Najlepšie v meste: Poctivé ako za starých čias

Prečo Poprad, prečo námestie a prečo práve cukráreň:

• Keď som sa pred šiestimi rokmi vrátila do Popradu za rodinou a materskými povinnosťami, mala som úplne iné očakávania. Hovorí sa, že východniari sú najsrdečnejší ľudia. Tento pocit som však nemala, keď som začala navštevovať prevádzky v Poprade. Pýtala som sa sama seba. ,,Kde zostala tá pohostinnosť?“ ,,Kde je ľudské teplo, ktoré nájdete v malých útulných cukrárničkách a kaviarničkách Paríža, Štrasburgu, Prahy? Sme my, Popradčania, horší ako ostatní Európania?"

Neodpovedali ste mi však, prečo Poprad a prečo námestie?

• Každý rok sa v Prahe otvorí nejaké nové menšie alebo väčšie nákupné centrum. Napriek tomu sa ale život mesta sústreďuje stáročia na Staroměstské náměstí a Václavák. Rovnako ako vo Viedni to je Stefansplatz alebo v Mníchove Karlsplatz. Vždy, keď navštívim podobné miesto „s dušou“, moje kroky smerujú priamo do jeho srdca, na námestie. Tam sa v každom meste nachádzajú najlepšie reštaurácie, obchodíky, cukrárničky, miesta, kde sa stretávajú ľudia… Myslím, že tento vývoj je neodvratný aj v Poprade, len treba preto viac robiť, ako len o tom rozprávať. Po šiestich rokoch, ktoré som späť v Poprade, si myslím, že tu veľa ľudí len rozpráva. Po uspaní syna som si každú noc sadla k internetu a do ranných hodín presedela pred počítačom. Prezerala som si stovky nádherných cukrárničiek, bistier, či reštaurácií sveta. A prečo Poprad? Narodila som sa tu a chcem tu prežiť svoj život. Prečo utekať preč, keď si vieme podobnú ľudskú atmosféru vytvoriť aj tu. Tunajší ľudia sú pracovití. Nie sú horší ako inde, ba naopak. Len ten syndróm – nič sa nedá, nič nejde. Treba to a hento… To je, ako to volám, syndróm „treba“. V Nemecku alebo Francúzsku, ak vznikne problém, tak sa rieši a vyrieši. U nás všetci roky hovoria, čo treba, a stav sa nemení.

Je to však také ľahké vybudovať dobrý podnik?

• Na úvod musím povedať, že neviem, či som to kompetentná hovoriť práve ja. Neviem povedať, či sa mi to podarilo ale viem s istotou povedať, že sa preto snažím roky robiť úplné maximum. Napríklad naše drevené zariadenie je z poctivého duba, spracované šikovnými rukami zručného stolára zo Šuňavy. A tak to musí byť aj s ostatnými vecami až po najposlednejší detail. Najťažšia časť je ale nájsť najlepších ľudí. Nám sa podarilo presvedčiť pána, ktorý obsluhoval mnohých svetových prezidentov aby išiel pracovať k nám. Priznám sa, že presviedčanie trvalo mesiace, ale výsledok stojí za to. Iba slušný čašník sa dokáže slušne správať k hosťovi. Ako jednoducho vycítite, či cukrárka, ktorá vám upiekla koláč, pečie, lebo ju to baví, alebo to robí iba pre peniaze. Mňa osobne piecť baví :-).

Vlajkovou loďou Café La Fée je letná terasa. Aké boli reakcie ľudí?

• Pozitívnych bolo možno 99%. Negatívnu sme zaznamenali napríklad, že sme kvôli terase vyrúbali stromy. Dali sme verejný prísľub, že za každý strom, ktorý bol vyrúbaný nielen nami, ale aj kvôli nám, sme ochotní zaplatiť 10.000 Euro oznamovateľovi. Neprihlásil sa nik a odvtedy už takáto výčitka nezaznela. A prečo? Pretože kvôli nám bolo vyrúbaných 0 (slovom nula) stromov. Naopak, nádherný strom v strede terasy dodáva v súlade s prírodou dobrú energiu každému, kto si pod neho sadne.

Terasa by ale nikdy nebola schválená bez súhlasu vedenia mesta?

• A ako inak by to aj bolo možné? Pozemky, na ktorých stoja všetky terasy na námestí, su mestské. A na akúkoľvek stavbu predsa potrebujete stavebné povolenie, ktoré vám vydá stavebný úrad. Sme radi, že sa nám podarilo presvedčiť kompetentných, čo trvalo mnoho mesiacov. Nešli sme cestou klasického slovenského „nedá sa“, ale klopali sme na každé zatvorené dvere, až kým sa neotvorili. A na záver bolo hlasovanie zastupiteľstva, ktoré jednohlasne náš zámer schválilo. Teší ma, že ak je človek dostatočne „otravný“ a ide o dobrú vec, podarí sa presvedčiť aj politických súperov, aby hlasovali spolu za. A tak by malo fungovať aj mesto.

Aká je teda vaša životná a aj „cukrárenská“ filozofia?

• A dá sa to oddeliť? Môže byť podvodník zamestnancom banky? Môže byť profesionálny futbalista ten, koho nebavil telocvik? Svoj pracovný život od osobného neoddeľujem. Ak človek chce robiť poctivé koláče, mal by byť taký aj sám. Ak chce, aby sa v jeho cukrárničke ľudia cítili ako u svojej babičky, musí byť rovnako pohostinný aj v osobnom živote. Ľudia sa dajú klamať istý čas, ale nie dlhodobo. Proste vycítia, že niečo nesedí. Ako vyučená učiteľka materskej škôlky mám rada deti a teším sa, keď ich vidím u seba v cukrárni. Prinášajú radosť zo života. Vážim si, ako mi dodnes pomáha moja stará mama. Preto som rada, keď vidím, ako si ku nám prídu oddýchnuť dnes ťažko skúšaní dôchodcovia. Obracajú kvôli nízkym dôchodkom každé euro, napriek tomu prídu, aj keď možno len raz za mesiac na koláčik, na aký sú zvyknutí z vlastného detstva, keď sa ešte robili veci poctivo a v každej potrave nebolo 10 chemických prísad. A pre tento pocit to pre mňa má zmysel. Občas svojim známym hovorím, ak ma chcete poznať, prídite ku mne do Café La Fée, sadnite si do pohodlného ušiakového kresla, ochutnajte koláč z čerstvých lesných malín, započúvajte sa do francúzskeho romantického šanzónu a pochopíte, aká naozaj som.