našla?

„Práca ma veľmi baví a hlavne teší. Viem, čo prežívajú ľudia, ktorí za mnou prídu. V pomoci druhým som našla zmysel života. Ešte keď som hrávala basketbal, tak som rozmýšľala, čo budem robiť, ak raz skončím. Môj sen – kondičný tréner – sa stal skutočnosťou. A dokonca sa to vykryštalizovalo tak, že sa venujem tomu, čo dobre poznám. Keď za mnou príde klient, povie mi, čo ho trápi a ja vidím, ako na tom je, chápem ho. Mnoho ľudí tomu na začiatku neverí – prídu si to vyskúšať. Po mesiaci – dvoch, mi nakoniec klient povie, že sa na svoje pomery cíti skvele. A o tom to je. Ten pocit sa nedá opísať a nabíja ma to energiou. Prichádzajú ku mne tzv. hobíci, amatéri, ale začali chodiť už aj profesionálni športovci, čo ma veľmi teší.“

Ako by si zhodnotila súčasnú prácu s basketbalovou mládežou na Slovensku? Akoby sa za ostatné desaťročie v slovenskom basketbale nenašiel kompromis medzi starým a dobrým a medzi novým a moderným. Chýba mládeži tzv. stará trénerská škola?

„Všetko začína v rodine. Ak rodičovi stačí strčiť dieťa k telke alebo počítaču, je to veľká chyba. Deti treba pustiť von, alebo s nimi chodiť po rôznych krúžkoch. Dieťa treba zoznamovať s pohybovou aktivitou a zvyšovať jeho pohybovú gramotnosť. Keď už aj chlapec, či dievča navštevuje tréningy akéhokoľvek športu, treba sa mu stále venovať. Väčšina rodičov to zabalí kvôli pracovným povinnostiam, to je ďalšia veľká chyba, pretože mladý človek stratí disciplínu a návyky. Pozor treba dávať pri prvom neúspechu, keď dieťa povie, že už tam nebude chodiť. Vtedy má mať podporu od rodičov. Netreba zabúdať na motiváciu. Je to ako v živote – tiež prídu neúspechy, pády, to však neznamená, že sa treba vzdávať. A to deti šport naučí. So športom je to dnes ťažké. Niektorí rodičia dávajú sponzorsky peniaze, čo však neznamená, že budú aj rozhodovať. Bohužiaľ, tak to v slovenskom športe väčšinou je – dám peniaze a rozhodnem, čo sa bude trénovať, ako sa bude trénovať a kto bude trénovať. Pritom ten rodič ani nemá "šajnu“ o tom, čo šport obnáša. Ďalšou chybou je, že zo strany trénerov sa na deti nevyvíja tlak, ako kedysi. Napríklad tréner dá ťažší tréning, na deti v rámci normy pokričí a už sa rodičia búria, sťažujú. Mnoho trénerov preto je nútených ísť o level nižšie. A deťom sa nechce – sú vedené k pohodlnosti. Naše reprezentačné družstvá v kolektívnych športoch sú toho zrkadlom. Je vidieť, kde sa robí dobre a kde nie. Dnes si nedokážem predstaviť, že sa naše basketbalové družstvá v dohľadnej dobe prebojujú na olympiádu. Jednoduchou cestou sa k úspechu dostať nedá. Vedie k nemu zložitejšia – ťažšia cesta. A samozrejme drina, drina a ešte raz drina. Deti netreba ničiť, ale makať treba. Najdôležitejší je pozitívny vzťah k športu."

Máš 36 rokov, dá sa povedať, že si v najlepšom veku. Funguje na športovej vlne okrem Teba aj Tvoja rodina?

„Mám dve deti. Starší syn Matúš má 6 rokov a od svojich štyroch sa venuje cyklotrialu. Raz to videl na námestí a veľmi sa mu to páčilo. Klub robil nábor, tak sme ho prihlásili a veľmi ho to dodnes baví. Mladší syn Šimon, ktorý má bude mať v septembri 3 roky sa chce podobať na svojho staršieho brata, takže sa pekne vezie popri ňom. Oboch vediem k tomu, aby pri športe ostali. Môj manžel je bývalý športový funkcionár, takže šport je u nás dominantný. Aj moji klienti majú deti, častokrát teda riešime rodinu a šport aj s klientmi. Niekedy si pripadám ako psychoterapeut, ale tak to má byť a tak nás to baví. Mojím životným krédom je – Čo ťa nezabije, to ťa posilní.“