Erik (21) si Spartan Race užil. Na Chopok vybehol aj s bratom Romanom (38) a sestrou Katkou (30)
2 367 pretekárov zo 17 krajín štartovalo na prvých zimných pretekoch Spartan Race v Jasnej. Na skoro osemkilometrovú trať nástúpili aj viacerí odvážlivci z Popradu a okolia. My sme vyspovedali Erika Sirkovského, ktorý sa na súťaži Spartan Race zúčastnil aj so sestrou Katkou a bratom Romanom.
- Ako ste sa k tomu dostali? Spartan spolu so
súrodencami…
K Sparťanom som sa dostal tak, že som bol v lete v Amerike a tam som
spoznal ľudí, ktorí chodili na tieto preteky. Trošku ma namotivovali a cez
nich som k tomu prišiel. Keď som prišiel na Slovensko, tak som sa prihlásil
na Donovaly, na prvý pretek. Môj brat Roman sa mi ozval, že by to tiež
skúsil, tak sme išli spolu. Sestra videla naše vysmiate tváre, takisto ju to
zaujalo a chcela sa pridať, takže sme sa dohodli na tento zimný šprint, že
to dáme spolu, ako rodinka.
- Koľko rokov máte? Teda vy, váš brat a sestra?
Ja mám 21, Roman má 38 a Katka má 30.
- Koľko pretekov máte za sebou vy osobne? A koľko so
súrodencami?
Toto bol môj druhý Spartan race, ale absolvoval som aj iné, nie presne pod
názvom Spartan race. Bratov to bol tiež druhý a sestrin prvý pretek.
- Ktorý Spartan je ťažší? Ten letný, ktorý ste absolvovali na
Donovaloch, alebo teraz ten Chopok?
Samozrejme, beast na Donovaloch bol ťažší. Bola to 23 kilometrová trať,
väčšie prevýšenie, náročnejšie prekážky. Toto bol v podstate
7 kilometrový pretek s nižším prevýšením, ale na to, že to bol taký
krátky pretek, tak to bolo dosť náročné. Plus do toho zahrala tá zima a
sneh, ale každopádne v lete Donovaly boli omnoho ťažšie.
- Bola aj nejaká špeciálna príprava na tento pretek?
Nie, pár krát som si bol zabehať v rámci udržiavania kondície. Cvičím
doma s vlastným telom, ale nič špeciálne, že by som kvôli tomu menil svoj
životný štýl. Cvičím a behám preto, aby som sa cítil dobre a aby som mal
z toho pôžitok.
- Je rozdiel, či do takých pretekov ide človek sám, alebo
v trojici, či družstve?
Podľa môjho názoru to veľký rozdiel nie je, pretože každý beží
individuálne sám za seba. Aj keď chce tím dosiahnuť dobré umiestnenie,
výsledky sú zložené z časov jednotlivcov. Každý má osobitné tempo,
ktoré mu vyhovuje a na pomoc pri prekážkach veľmi nie je priestor.
- Čo bolo najťažšie na pretekoch? Nejaká kríza, alebo extrémna
prekážka?
S prekážkami som osobne nemal problémy. Nebolo to ľahké, ale zároveň to
bolo zábavné. Výstup na kopec, čo sme šľapali, bol náročnejší, ale
inak sa to dalo všetko zvládnuť. Hod guľou bola brnkačka :)
- Taká základná otázka: Prečo to vlastne robíte? Aké sú
pocity potom, keď vybehnete hore?
Pocit je výborný. Robím to preto, že to je niečo iné. Teda nemôžem
povedať, že ma to napĺňa, ale mám to rád, je to zmena, je to
dobrodružstvo a adrenalín. Je to udalosť, kedy môžem prekonávať svoje
hranice.
- Ako ste nakoniec skončili na týchto pretekoch?
Keďže sme všetci štartovali v otvorených vlnách, ja som tam nešiel
s tým, že sa idem nejako umiestniť. S Romanom sme skončili v prvej
štvrtine a Katka dobehla trošku neskôr. Prišli sme všetci úspešne a
šťastní.
- Ako zvládli preteky usporiadatelia?
Veľmi dobre to bolo usporiadané. Trať bola dobre pripravená, dobre
označená až na jednu odbočku. Myslím si, že usporiadatelia to zvládli
veľmi dobre. Na to, že to bol prvý zimný Spartan na svete, tak veľmi
kvalitná práca.
- Čo najbližšie, čakajú vás nejaké preteky?
Najbližšie, presne neviem kedy, ale plánujem sa zúčastniť všetkých
obtiažností, ktoré budú na Slovensku, čiže možno ešte nejaký Sprint,
ale hlavne Super, Beast a Ultra Beast.
Foto: TMR a archív Erika Sirkovského