Pred sto rokmi sa začala I. svetová vojna. Čo ju Popradčanom pripomína?
Spomenie si dnes niekto na desiatky obetí z radov Popradčanov, ktorí narukovali do rakúsko-uhorskej armády? 100 rokov po vypuknutí vojny sme v Poprade hľadali miesta, ktoré hrôzy I. svetovej vojny pripomínajú.
Množstvo Popradčanov na vojnu narukovalo a zomrelo tam. Ale vojna sa Popradu dotkla aj inak. Front tadiaľ síce neprechádzal, ale miestna nemocnica slúžila ako vojenská nemocnica, kde sa liečili ranení a zmrzačení vojaci. Nemocnica slúžila aj na triedenie vojakov.
V Poprade to nie sú len miesta, ale aj konkrétni ľudia, ktorí majú na hrôzy vojny aspoň sprostredkované spomienky. Virtuálnu prehliadku po stopách I. svetovej vojny začneme pri pamätníku venovanému padlým v tejto vojne.
Na pamäť vo svetovej válke padlých
Jediný pomník v Poprade, ktorý pripomína hrôzy I. svetovej vojny stojí na námestí v Spišskej Sobote.
Nie je to ale pomník venovaný len obetiam svetovej vojny. Nápis „Na pamäť vo svetovej válke padlých“ tam dali dorobiť radní páni, aby ochránili pamätník, ktorý pripomína aj uhorskú revolúciu z roku 1848.
Vojaci zomierali v tunajšej nemocnici
Nejedná sa samozrejme o novú popradskú nemocnicu, ale o nemocnicu v Spišskej Sobote, ktorú pripomína už iba polorozpadnutá brána.
Cez túto bránu vozievali do nemocnice ranených vojakov, ktorí mali to šťastie, že prežili dlhý transport z frontu. „V období koncom roka 1914 sa front priblížil k Popradu až na nejakých 70 km a Tátra nemocnica dostala štatút vojenskej nemocnice. Tu liečili ťažko zranených, ľahšie zranených vojakov odvážali do liečební vo Vysokých Tatrách, ktoré sa menili na doliečovacie zariadenia,“ povedal o ďalšej zastávke po stopach I. svetovej vojny Mikuláš Argalács, publicista, ktorý nás na našej ceste sprevádza.
Miesto pre tých, čo neprežili
Miestom posledného odpočinku ranených vojakov, kterých sa nepodarilo zachrániť v nemocnici, sa stal spišskosobotský cintorín. Miestni spomínajú na to, že vojenských hrobov tam bolo v nedávnej minulosti minimálne desať, no my sme našli len hroby dva.
I. svetová vojna začala v Srbsku, ale potom sa boje preniesli na východ a aj na západ Európy. Hroby na spišskosobotskom cintoríne sú z jari 1915. „To obdobie, kedy tu do nemocnice začali voziť ranených sa viaže k vojenským operáciám, ktoré sa odohrávali na Východnom fronte. V tom čase sa boje dostali prvýkrát a vlastne aj jediný na územie dnešného Slovenska. Miestom bojov sa stalo územie medzi Humenným a Bardejovom,“ vysvetluje Argalács.
Obete pripomínajú tabule v kostoloch
V troch evanjelických kostoloch v Poprade, Veľkej a Spišskej Sobote sú tabule, ktoré pripomínajú obete I. svetovej vojny. Podľa farára Jozefa Vereščáka to ale nie sú jediné miesta, takýchto tabúľ v kostoloch je na Spiši viac. V našom meste ešte aj v Strážach a Matejovciach.
Mená na tabuliach pripomínajú konkrétnych ľudí z miestnych zborov, ktorí padli na frontoch počas rokov 1914–1918. „Tabule dali vyrobiť príbuzní obetí v spolupráci s farnosťami na pamiatku tých, ktorí padli a pre živých, aby nezabudli. Je to odkaz po sto rokoch aj pre nás, aby sme nedovolili, aby sa niečo také ešte opakovalo,“ povedal počas našej návštevy evanjelického kostola vo Veľkej farár Jozef Vereščák.
Po návrate z vojny viedol Legionbanku
V evanjelickom kostola na námestí v Poprade sme stretli Františka Odložilíka, ktorého otec v I. svetovej vojne bojoval a od roku 1927 žil v Poprade. „Otec vtedy pracoval v Brne. Odtiaľ ho povolali do Olomouca a ako dôstojník odišiel na ruský front. Po vojne sa vrátil do Popradu ako nadporučík a viedol miestnu Legiobanku,“ spomína František Odložilík, ktorému otca pripomína len niekoľko fotografií. Všetko ostatné muselo počas 2. svetovej vojny kôli bezpečnosti z domu preč.
Vojenská výroba v Matejovciach
Firma Scholtz získala v čase I. svetovej vojny niekoľko objednávok od vojakov a jej kovovýroba sa tak vyhla kríze, ktorá na priemysel počas vojnového obdobia doľahla. Pre rakúsko-uhorskú armádu sa v Matejovciach vyrábali prilby, poľné fľaše a iné kovové doplnky pre vojakov, ako spomína Štefan Kozák, bývalý zamestnanec Tatramatu (firmy, ktorá po znárodnení v roku 1948 prevzala Scholtzove továrne v Matejovciach). U Scholtza a v Tatramate pracovali aj rodičia a starý otec Štefana Kozáka z Matejoviec.
Starého otca povolal do armády cisár ako 18-ročného. Zo spomienok starého otca pán Kozák vie, že za to, že sa zo západného fronu vrátil domov vďačí rôznym dohodám medzi obyčajnými vojakmi znepriatelených strán. Dohody platili hlavne na miestach, kde boli vojaci v zákopoch aj celé týždne, či mesiace. „Vojaci mali dohodu, že keď počas boja zdvihnú ruku, znamenalo to, že nechcú bojovať. Pri stretnutí si dvaja takýto vojaci vložili bodáky jeden druhému pod pazuchu a obidvaja padli na zem, akože sú mŕtvi. Keby sme neboli hrali toto divadlo, tak už sme všetci dávno mŕtvi a nikto znás sa nevráti domov,“ spomína na slová starého otca Michala Leščáka pán Kozák z Matejoviec.
Pamätné vojenské tablo
Na pamiatku vojakom, ktorí bojovali v I. svetovej vojne boli aj v Poprade vydávané tablá s fotografiami vojakov. Špeciálne boli označené fotografie mužov, ktorí sa už z vojny nevrátili. Medzi tých, čo prežili patril aj Jakub Lipták. U jeho vnuka, pána Štefana Liptáka v Poprade sme našli nielen takéto tablo, ale aj účtovné knihy, v ktorých chýbajú zápisy z obdobia, kedy bol Jakub Lipták na fronte.
Štefanovi Liptákovi jeho strého otca pripomína aj model drevenej konštrukcie auta, ktorého výrobou sa potom v medzivojnovom období firma Lipták a syn v Poprade preslávila.
45 tisíc mŕtvych na našom území
V období rokov 1914 až 1918 bolo z územia súčasnej Slovenskej republiky zmobilizovaných približne 400-tisíc vojakov. Takmer 70 tisíc ich zomrelo v bójí, v zajatí alebo na následky zranenia.
Na území dnešného Slovenska prebiehali boje v línii miest Bardejov – Svidník – Stropkov – Medzilaborce – Humenné – Snina v rokoch 1914–1915. Počas týchto bojov padlo 45-tisíc vojakov rakúsko-uhorskej, nemeckej a ruskej armády. 250-tisíc vojakov bolo na tomto fronte ranených alebo zajatých.
