Denník mamičky na materskej: Tiež máte niekedy pocit, že obliekate chobotnicu?
Výchova detí je náročný, ale často zábavný proces. Vaše klbko šťastia si na vás chystá rôzne fígle. Každodenný boj prežije ten šikovnejší...
Tak, január sa blíži ku koncu a nám až nedávno skončil vianočný čas. Len v posledných dňoch sme sa vrátili z rodinných návštev, vyprevadili švagrovcov domov do Londýna a znova sme sa ocitli v každodennej rutine. Rutine – náročnej, uponáhľanej, občas stereotypnej, občas zábavnej, ale stále krásnej. Inak to na rodičovskej dovolenke ani byť nemôže.
Tri dni po Vianociach sme oslávili prvý rôčik našej malej Sandry a aj sa mi slzička do očí tlačila pri uvedomení si, ako ten čas neuveriteľne rýchlo letí. Len teraz sme si ju odnášali z pôrodnice a už sa učí chodiť. Sediac na zemi mi podáva drobnú ručičku, a potom, ako malý tučniačik, húpavo, nemotorne prekladá nôžku za nôžkou. Úsmev od ucha k uchu a iskričky v očkách – je na seba poriadne hrdá. :) A samozrejme, my na ňu ešte viac. Je fascinujúce, ako sa človeku zmenia priority a celý život, keď sa stane rodičom.
Celý svet sa točí len okolo dieťaťa a pohltí vás to natoľko, že všetko ostatné prestáva existovať. Alebo aspoň minimálne to stráca význam. Aspoň na určitý čas. Prvý rok na materskej a rodičovskej (pre potreby tohto denníka budem používať len slovo „materská“) mi ubehol ako voda a z môjho maličkého klbka, ktoré sa narodilo o mesiac skôr a pri narodení meralo len 44 centimetrov a vážilo 2360 gramov, vyrástlo dievčatko. Dnes váži jedenásť kíl (taký malý moriak v jeseni, ktorého už vládzem na rukách nosiť len pár minút, ona by však na mne visela aj hodiny) a ja s nekonečnou láskou, akú môže cítiť len mama k svojmu dieťaťu, s hrdosťou, radosťou, ale aj ľútosťou za tým, čo bolo a už sa nevráti, sledujem, ako moje drobnučké dieťatko rastie a stáva sa malým človiečikom.
Jeden a pol hodinové uspávanie a pol hodinový spánok
Už niekoľko mesiacov naša bambuľa spí len raz denne. Vždy okolo obeda. A potom až večer o siedmej. Niekedy ju uložíme do postieľky a do piatich minút sladko spinká. Inokedy ide o nekonečný uspávací proces, keď sa modlíme, aby konečne zaspala. Tak, ako napríklad dnes. Obedný spánok nie a nie prísť. Ani náznak únavy. Zvyčajne ju ukladáme, keď si začne šúchať očká, tentoraz však nič. Energie viac ako zajačik Duracel. Napriek tomu som to skúsila. Vložila som ju do postieľky, ľahla si vedľa nej na posteľ a ako zvyčajne ju chytila za rúčku. O pár sekúnd si ju vytrhla a už behala po postieľke. Keď ju niekoľkokrát celú po obvode obehla, obhádzala ma všetkými hračkami, ktoré v nej mala a ja som ju znova a znova uložila do vodorovnej polohy a ona znova a znova vstala, vybrala som ju a išli sme sa znova hrať. O pol hodinu som to skúsila znova. Stále sa však postojačky zle spí. Do tretice, našťastie, všetko dobré a malá približne hodinu a pol od prvého pokusu konečne zaspinkala. Vďaka Bohu. O pol hodinu však už bolo po spánku. Neuveriteľné.
Pred sánkovaním sme sa všetci riadne zapotili
Dnes sme po Sandrinom obedňajšom spánku opäť vytiahli z pivnice sánky. Tomu však predchádzalo nekonečne dlhé obliekanie sprevádzané výdatným plačom našej princezničky a jej usilovným hádzaním sa zo strany na stranu a utekaním od „týrania obliekaním“ čo najďalej. Po niekoľkých neúspešných pokusoch obliecť jej všetky vrstvy a tiež čiapku a šál, a nakrémovaní tváričky, sme sa konečne dostali von z bytu. „Milujem“ obliekanie našej malej „chobotnice“. Už aby bola jar a následne leto, kedy bude môcť behať s holou riťkou. :)
Sánkovanie v našom podaní vyzeralo asi tak, že manžel ťahal sánky a ja som išla za nimi, aby som dohliadla na to, že z nich Sandra nevypadne a domov sa vrátime v rovnakom počte, ako sme odchádzali. Tá sedela ako päť peňazí a ani nemukla, dokonca ani po stý raz, kedy sa zošmykla do fusaku a trčali jej z neho len oči (občas ani tie nie). Netuším, či bol za tým strach, alebo si „jazdu“ užívala, každopádne, zo dvakrát sa na mňa aj usmiala. Asi po hodine sme sa premrznutí vrátili domov. Zakaždým rozmýšľam, či sa nám vôbec oplatí obliekať ju, keď to trvá len o niečo kratšie, ako následná prechádzka. :)
Ako sa to dieťa naučí chodiť?
Práve som sa dočítala, že nie je vhodné vodiť deti za rúčky, keď sa učia chodiť. Údajne sa tým spomaľuje samotný proces učenia sa. A absolútne nevhodné je, vraj, držanie za obe. Používať nemáme ani chodítka a „pavúky“. Som z toho v pomykove. My sme sa učili chodiť práve takto, a pokiaľ viem, tak aj milióny ďalších detí a chodiť vieme. Dokonca nám to ide celkom dobre. Tak kde je pravda? Tieto moderné poznatky a výskumy ma mätú. Asi prestanem čítať.