Ekvádorské dobrodružstvo Jána Mokoša zavŕšené: Bol najďalej od stredu Zeme
Tatranský primátor absolvoval exotické 12-dňové dobrodružstvo, na konci ktorého bolo zdolanie najvyššieho vyhasnutého stratovulkánu na svete - hory Chimborazo.
Wikipedia o hore Chimborazo hovorí, ako o vyhasnutom stratovulkáne. Je to najvyšší vrch Ekvádora (podľa najnovších meraní od stredu Zeme aj najvyšší vrch sveta). Nachádza sa asi 150 km od hlavného mesta Quito a 30 km severozápadne od mesta Riobamba. Pri dobrej viditeľnosti je zahliadnuteľný až z pobrežia, z mesta Guayaquil. A práve tu sa objavila vlajka mesta Vysoké Tatry, ktorú tam pripevnil tatranský primátor Ján Mokoš (68), s ktorým sme sa po návrate z Ekvádora porozprávali.
Kedy vznikla myšlienka zdolať Chimborazo, ktoré nie je každému
pod Tatrami veľmi známe?
„Myšlienka vznikla pred šiestimi rokmi, keď som bol na Mont Blancu
(4810 m), považovaného za najvyšší vrch „starej“ Európy. Vtedy som si
povedal, že by som mohol urobiť ešte najvyšší vrch Afriky –
Kilimandžáro (5895 m). To sa podarilo a prišla ďalšia výzva –
najvyšší vrch „veľkej“ Európy Elbrus v Rusku (5642 m), ktorý som
zvládol 23. júna minulého roka. Zo šiestich nás vyšlo 6. Dvaja z tejto
expedície išli so mnou aj teraz do Ekvádora.“
Prečo teda práve Chimborazo?
„Najvyšším vrchom v Amerike je Aconcagua (6 959 m). Nie je však tak
ťažký na psychiku a fyzičku ako na prírodné podmienky. Keď som dával
dokopy ľudí partiu, tak som horko – ťažko zohnal ďalších troch.
Prevažoval názor, aby sme išli na najvyššiu nečinnú sopku na svete
Chimborazo (6310 m). Okrem tohto titulu má ešte druhý bonus – je to
najvzdialenejší bod na Zemi od jej stredu. Je o 2220 metrov vzdialenejší
od stredu Zeme než Mont Everest.“
Ako dlho trvá príprava na takéto dobrodružstvo? Sám by Ste tam
asi nešiel.
„Dva roky som dával dohromady partiu. Nakoniec sme využili ponuku
jedného Žilinčana, ktorý v Ekvádore v hlavnom meste Quito učil 8 rokov
angličtinu. O Ekvádore som vedel, že sú tam veľké rozdiely v životnej
úrovni aj obrovské rozdiely v nadmorskej výške. Domy sú tam bežné do
výšky 4 tisíc metrov nad morom. Všetko vyššie musí povoliť štát. Len
pri bežnej prechádzke zdoláte pri zostupe alebo výstupe 400 až
600 výškových metrov, čo sú veľmi veľké rozdiely. Aklimatizovali sme
5 dní. Potom sme zaútočili na Chimborazo.“
Zaútočiť na horu, ktorá na svojom mieste stojí tisíce rokov, si
určite vyžaduje osobnú odvahu i rešpekt. Navyše hrá sa aj o čas a
počasie. Vyšlo Vám to?
„Útok sme začali na chate pod sopkou vo výške 4800 metrov. Je
otázne, či je dobré zdolávať v priebehu dňa 1500 výškových metrov a
to všetko na ľadovci a na snehu. Popoludní sme sa ubytovali, dali sme si
obed, trojhodinovú prechádzku bez vodcov a večeru. Po dvojhodinovom oddychu
(o desiatej večer) sme s „čelovkami“ vyrazili smerom na vrchol. Išli sme
kratšou trasou. Zaujímavé je, že tam nie je problém s nastavovaním času.
Je to krajina na rovníku, takže slnko vychádza každý deň o šiestej ráno
a zapadá o šiestej večer, je to stále rovnaké. Na vrchole sme boli o pol
siedmej ráno. Výstup samotný je veľmi náročný fyzicky i psychicky, ale
nie technicky okrem jedného úseku. Tých 300 vzdialenostných metrov boli
skaly, kde nebol ľad ani sneh, len kamene. Bolo to hlavne v noci veľmi
nebezpečné. Ale nebolo to náročné ako tatranské steny. V tej tme sa
zdalo, že kopec má sklon 60 stupňov. Tam nejdete krížom – krážom, ale
stále rovno asi 40-stupňovým stúpaním.“
Boli podmienky vhodné a stabilné alebo ste si vychutnali niečo
netradičné?
„Domorodci nepamätajú, že tak nízko a tak veľa napadalo snehu. Robilo
im to problém s úrodou. Potom sa to ustálilo. V Quite (2850 m) bolo
približne 25 stupňov Celzia. Ľudia chodili v tričkách a kraťasoch.
Teplota pri výstupe bola prijateľná až do skalného masívu, ktorý sme
museli prekonať. Dul pomerne silný vietor. Na vrchole sme odhadovali silu
vetra na úrovni 80 – 100 km/h a teplotu okolo 15 stupňov Celzia pod
nulou, ale vďaka silnému vetru pocitová teplota bola ešte nižšia.
Najdôležitejšie pre mňa bolo to, aby mi vietor neodfúkol rukavice pri
vyberaní vlajok alebo občerstvenia z batohu. Na vrchole sme boli 10 minút,
urobili sme niekoľko fotiek a povedali sme si, ako budeme postupovať smerom
dole. Dlhý pobyt na vrchole v tých podmienkach nebol zvládnuteľný. Každý
výstup končí doma. Dôležité je, aby človek zostúpil. Treba si zachovať
energiu na cestu späť. Na vrchol nám výstup trval 8,5 hodiny, dole nám to
4,5 hodiny pri prevýšení 1800 metrov.“
Podali ste obdivuhodný výkon napriek vysokej nadmorskej výške,
počasiu i časovým okolnostiam. Kedy prišiel na rad poriadny
spánok?
„Po zostupe sme sa za hodinu zbalili a navštívili sme miestny rezort
v nadmorskej výške 3400 metrov, kde sme pribrali ďalšie auto a
pokračovali sme do mesta Baňos de Aqua Santa (1800 m). Boli sme unavení,
takže nebol problém vyspať sa. Prešli sme sa po meste, najedli sme sa a dali
sa dokopy. Nohy ma boleli ešte dva dni. Regenerácia teda prebehla celkom
rýchlo.“
Ekvádorské dobrodružstvo vo Vás osobne určite zanechalo veľa
dojmov a pocitov. Ktorý zážitok bol pre Vás úplne ten
najsilnejší?
„Krásnych miest a zákutí je tam veľa. Môj hlavný cieľ bolo
vystúpiť na Chimborazo, čo sa mi splnilo. Len som nebol spokojný s našim
horským vodcom. Veľmi nás neusmerňoval, len sme šliapali a šliapali.
Najväčším emocionálnym zážitkom bola chvíľa, keď sme vytiahli naše
vlajky na vrchole. Je tam veľa krásneho z hľadiska prírody, scenérie
i histórie. Na mňa mimo prírody veľký dojem urobili ľudia – sú
dobrosrdeční, skromní a pokorní. Napriek tomu, že niekedy je tam bieda,
miestni sú vľúdni, ochotní. Nikde som nevidel, aby sa niekto niekam
ponáhľal, aby bol niekto, ako sa ľudovo hovorí, vyložene naštvaní –
všade kľud a pohoda. Ako hovoria Španieli – maňána. Je to ťažké
preniesť domov. My žijeme iný život na inej úrovni. Ich nezaujíma snáď
ani to, čo bude zajtra. Žijú si svoj život.“