Osobitný druh potencie

Určite ste si všimli, ako to u nás funguje. Každý chvíľku ťahá pílku. A pritom doničí a doreže všetko, čo bolo dobré u toho predchádzajúceho. Ľudská spoločnosť je však rôznorodá. Dá sa z nej mnoho vyťažiť, keď sú v nej aj extrémy. Je ich však potrebné udržiavať v „dobrej kondícii“ a v „rozumnej miere“. Stále budú aj bohatí, aj chudobní – boli aj za socializmu, aj keď snaha o šedivý priemer bola silne badateľná. Vo všetkom si však stanovme rozumnú mieru a tiež ROZUMNÉ opatrenia na korekciu. Nie mantinelové. Boli a budú aj viac pracovití, aj menej pracovití, Zámerne nehovorím leniví príživníci – taký predsa nie je nikto z nás. Keď sa však zámerne mieša horúca voda s ľadovou – keď sa berie pracovitým a rozhadzuje tým druhým – urýchľuje sa kolaps systému. Problém nie je len v pravici a ľavici. Prenikol do oblasti práva a morálky, a to sú základné piliere spoločnosti. Hľadanie „poľahčujúcich okolností“ zašlo tak ďaleko, že právo netrestá vinníkov. Bojíme sa aj pomyslieť na spravodlivosť v zmysle oko za oko, zub za zub. Veď čo keby môj? Preto si vymýšľame systém poľahčujúcich okolnosti do takej miery, že trest za zabitie môže byť menší než za krádež dyne. Chce to guráž a potenciu nazvať veci pravým menom a podľa toho k nim pristupovať. Chce to guráž nazvať zlodejstvo zlodejstvom, nezodpovednosť nezodpovednosťou a chovať sa statočne a charakterne. Nech biele je biele a horúce je horúce. Ak svetlosivú budeme považovať za bielu, vzdáme sa nádeje, že uzrieme bielu. Sme ochotní akceptovať klamstvo a zahmlievanie, možno aj pokus o nie najčestnejšie, či snáď protiprávne konanie. Vôbec nejde o žiadnu konkrétnu osobu, či politickú stranu. Asi tretina Slovákov je schopná bezstarostne sa preniesť nad dramatickým nárastom zadlženosti krajiny a tlieskať tým, ktorí ho spôsobujú, ktorí vedú krajinu do chudoby tvrdiac, že je to výhodné. Výhodné je splatenie dlhu. Podobne je to v každej oblasti života vrátane korupcie, kde sme schopní nielen uvažovať, ale dokonca aj hovoriť, a dobre že nie presviedčať verejnosť o akceptovateľnej miere korupcie. Každá korupcia, aj tá najmenšia, je zlou a takou aj zostane. To sme boli na celonárodnej úrovni. Lenže na úrovni VÚC aj miest a obcí je situácia rovnaká, ak nie horšia. Nie je to vôbec divné. Veď parlament aj vláda pochádza z nás. Celý národ aj krajina potrebuje zdvihnúť hlavu, otvoriť oči a smelo povedať, že chceme vlažnú sivotu. Nechceme horúcu ani studenú, bielu ani čiernu. Alebo nie? Či chceme alebo nie, existuje jasná biela aj tmavá čierna farba. Existuje vriaca aj ľadová voda. A to aj bez toho, že si to pripúšťame. Som za to, aby pojmy ako pravda, spravodlivosť a úcta nahradili krásu, bohatstvo a moc. Aj tie druhé existujú a zaiste sú dobré, ale rozhodujúcimi by mali byť prvé. Či nie? Som za to, aby sme sa nadýchli a nabrali guráž. Aby sme boli potentní. Netreba sa báť ísť do extrémov, ale všetko musí byť vyvážené a založené na pravde, práve, spravodlivosti a úcte k ľuďom, smerujúce do budúcnosti, ktorá dáva nádej. Ak akceptujeme lož i krádež ako bežnú normu a sme presviedčaní, že dobro neexistuje, ale musíme si zvoliť len väčšie alebo menšie zlo, sme blízko stavu absolútneho chaosu, sme blízko priemeru, z ktorého sa nedá nič vyťažiť, len viac alebo menej sivá farba, viac alebo menej vlažná voda. Sme blízko stavu, z ktorého je ťažko sa vymaniť. Potrebujeme aj vriacu vodu, aj ľadovú, potrebujeme aj čiernu farbu, aj bielu. Dobro reálne existuje. Ideálny stav zrejme nikdy nedosiahneme, ale ak sa oň ani nebudeme snažiť, tak určite sa nepohneme z miesta. Pojmy ako morálka, dobro, sebaobetovanie (napr. v prospech svojich detí) majú reálny obsah a reálne existujú. Tak ako všetko vyžaduje počiatočnú investíciu – vklad, ktorý nemusí byť nutne finančný – tak aj posun smerom k dobru vyžaduje počiatočné obrátenie seba samého od zlého k dobrému. Po odhodlanom zorientovaní sa však musia nasledovať reálne kroky s vedomím, že ak jedným prstom ukazujem na druhého, zároveň ukazujem troma na seba. Hlavu hore, ešte stále môže byť lepšie.